Zoznam článkov autora Duri

Rozhodne nebudeme za intelektuálov, keď napíšeme, že strach patrí medzi základné ľudské emócie. Človek sa bojí celej škály rôznych vecí, ktoré sa od jedinca k jedincovi líšia, ale mnoho z nás má spoločný strach z neznáma a tmy. Rôzni duchovní majstri radia, že sa strachu zbavíme, až keď sa jeho príčine odhodláme postaviť. A práve na to by mohla slúžiť ambiciózna indie hra Slender.

Mnoho hráčov dnes už takmer ignoruje herné prívesky k filmom a dvojnásobne to platí v prípade, že ide o hru podľa animáku. Niekedy je to veľmi prospešné pre psychické zdravie jedinca (a fyzické jeho blížnych), inokedy by sa možno aj pobavil, ale rozhodne môže bez hry pokojne umrieť. Nájsť skutočne vysokokvalitné herné spracovanie populárnej rozprávky je pomerne ťažké, ak nie až nemožné. Cieľová skupina sú predsa deti a tým nejaká premyslená náplň zatiaľ nechýba. My starší sa budeme darmo rozčuľovať, že sa nevieme tešiť z maličkostí tak ako mladšie ročníky.

V imaginárnej súťaži „Kto vymyslí originálnejší postapokalyptický svet?“ tu máme ďalšieho zúčastneného. Okrem pomerne originálneho príbehového pozadia prináša aj herný systém, o akom sme doteraz neslýchali. Podarí sa mu obstáť v tak silnej konkurencii, či ide len o spôsob ako na publikum zapôsobiť, zatiaľ čo na ostatných frontoch prehráva?

Telltale Games nesklamalo a servíruje nám druhú epizódu svojho nového videoherného seriálu, inšpirovaného komiksovým The Walking Dead. Príbeh Leeho a ďalších preživších zombie apokalypsy je veľmi sľubne nakopnutý prvou epizódou a my sa môžeme pozrieť, či autorom neodošli dobré nápady a či úvodný diel neslúžil len na nalákanie ľudí na inak úplne nezaujímavú sériu. A to by sme im rozhodne nedarovali.

Pri zamyslení sa, prečo sú dnes kráčajúce hnijúce mŕtvoly, požierajúce všetko živé, také populárne, nám napadá zopár dôvodov. Oproti moderným metrosexuálnym a trblietajúcim sa upírom (Bram Stoker sa isto v hrobe obracia), predstavujú ich rozkladajúce sa telá skutočnú hrozbu a nevykúzlia na tvárach posmievačný úškrn (alebo rovno záchvat smiechu). Ocitnúť sa v dave zosnulých, ktorých jediným zmyslom života (?) sú vaše vnútornosti, je pre mnohých desivou nočnou morou. A keďže ľudia sa radi boja, vyhľadávanie tejto tematiky nie je ničím prekvapujúce. Pre iných je pohľad na masakrovanie hôrd zombíkov, ktoré nepredkladá žiadne morálne dilemy, dostatočným odreagovaním. Dôkazom je široká fanúšikovská základňa komiksov The Walking Dead a rovnako pomenovaného seriálu. Komiksu sa chytilo štúdio Telltale Games a rozhodlo sa preniesť toto bezpochyby zaujímavé univerzum do hernej podoby.

Ďalšia z rady všedných 3rd person cover-based akcií. Asi tak nejako môže na bežného hráča zapôsobiť najnovší projekt nemeckého štúdia Yager, taktická záležitosť Spec Ops: The Line, ktorá hneď z kraja útočí na zmysly tak klišéovitým scenárom a gameplayom, až sa človeku spočiatku nechce veriť, že niečo tak zúfalo trápne a generické sa vôbec predáva za taký peniaz. V podstate je možné povedať, že pokiaľ nie ste dostatočne trpezliví a chcete byť hrou pohltení hneď od začiatku, radšej to s novým Spec Opsom neskúšajte. Autori totižto vcelku prekvapivo odhaľujú svoje najväčšie esá len veľmi pozvoľne, pričom až niekedy v polke hry naplno oceníte, že tento ich zjavne netradičný prístup k žánru, má svoje jasné pozitíva. Problém však nastáva v momente, kedy sa do všetkých tých náznakov originality montujú dizajnérske prvky, patriace skôr do kategórie béčkového braku. Čo mám pod tým na mysli? Tak to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov.

Mnoho ľudí prevažne mladšieho veku zvykne označovať hard-core RPGčko Dark Souls za neférovú hru. Hru, ktorá podvádza, hru, ktorá zvýhodňuje súperov na úkor samotného hráča. Je ale dôležité si najprv uvedomiť, čo to slovíčko "neférový" znamená. V posledných rokoch sa totižto stalo zaužívaným pravidlom a štandardom, že narozdiel od nepriateľov má postava hráča väčšiu výdrž, viac životov či schopnosť autohealu, vďaka čomu dokáže čeliť aj takým výzvam, u ktorých by v prípade férového vyrovnania síl nemala najmenšiu šancu.

Kto sa v detstve nikdy nehral na rytiera Jedi, pravdepodobne žiadne detstvo nemal. Samozrejme, v našich zemepisných šírkach to až tak všeobecne, ako na západe, neplatí. Je ale nesporným faktom, že filmové Hviezdne vojny uchvátili predstavivosť takmer všetkých svojich divákov. Dôkazom je aj to, že napriek uzavretiu filmovej ságy, neustále vychádzajú nové knižné a videoherné tituly s tematikou tohto sci-fi univerza. A s príchodom kinectovskej verzie sa konečne môžeme oháňať imaginárnym svetelným mečom bez toho, aby okolie dvíhalo nechápavo obočie a vyhlásilo nás za nesvojprávnych.

Futuristickým mestom sa pretekajú superšportové vozidlá, ktoré prerážajú steny, likvidujú ostatných účastníkov premávky a nekompromisne útočia aj na svojich súperov. No kde ste niečo podobné videli? Má vôbec takáto hra potenciál priniesť niečo nové a niekoho ešte zaujať, keď je konkurencia taká silná?

Jednému sa nepáči farebná grafika. Druhý pindá na zjednodušenie herných mechanizmov. Tretiemu pre zmenu vadí always-on DRM. Všetci uvedení však aj napriek výhradám hru intenzívne hrajú aj naďalej. Diablo 3 je holt, droga. Má síce mnoho múch, ale to jadro je natoľko výživným a zábavným, že akákoľvek kritika musí pri ponorení sa do hry ísť bokom. Osobne som nikdy nebol bohvieaký fanda pôvodných Diablov a aj keď som dvojku prešiel za Necromancera hneď 2x, nejak sa mi to už za ďalší charakter hrať nechcelo. Dnes, kedy sa mi tretí Diabol pohodlne usídlil na disku, však vetrím, že tentokrát silnému vábeniu hry nebudem môcť odolať a nasýtim sa jej až potom, ako si vyskúšam každý jeden z dostupných classov. Čím to je, že teraz som tejto famózne vyzerajúcej a skvelo sa hrajúcej izometrickej akcii naklonený viac, než v minulosti? Nuž, odpovedí je hneď niekoľko a tak vám ich tu pre istotu aspoň v krátkosti zmienim.

Animované rozprávky sú oddávna nielen dobrou oddychovkou v tmavej a pohodlnej kinosále, ale aj na monitoroch počítačov a konzol. Ich primárny cieľ samozrejme tvorí najmladšia kategória hráčov, ale niektoré svetlé výnimky dajú zabrať aj skúsenejším, aj keď takých je ako šafranu. Vo väčšine prípadov sa hry podľa animákov zvezú na sláve daného filmu, a tak ich možno vnímať predovšetkým ako trefný marketingový ťah. Ten už ale rozhodne nemá takú silu ako kedysi, tak prečo je tu vlastne Kinect Rush, ktoré jednak prichádza pomimo letnej „animákovskej“ sezóny a jednak podáva už obohrané rozprávky?

Aj napriek tomu, že som si každý diel Unchartedu dal minimálne 2x, práve posledná iterácia vo mne zanechala zďaleka najsilnejšie pocity. Nie, teraz nemám na mysli bezosporu skvelé konzolové pokračovanie s názvom Drake´s Deception ale PS Vita bokovku, ktorá má svojimi kvalitami odrovnala minimálne tak isto, ako svojho času fantastický prvý diel. Možno je uvedené tvrdenie z časti ovplyvnené mojim neskrývaným protežovaním nového handheldu z dielne Sony, ale faktom je, že som si hranie Golden Abyssu užíval o dosť viac, než hranie spomínaného PS3 hitu. Prečo? Nuž tak to sa už dozviete z nasledujúcich riadkov. Len taká malá rada na záver - pokiaľ nechcete byť ľahší o cca 250 Eur, recenziu čítajte len na vlastné riziko! Nasledujúca vlna superlatívov vás totižto zrejme dotlačí k tomu, aby ste si Vitu spolu s hrou predsa len odbehli zakúpiť.

Assassin´s Creed je po roku čakania späť. Séria, ktorá vo svojich začiatkoch predstavovala revolúciu v žánri mestských akcií, sa dnes berie ako samozrejmosť, ktorá nesmie chýbať na programe francúzskeho Ubisoftu a ktorá si získala srdcia miliónov hráčov po celom svete. Tí čakali od mája už na štvrtý diel nesúci podnázov Revelations, ktorý sľuboval rozlúsknuť záhady assassínskych predkov Desmonda Milesa. Čo všetko si pre nás napokon pripravila šestica štúdií pod taktovkou Ubisoftu Montreal?