Undying

Rok 1899. Svet je na prahu dvadsiateho storočia a predsa sa na Zemi odohrávajú príbehy, ktoré ľuďom vyrážajú dych. Ja som Jeremiáš Covenant, inak normálny chlapík, ktorý však trpí rakovinou a nezostáva mu veľa času. Bohužiaľ, vo svojom živote som spravil minimálne jednu veľkú chybu. Moja detská zvedavosť ma prinútila spolu so súrodencami prečítať tajomný odstavec prastarej knihy. Hovoril som si, je to len detská hra, no teraz si to už nemyslím.Uvedomi som si, že je tu priveľa náhod, ktoré by sa za „normálnych“ okolností nestretli v jeden čas na jednom mieste. Som jedným z piatich súrodencov urodzeného rodu Covenantov, ktorých rodokmeň sa datuje až do skorých storočí druhého tisícročia. Naša preveliká rezidencia však v súčasnoti zíva prázdnotou. Okrem mňa a skromného služobníctva tu nieje nikto, kto by využíval veľké a chladné priestory rezidencie. Sestra Lizbeth bola naozaj krásna. Už v škole po nej učitelia bláznili. Pre otca bola Lizbeth niečím iným, práve jej narodenie stálo jej matku, a manželku môjho otca, smrť. Lizbeth pre otca bola symbolom smrti.

Tento mesiac by mala dvadsaťštyri, keby nezomrela pred štyrmi rokmi na rakovinu a mentálnu depresiu. Služobníctvo prisahá, že duch Lizbeth sa skrýva niekde v rezidencii. Niekoľkokrát ho už videli. Lizbeth bola však iná, namiesto rúk mala akési výtvory s dlhými hnátmi. Neviem, čo si mám o tom myslieť. No vždy, keď sa pozriem na jej obraz, cítim že je so mnou. Brat Aaron, surrealistický maliar a vzdelanec jedného dňa zmizol a už sa neobjavil. Po preskúmaní jeho posledných odložených obrazov vzišiel na javo jeden fakt. V posledných mesiacoch jeho tvorby sa na jeho obrazoch objavovali tmavé, matné a krvavo červené farby. Nikdy som nevidel také obrazy v jeho tvorbe. Bethany. Vždy som mal rád Bethany, keď sme boli mladí. Jej smerovanie, sa mi však odcudzilo veľmi skoro. Jej posledné dni boli pre mňa veľmi trpké, neprejavovala k nikomu úctu. Neustále ju bolo vidno ako vchádza a vychádza zo svojho skleníka. Nikoho tam nechcela pustiť. Raz, keď bola mimo rezidencie, pokúsil som sa dostať do vnútra. Nebolo zamknuté, tak som sa pokúsil otvoriť dvere. Narazil som však na odpor, viem, je to choré, nikto v skleníku nebol a aj tak mi pripadalo, akoby sa niekto snažil z druhej strany dvere pridržať. Moje telo zoslábnuté dlhým bojom s rakovinou to však vzdalo a do skleníku som sa nedostal. Bethany zomrela o dva mesiace nato za nevyjasnených okolností, za prítomnosti neslávneho okultistu, ktorý nám jej smrť prišiel oznámiť. Posledný zo súrodencov, Ambrose. K Ambrosovi som mal najchladnejší vzťah zo všetkých členov rodiny. Bolo to asi preto, že som k nemu žiaden vzťah nemal. Povrávalo sa, že Ambrose mal na svedomí niekoľko vrážd s miestnymi náboženskými fanatikmi. Roky som ho nevidel, až prišiel, keď sa malo jednať o rozdelenie dedičstva po otcovi. Jeho návšteva skončila okamžite po príchode polície. Ambrose skočil z útesu pred očami dvadsiatich ľudí. Je teda màtvy? Telo sa totiž nenašlo.

Teraz už viete, čo som spôsobil. Moja detská pošetilosť priviedla celú moju rodinu do záhuby. Vonku prší a po chodbe sem-tam prejde služobníctvo. Mal som už niekoľko nepríjemných zážitkov, ktoré si neviem vysvetliť. Potrebujem pomoc. Po dlhom rozmýšľaní som prišiel na meno Patrick Galloway. Vo vojne som bol jeho nadriadeným a zachránil som mu život, keď som ho zachránil pred guľkou medzi oči. Možno práve nadišiel čas, aby som ho poprosil o splatenie jeho dlžoby.

Ospravedlňujem sa za dlhý úvod, no Barkerovo dielo sa nedá odbyť stručným opísaním príbehu. Zvlášť, keď ako Patrick Galloway sa ponoríte do príbehu ponurých búrok, tmavých kútov a výpadkov elektriny. Clive Barker’s Undying je totiž prvým z naozajstných horrorov vytvorených priamo na platformu PC v prostredí FPS. Už tu boli rôzne adventúry, arkádové Residenty, ale nič priamo z vlastných očí, pričom by bolo možné v ruke zvierať šesťranný revolver. Clive Barker’s Undying balenie ponúka popri manuálu aj výborné podfarbenie deja a akési knižné predintro, ktoré vám veľmi pomôže v pochopení samotného intra. Teraz si však musíte ujasniť ako sa k hre budete správať. Pretože, k hre tohoto typu sú možné dva prístupy. Jeden je zlý a je to hranie hry ako typickú FPS, a-la Quake. Preskakovanie dialógov a vôbec stopercentná ignorácia sprievodných textov v zápisníku Patricka. Hráčom tohto spôsobu radšej doporučujem dokúpiť datadisk ku Q3 a pokračovať vo frag-mentácii. Druhý spôsob je ten, ktorý doporučujem zvoliť si pri hraní Clive Barker’s Undying. V pokoji si v posteli večer prečítať knižný úvod, ktorý je pribalený ku hre.

A pomaličky začať hrať hru s poctivým sledovaním príbehu, dialógov a komentárov v zápisníku, ktoré má na svedomí Clive Barker. Tak sa okamžite ponoríte do príbehu, z ktorého niet úniku. Hranie za tmy bude vyvolávať tú správnu atmosféru. Už len obyčajná prechádzka po tichej chodbe je zážitkom. Keď sa zrazu za vami za rohom rozbije okno a vy sa rozklepaní otočíte a čakáte, čo odtiaľ vylezie, pričom v revolveri máte posledných päť nábojov, uvedomíte si, že STE V TOM. Jednoducho, prežívate hru naplno. Zatiaľ som nestretol nikoho, koho by hra nepohltila akonáhle ju začal poctivo hrať. Dialógy a zápisky niesú nijak dlhé, navyše sú veľmi pútavé, takže vôbec nebudete ľutovať čas nad ich sledovaním. Môžete sa tak dozvedieť pozadie hry a aj prísť aj na účinné obrany pred rôznymi javmi, ktoré vás hrou budú sprevádzať. Nebude výnimkou, že pri návšteve knižnice stretnete Aaronovho ducha ako hľadá nejakú knihu. Nebude výnimkou, že keď prídete k zrkadlu a budete obdivovať svoje pekne redenderované kudrlinky, tak v zrkadle sa vám zjaví duch priamo za vami. Samozrejme, po otočení, tam nič nebude.

Hra je atmosférou niekde úplne inde, ako množstvo dnešných shitov. O to viac budete určite nadšení, že engine hry zabezpečuje osvedčenosť Unreal Enginu, ktorý s radosťou spolupracuje s 3Dfx kartami a inými pri výkonnejších strojoch. V zásade vám však bude stačiť 400MHz, 64Mb Ram a 350MB na disku. Ak tieto požiadavky spåňate, môžete sa ponoriť do boja s nadprirodzenými silami. Tieto budete porážať klasickými zbraňami ako je brokovnica, či revolver, ale aj tibetským vrhačom ľadových úlomkov. Znie to pekne, ale dokopy je vám to na nič. O to viac budete kooperovať s kúzlami, ktoré sa postupne učíte ako prechádzate dejom hry. Tak v jednej ruke môžete držať brokovnicu a druhou rukou prikúzľovať patvorom ďalšie problémy. Či jednoducho vletieť do centra všetkých potvor, okamžite skoliť dve a následne ich oživiť, aby prešli na vašu stranu. Fantázií sa medze nekladú. Okrem toho, keď nebudete sami, budete sa menej báť.

Prostredia sú totiž úplne úžasné, od prvého schodiska rezidencie, až po otvorené exteriéry. Nieje nič horšie ako sledovať na horizonte rôzne približujúce sa úkazy a o pár sekúnd ich stratiť z dohľadu. To čo nasleduje potom už asi nemusím hovoriť. Celkovo je hra svojou dåžkou na tom veľmi dobre, hoci trochu obťažuje príliž častý loading ďalšej časti prostredia. Preto sa doporučuje radšej 128Mb Ram.

Hudba je ambientná a takmer nikdy sa nestretnete s plynulými melódiami. Tie sú badať hlavne pri súbojoch, keďže hudba reaguje na aktuálnu situáciu. Práve aj podľa nej môžete včas rozoznať hroziace nebezpečenstvo a na poslednú chvíľu napríklad dobiť zásobník. Hra nieje žiadnou hračkou a na príklad v podzemí sa už stáva pekne tuhým orieškom, keď v maximálnej tme máte za asistencie stále sa rodiacich kostier nájsť priechod von. Samozrejme s tým, že vaša počiatočná energia je 50 a na jeden úder kostra berie 15 jednotiek ;-). Ale horror je horror a budete si tak viacej vážiť prípadnú lekárničku.

Clive Barker’s Undying je výborné dielko, ktoré myslím určuje ďalší podžáner FPS. Určite bude mať hra následníkov, no tí to budú mať o mnoho horšie, pretože dnešný titul nasadil laťku značne vysoko. No z toho sa môžeme tešiť len a len my, pretože hra je spravená len a len pre nás. Moje doporučenie je teda: Berte to!