FTL: Faster Than Light

Byť rýchlejší ako svetlo vám nepomôže. Smrť má skrátka rýchle nohy. Veru, len sa jej spýtajte. Na druhej strane, môže sa zdať, že je to ona, ale veľký vzor všetkých vesmírnych kapitánov Arnold J. Rimmer ju nakopal do gulí. Angličania. Pokojne môžeme povedať, že Smrť má gule. A táto napohľad jednoduchá hra, má vražedné úmysly. Faster Than Light je, čisto mytologicky povedané, dcéra boha Kickstartera. Jedna z prvých hier, ktorá prišla medzi nás, nehodných smrteľníkov, z ošiaľu započatého masovým investovaním do nádejných herných projektov. Jej autori si pýtali skromných 10 tisíc dolárov a dostali neuveriteľných 200 tisíc. Krásna suma, s ktorou sa isto dajú robiť divy. V garážových podmienkach istotne. FTL má totiž estetiku starých hier z počiatku 90-tych rokov. A nie je to len pre jej grafickú štylizáciu, využívajúcu jednoduchý pixelart. Je to jej celkovou náladou a prístupom k herným mechanizmom.

Staré príbehy nás učia, že na počiatku býva vždycky tma. Tak v prípade FTL je to naopak. Tma býva na konci a je veľmi častá. Vesmír je studený, nepriateľský a s nikým sa nemaže. Na počiatku FTL je loď. Posledná záchrana vznešenej Federácie, ktorá sa rozpadá pod nátlakom krutej rebélie. Maják svetla v rozširujúcej sa temnote, Svätoplukov šíp, ktorý utne večnú noc a nastolí svetlo..., skrátka máte plány ultimátnej zbrane rebelov. Pamätajte, mnoho Bothanov zomrelo... Vlastne, to vám neviem povedať. Možno to bol nejaký Bothan, ale nie je to isté. Pretože, v dnešnej dobe, to mohol byť aj úplne iný vesmír. Niekde hrozne, bohovsky ďaleko. Podstatné je, že medzi vami a postupujúcou flotilou rebelov leží sedem sektorov. Neznámych, zradných a nebezpečných sektorov, patrilo by sa dodať. Nebude to jednoduché, nebude to prechádzka ružovou hmlovinou, ale je to úloha, ktorá je splniteľná, frustrujúca a zábavná zároveň.

Mechanika hry je veľmi jednoduchá. Každý sektor sa skladá z niekoľkých systémov, ktoré sú (spolu s rozložením sektorov) na začiatku každej hry náhodne vygenerované. Keď skáčete z jedného systému do druhého, je to väčšinou bez znalosti toho, čo vás po príchode čaká. Na druhej strane, ak sa vám podarí získať príslušnú výbavu (alebo odomknúť loď s takou výbavou), potom viete do čoho idete. A môžete tak lepšie optimalizovať svoju cestu sektormi. Lenže, a v tom je celý háčik hry, väčšina z toho je založená na šťastí a vygenerovanom vesmíre. Raz sa vám s tou istou loďou podarí nádherná cesta, kde si plne vybavíte loď a pritom narazíte na každom rohu na nejaký schopný obchod. Inokedy zas zomriete potupnou smrťou skôr, než dosiahnete piateho sektora. Je to pozitívum i negatívum hry zároveň. Kvôli náhodnej udalosti a nešťastnej voľbe môžete veľmi rýchlo prísť o celú posádku. I strata jediného člena totiž môže veľmi bolieť.

Komandovanie posádky je druhou, zaujímavou, vlastnosťou hry. Každá loď – ako každý správny kapitán vie – má svoje základné systémy, ktoré umožňujú jej správny chod. Kormidlo, zbraňové systémy, štíty a motory – sú tie, ktoré môžu byť ovládané niekým z posádky. Čím viac sa jednému systému postava venuje, tým vyššie sú jej štatistky – teda odbornosť v ovládaní konkrétneho systému. Stratiť dvojhviezdičkového zbraňového dôstojníka síce nie je katastrofa, ale na presnosti vašich zbraní to nepridá. Základnú posádku, ktorú dostávate s loďou, si môžete na začiatku i pomenovať. Vždy sa trasiem hrôzou keď chudáka Micka zožerú pavúky. Hnusné osemnohé svine. Brrrr.

Celá váha hrateľnosti tak stojí na rýchlom prieskume sektorov – s rebelmi za zadkom, to ani pomaly nejde. Vykašľať sa úplne na prieskum sektorov tiež nie je úplne najlepší nápad, keďže za zvyšky nepriateľských lodí, teda odpadu (scrap) si vylepšujete všetky systémy lode a nakupujete nové. „Scrap“ je univerzálna mena, s ktorou sa budete musieť naučiť hospodáriť. Buď niečo ušetrím, aby som mal na opravy a palivo alebo vylepším štíty. Lenže ak vylepším štíty, tie potrebujú dva diely energie a tým pádom budem musieť zlepšiť aj generátor energie. Pretože inak mi budú vylepšené štíty na dve veci – a ani jedna z nich nie je užitočná. Prípadne sa budete rozhodovať, ktorý zo systémov dočasne vypnúť a napájať tak zbrane, či spomínané štíty. Vypnúť dlhodobo tvorbu kyslíka zrejme nie je vždy najlepší nápad – i keď je to zaujímavá taktika.

Vo Faster Than Light budete robiť množstvo vecí. Spomínať na padlú posádku – ak na to bude čas, bojovať s množstvom protivníkov, robiť výsadky na ich lode a sabotovať ich, maskovať sa a útočiť zo zálohy, obchodovať, vyjednávať, ale hlavne, hlavne umierať. Umieranie je súčasťou zábavy, i autori to hovoria. Verte mi, neklamú. Chvíľu vás bude štvať, že nemôžete ukladať, kedykoľvek, kdekoľvek a pri nepodarenom pokuse sa vrátiť späť. Lenže to vás veľmi rýchlo prejde. FTL je jednosmerná cesta – tam, raz a nikdy viac. Každý zážitok je trochu iný, každé hranie s inou loďou je rozdielne. Môže vám vadiť, že faktor náhody je príliš silný, ale i to vás prejde. Teda v prípade, že si chcete túto hru užiť plnými dúškami. Stojí to za to. Dokonca ani nie je drahá.

Iste, viem si predstaviť, že by hra obsahovala nejaký zaujímavý „nekonečný mód“, kde by si hráč pokojne skúmal galaxiu. Sektor po sektore, mohol hru uložiť a postupne si vymaznával vlastnú lodičku. Bolo by to skvelé, ale pravdepodobne by to už bola úplne iná hra. FTL, tak ako je, vám ukáže, čo je to jednoduchá a krutá hrateľnosť. A pokiaľ ho nebodaj ešte stále máte radi, naučí vás nenávidieť oheň. Možno aj tie rakety.

Bum!

Trhlina v trupe výroby kyslíka!

Bum!

Trhlina na mostíku!

Prásk!

Oheň na všetkých palubách!

Prásk! Bum!

Pííííííííííííííííííííííííííííííííííííp.

A ticho.