White Knight Chronicles

JRPG sú veľmi špecifickým materiálom, v podstate ako čokoľvek z východnej kultúry. Manga, anime, (tvrdšie veci zámerne vynecháme, od toho tu máme reportáže jednej nemenovanej TV :).... jednoducho v Ázii hodiny tikajú inak ako u nás. Nie, že by to bol problém – očividne si vieme obľúbiť ich umenie a kultúru a oboje oslavujeme aj v našej malej krajine v podobe festivalov [skrytá reklama] AnimeShow resp. Comics Salon [/skrytá reklama]. V prípade JRPG možno hovoriť o prakticky stabilizovanom hernom žánri, ktorému celosvetovú popularitu zabezpečila značka Final Fantasy. Avšak - nie každé JRPG je automaticky výstavným artiklom ala FF VII, preto sa pozrime, čo trápi White Knight Chronicles...

Kde bolo tam bolo, za východnými horami a dolami existovalo jedno kráľovstvo, ktorému vládol spravodlivý kráľ. Kráľ však bol nešťastný, jeho dcéra neprehovorila už niekoľko rokov... neprehovorila od tej tragickej nehody. Aby bola zápletka zaujímavejšia, tak sa na scéne objaví tajomné proroctvo, chrabrý mladík, hlavný hrdina/hrdinka, škaredý záporňák a tajomný tulák. Volajme ho Aragorn. Kto si WKCH zahrá, pochopí. Predchádzajúci odstavec som ukončil všehovoriacim naznačovaním „ide sa kritizovať“ – príbeh medzi nedostatky zaradiť nemusíme. Ono, celková premisa je príjemná, Aragorn a jeho partia divných dobrodruhov putujú letom svetom, aby zachránili princeznú a do toho sa odkrýva zopár podstatných i nepodstatných detailov. Principiálne je všetko v poriadku a ani prostosť príbehu nijako nekazí celkový dojem. Avšak, prvým problémom je prezentácia. Autori totiž zvolili veľmi nevďačný systém strihu a celkového štýlu „hrania“ virtuálnych postáv.

V praxi to vyzerá nasledovne: nálet kamery na postavu, strih, „princezná neprehovorila už dlhé roky“, pauza, strih na inú postavu, „bodaj by len prehovorila!“. Dialóg sa podobným spôsobom prestrihá až ku koncu a kamera odlieta ďalej. Obrazovka otemnie, opäť sa rozsvieti, iná scéna, kamera nálet, strih, časť dialógu, strih, časť dialógu, pričom treba dodať, že prechody medzi jednotlivými vetami sú neskutočne zdĺhavé. Človek by si povedal, že je svedkom dramatického divadla oslavy spánku, čo by samo o sebe nebolo zle, ale v takomto štýle hry? Atmosfére nepomáha ani prispôsobenie pohybu pier ázijskej verzii, čo v kombinácii s anglickým dabingom vyzerá niekedy vtipne a kazí celkový dojem. Ide však o najmenší zo zádrhelov v otázke prezentácie príbehu. Samozrejme, názor na cutscény je čisto subjektívny a niekomu bude možno použitý štýl vyhovovať – obávam sa však, že väčšina bude skôr stonať a využije možnosť ich úplne preskočiť. Aby som to celé opätovne zhrnul, príbehové vsuvky majú nezáživný strih a spracovanie, divné tempo dabingu a rozhovorov ako takých. Sem tam sa síce nájde výnimka, ale vo výsledku tieto časti viac uspávajú, ako si udržujú hráčovu pozornosť.

Odstráňme príbehové vsuvky – ostane nám línia hlavných úloh a nejaké bočné questy. Hlavná časť sa ťahá ruka v ruke s príbehom a prevedie hráča po obrovskom hernom svete. Ani táto časť nie je bez chýb. Jednotlivé postavy sa síce môžu naučiť obrovské množstvo skillov, reálne je však väčšina zbytočných a pokojne sa ich počet mohol skorigovať na 1/5 – výsledkom by bol väčší prehľad a určite by vynikla aj variabilita medzi nimi. Takto WKCH hráčovi hneď na začiatku hry hodí na tanieri 20 útokov, ktoré sú prakticky všetky totožné a používať sa bude aj tak 1, maximálne 2-3. Zvyšné sú jednoducho... zbytočné. Trochu iné je to s mágiou, ale problém zbytočného zavalenia hráča sa nemení. Čo ďalej... samotné boje fungujú na princípe mixu real-time a ťahového systému. Jednotlivé postavy môžu cupitať neobmedzene, ale vykonávať akcie môžu iba raz za čas. Vo výsledku by to nemuselo byť zlé, lenže... boje sú jednoduché a prakticky stačí iba dookola robiť to isté, čo samozrejme „ťahová zložka“ brzdí. V teoretickej rovine - súboje bývajú zábavné, pokiaľ sú rýchle a akčné (napr. Diablo) alebo vyžadujú určitý taktický prístup a predstavujú výzvu. WKCH je zaseknutý niekde medzi a rozhodne to nie je „cool“ = strhávame ďalšie body.

Krátka rekapitulácia – zatiaľ to vyzerá, že White Knight Chronicles pozostáva zo „spomalených“, rozťahaných a divno zostrihaných cutscén, ktoré sa striedajú s lineárnymi, otupujúcimi bojovými časťami. Odvodenie tohto výsledku je... správne. Bohužiaľ, WKCH jednoducho chýba nejaký aspekt, ktorý by úspešne bojoval s celkovým stereotypom a nezáživnosťou na každom kroku. Ono, súboje sú zábavné tak prvých 10 minút a potom to už ide s variabilitou dole vodou... gold farmári sa však potešia, čo ma privádza na myšlienku. Čo ak je stereotyp vo White Knight Chronicles úmyselne?! Nuž, farmári nech si dokola točia hybridné real-time súboje s ťahovými prvkami, my ostatní budeme frflať. Škoda, stačilo tak málo a bojová časť mohla byť oveľa zábavnejšia.



Zaujímavým prvkom vo WKCH je prepojenie online a offline hrania a manažment hráčom vytvorenej postavy. Totiž, príbeh (offline časť) berie hráčovho hrdinu iba ako súčasť partie a nie ako toho „vyvoleného“ (a nie, nie je to ani Aragorn). Hra umožňuje prepínať aktívnu postavu a je teda možné pobehovať so svojím panákom. Zápletka sa však točí okolo niekoho iného. Spomínané bočné questy je možné prechádzať samostatne (offline) alebo v skupine (online), pričom hráč ovláda iba svoju postavu, ktorú si vytvoril. Opäť je na mieste povzdychnutie nad nudnými súbojmi – s výborne spracovanou bojovou zložkou mohol byť tento online/offline systém výborne hrateľný a zábavný – nehovoriac o určitom taktizovaní pri zlepšovaní a špecializovaní svojej postavy. WKCH nevyniká ani v grafike. Tá je síce roztomilá, svojou kvalitou však spadá do priemeru a po grafických orgiách v God of War 3 trošku zarazí. Rozdielny pohyb pier a hovoreného slova som už kritizoval a to viacmenej pokrýva technickú zložku ako celok.

Titul White Knight Chronicles sklamal vo viacerých smeroch – jednoduchý, rozprávkový príbeh je degradovaný zlou prezentáciou, boje sú stereotypné a nudné.... hre ako celku chýba viac života, nejaký šmrnc, ktorý by hráča udržal v neustálom strehu a neuspával ho. Prepojenie online a offline zložky je zaujímavé, rovnako aj RPG systém nie je na zahodenie, hoci určité úpravy (najmä zníženie nezmyselného počtu skillov!) by sa skutočne hodili. Kam teda WKCH zapadá? Od šedej diery priemeru ho zachraňuje iba online režim a niekoľko drobných detailov. Uvidíme, či sa dočkáme pokračovania, pokiaľ áno – snáď sa autori poučia zo svojich chýb. Dovtedy neostáva nič iné, ako si zapnúť iné JRPG... Final Fantasy XIII je konečne tu!