Dante´s Inferno

Ako som už spomenul, Danteho Inferno si za podklad k svojmu vzniku berie Alighieriho epos Božská komédia a podobne, ako humanista z 13. storočia, aj Visceral Games nás vo svojom diele prevedú deviatimi kruhmi pekelnými (nie Luník IX, skutočne nie je vyvrcholením hry). Hlavným hrdinom tohto virtuálneho spracovania je križiak Dante, bojovník pochádzajúci z Florencie (Ezio sa v hre nevyskytuje), ktorý sa v službách kráľa a cirkvi vydá na križiacku výpravu s cieľom opäť vrátiť Svätú zem do rúk kresťanov. Ešte krutejší, ako skutky páchané v Jeruzaleme, je však návrat domov, kde miesto roztúženej ženy a dojatého otca nachádza svoju milovanú Beatrice mŕtvu a starému pánovi ako keby kríž z oka vypadol, ehm vlastne on mu z neho vypadol. Tým sa, ale Danteho čierna séria nekončí, nad mŕtvym telom jeho milovanej sa totiž zjaví sám pekelný pán Lucifer a dušu jeho nevinnej ženy si vezme so sebou do pekla. A hoci Dante nie je žiaden filozof ani víťaz krajského kola matematickej olympiády žiakov do 12 rokov, zráta si dve a dve a dôjde mu, že to má veľa spoločného s tým, že na križiackej výprave porušil snáď všetky sľuby, ktoré svojej Beatrice dal. Nelení teda ani chvíľu a bezmyšlienkovite sa vrhá tam, odkiaľ by mnoho iných bez váhania utekalo – priamo do brán pekelných.

Dosť ale o príbehu, jeho rozplietanie už nechám na vás, pretože ako už inak donútiť školopovinných, aby sa stretli zoči voči klasike literatúry? Poďme sa pozrieť, ako to celé Danteho snaženie vyzerá a ako sa to hrá. Už ste zrejme čítali, že Dante´s Inferno je kópia kultovej série God of War v hlavnej úlohe s majstrom Kratosom. Preto vás asi neprekvapím, keď napíšem, že Dante je prachsprostou kópiou GoW so všetkým, čo k tomu patrí. Lenže kópiou, ktorá svojmu predchodcovi nerobí hanbu, ale naopak svojou kvalitou vzdáva hold. Nič iné, ako klasickú hack´n slash rúbačku nečakajte, nepriateľov je veľa, vy sám a tempo je strhujúce. Jeden silný útok, jeden slabší, výskok, úhybný manéver + blok a sem tam nejaká mágia, to je váš repertoár, ktorým šteklíte po rohoch všetkých tých, ktorým sa nechcelo chodiť v nedeľu do kostola a teraz miesto fúkania do obláčikov prikladajú pod kotlami. Vašou hlavnou zbraňou je kosa, ktorú hneď na úvod hry vezmete samotnej smrti, ktorá sa hneď aj stane jej prvou obeťou. Nie je to však kosa obyčajná, miesto rúčky má chrbticové stavce a skôr, ako do záhrady na kosenie trávy pre králikov sa hodí na kántrenie všetkého, čo sa v živote nemodlilo. Okrem kosy však máte k dispozícii aj kríž, ktorý vám na ochranu darovala vaša Beatrice a ktorý funguje prakticky rovnako ako kosa, akurát na trocha väčšiu vzdialenosť. Obe zbrane, lepšie povedané ich ovládanie, samozrejme môžete vylepšovať a následne potom hlušiť rohatých pomocou divokých komb. Prílev bodíkov na zlepšovanie sa deje jednoducho posielaním démonov na ..., človeče kam ich vlastne posielam, keď sám som na druhom svete? No jednoducho kosením démonov vám pribúdajú body, za ktoré môžete nakupovať nové kombá. Sem tam si ale môžete vybrať či chcete porazeného protivníka potrestať alebo oslobodiť. Ak sa ho rozhodnete potrestať, prirátajú sa vám body k temnej strane (kosa), ak sa zľutujete a démona absorbujete, body vám naskáču na svetlú (svätú) stranu (kríž). Okrem „ručných“ zbraní vám ešte k likvidácii všetkého peklom nasiaknutého slúži aj mágia. Manu k nej, podobne ako zdravie, zbierate z nie vždy zrovna šťastne umiestnených fontán. Možno sa vám toho zdá málo, ale ak to všetko skombinujete, vznikne celkom slušný koktejl možností likvidácie protivníkov.



Hlavným tromfom Danteho pekla je ale atmosféra. 9 pekelných kruhov, ktorými vás bude verne sprevádzať duch rímskeho básnika Vergília, ktorý žijúc ešte pred narodením Krista nemohol byť spasený, vás skutočne pohltí. A verte, že ak budete hrať v noci, pocity z hry budú úplne iné. Nevravím, že sa budete báť, veď sme už veľkí chlapci a keby niečo, rodičia spia len o izbu ďalej. Postupom času, ale budete odhaľovať, že Dante sa na svojej Jeruzalemskej misii nesprával zrovna ako príslušník modrých prílb a to, čo teraz podstupuje, si zaslúži oveľa viac akoby sa na prvý pohľad zdalo. A keď mu pekelníci budú pripomínať každý jeden jeho hriech, ručím vám za to, že aj vy si budete bolestne uvedomovať, že ani vaša dušička nie je až taká čistá a o to viac sa budete vedieť do Danteho vžiť. Alebo žeby len ja som bol taký zloduch? (prikláňame sa k druhej možnosti – pozn. red. :) Cestou po pekelných obručiach nuda nehrozí ani keď zrovna nebojujete. Oplatí sa totiž zbierať rôzne poschovávané predmety (relikvie, mince, atď.) alebo hľadať a rozhrešovať známych hriešnikov. Takéto rozhrešenie prebieha podobne ako pri súbojoch s démonmi, opäť sa môžete rozhodnúť či hriešnika potrestáte alebo spasíte. Potrestanie je jednoduché a akonáhle to má nešťastník za sebou, dostanete za neho určitý, vcelku solídny obnos bodov. Za oslobodenie dostanete bodov viac, ale vedie k nemu tŕnistejšia cesta. Pomocou malej minihry musíte zmazať hriešnikove hriechy a až na základe vašej úspešnosti sa vám priráta príslušný počet bodov. Pokojne sa tak môže stať, že síce oslobodíte napríklad Piláta Ponského, ale bude vám to nanič, pretože sa vám nedarilo a body nedostanete. Dvakrát si tak potom budete rozmýšľať či sa oplatí niekoho poslať na odpustenie alebo ho potrestať. Morálka totiž v pekle nejestvuje a zabiť je jednoduchšie ako odpustiť.

Peklo si vás postupne podmaní, Visceral Games sa na nič nehrali, hra je striktne dospelá a deťom by som ju určite neodporúčal. Počet odhalených ľudských (áno hlavne ženských) tiel je tu vyšší, ako výskyt športovcov Barbadosu na zimných olympijských hrách a krvou a iným hnusom sa tu nešetrilo. Každý kruh pekla, ktorý predstavuje jeden z hlavných hriechov, má inú atmosféru a úplne iné zobrazenie. V smilstve na vás zo stien ženské vagíny chŕlia hnis, bolestné vzdychy sa striedajú s tými zmyselnými, v obžerstve je všade hnusný sliz a útočia na vás odporné červy. V predpeklí na vás zaútočia nepokrstené batoľatá s malými šabličkami miesto rúk a vy len sedíte a pozeráte či máte sekať alebo utekať. (Moja priateľka mi zakázala deťúrence zabíjať, takže som ich všetky pracne oslobodzoval, čo moc neodporúčam, pretože sa oslobodzuje neustálym stláčaním tlačidla a pri útoku väčšej škôlky vám po chvíli skolabuje palec). Ak už ale nič iné, tak minimálne atmosféra pekla dokonale kopíruje tú, ktorú vo svojom diele načrtol Alighieri a poviem vám úprimne, že ak takto skutočne vyzerá peklo, oddnes každý večer žmolím ruženec a dostať sa tam nechcem. Dante však nie je slaboch ako ja, peklo mu zo slipov špinavé prádlo nerobí a v šplhaní sa po týraných ľudských telách dokonca evidentne našiel zaľúbenie, takže po chvíľke hrania už vás nejaké tie výjavy až tak nevyvedú z miery. I keď obrovská topless Kleopatra chŕliaca na vás vražedné batoľatá z prsnej bradavky vám zrovna moc chuti do jedla nepridá. Človeku, čo kreslil návrhy pre pekelné exteriéry, jeho detstvo veru nezávidím. Samozrejme, že katastrofický vzhľad pekla pekne zvýrazňuje vcelku pohľadná grafika, skvelý je však predovšetkým spôsob rozprávania príbehu. Ten síce nie je ktovieako originálny a od svojho knižného predchodcu sa viackrát odkláňa. Posúvaný vpred je však jednak ingame videami a komixovými scénami, ktoré nám približujú jednotlivé hriechy, ktoré Dante napáchal a ktoré sú skvelo spracované, ale predovšetkým úžasnými cut scénami, ktoré má na svedomí štúdio Blur. Tieto videá sú skutočne nádherné a prax s filmovým priemyslom z nich doslova srší. Nejeden film by mohol Danteho Infernu tieto scény závidieť. Spomalený pohľad na odhalené a húpajúce sa ženské prsia pri behu spoľahlivo nabažia nejedného päťnásťročného warezpornom ostrieľaného labužníka.

Aby ste si ale precvičili okrem palcov (neberte v kontexte s predchádzajúcimi vetami) a rúk aj to čo, sa skrýva vo vašej šedej kôre mozgovej ukrytej hlboko pod lebkou, pripravili si na vás autori aj pár logických hádaniek. Tie síce nie sú ktovieako zložité, takže nečakajte, že by ste si doma s celou rodinou skladali puzzle na obrazovke, ale niekedy vedia potrápiť, hlavne keď si po 15 minútach všimnete, že ste prehliadli nejakú páčku alebo plošinku a vaše desaťminútové zbesilé poskakovanie bolo zbytočné. Zaujal ma napríklad 4D labyrint v obžerstve, ktorý síce nie je vôbec ťažké vyriešiť, ale jeho spracovanie a výsledný efekt boli skutočne dobré. Odvrátenou stranou mince je, že niektoré riešenia hádaniek sú zbytočne skomplikované zlým uhlom kamery, ktorou vy hýbať nedokážete. Nikdy som sa však kvôli tomu vyslovene nezasekol. To ale, už neplatí u bossov. Tí vás dokážu zdržať dosť dlhú chvíľku a bohužiaľ s tým súvisí i snáď najväčší zápor celej hry. Nevyladená obtiažnosť. Zatiaľ, čo na najľahšej obtiažnosti prebehnete peklom v štýle Haile Gebreselassieho, bez straty kvetinky, už druhá obtiažnosť vás pri finálnych bossoch pekne preverí a častokrát aj nepríjemne zdrží. Najťažšia obtiažnosť je potom niekedy doslova nechutne frustrujúca, kedy do svojho soka búšite a búšite a jemu energia nie a nie klesnúť. Neviem či sa Visceralom minuli betatesteri, alebo sa jednoducho do neskorších častí hry báli prebojovať, no výsledok ich práce nás nepotešil. Nepotešila ma ani strata akejsi originality a nadšenia autorov ku koncu hry. Prvé pekelné kruhy vás nadchnú, vcucnú a poriadne poprežúvajú, a keď si v noci ľahnete, budete jedným okom kontrolovať či vám spoza skrine netrčia nejaké rohy (parohy nad hlavou sa nerátajú). Ku koncu hry však všetko akosi upadne, nie že by hra úplne stratila svoje čaro, ale záverečné súboje si predstavujem inak, ako súboj v aréne s vždy inými protivníkmi, ktorých musím zabiť špeciálnym spôsobom. Samozrejme je ťažké sa vyhnúť stereotypu, no tu to skutočne vyzerá akoby tvorcom došla inšpirácia.

Napriek tomu je ale Dante´s Inferno kvalitnou hrou a hoci skutočne mnoho inovácií do tohto herného žánru neprináša a prakticky celý herný systém si preberá od antického boha vojny, tak sa pri jej hraní budete kráľovsky zabávať a možno viackrát prehodnotíte svoj prístup k niektorým veciam. Visceralom sa podarilo opäť raz vydať hru pre dospelých, ktorú ak niekto uvidí na vašej poličke, nebude to žiaden hriech.