J.J.Johnson

J.J.Johnson
Štýl	Jazz
Tracr list	Mohawk, Minor mist, In Walked Horace, Fatback, Aquarius, Shutterbug, Blue ‘N Boogie, Turnpike, Fatback (long version) (70’31‘‘)
Vydal	Columbia Jazz
Rok	1997
87%
Kupujte tu:
BONTON Land

V tomto albume vystupuje ako aranžér, dirigent, skladateľ a zároveň aj muzikant. Popri ňom tu hrá skvelý trumpetista Freddie Hubbard, Clifford Jordan na tenor saxofóne, Cedar Walton na klavíri, Arthur Harper na bass-e a Albert Heath na bicích. Celý album bol pôvodne vydaný ako LP-čko v roku 1960 a teraz na ňom vyšli ako bonus tri nové skladby nahraté tiež v šesťdesiatych rokoch. Celý album pôsobí skôr kľudnejším dojmom a nie sú tu žiadne vyslovene rýchle, alebo strhujúce skladby.

Prvá skladba sa volá Mohawk a myslím že jej meno vcelku vystihuje ideu. Melódia znie ako niečo indiánske. J. J. Johnson tu použil pre jazz trochu nezvyčajné tempo (6/4). Postupne sa pri sóle vystriedajú všetci od neho samotného až po pianistu. J. J. samotný tu začína svoje sólo pomerne agresívne (čo sa zvuku týka). Počuť, že sa skutočne teší z hrania a celé sólo sa vinie v takom hravom duchu (aj napriek určitej agresivite vo zvuku). Druhá skladba Minor Mist, je jedna nádherná melódia, kde už to znie úplne mäkko. Vôbec na tejto skladbe sa mi asi najviac páči jeho mäkký, plný tón, ktorý je preňho typický. Osobne sa mi to síce väčšinou moc nepáči, ale do tejto skladby to vyslovene „sadne“. V podobnom duchu sa potom ďalej nesie aj saxofónové sólo. In Walked Horace považujem asi za najkrajšiu skladbu na albume. Je to hádam jedna z jeho najznámejších skladieb a prebrali aj dnešní trombonisti (ako napr. Steve Turre). Prvé sólo tu má Freddie Hubbard a po predchádzajúcej skladbe je to pomerne veľká zmena. Nielen melódiou a rytmom, ale aj spôsobom hrania. Fatback začína klavírovým sólom, ktoré je myslím celkom podarené. Nasleduje zaujímavá časť, kde hrá trumpeta spolu so saxofónom unisono (jednohlasne) to isté. Je zaujímavé počuť, ako pomerne technicky ťažkú pasáž spolu dokonale rovnako frázujú.

Celé by sa to dalo charakterizovať ako Funky blues. Aquarius začína unisono sólom trumpeta a trombón, do ktorého im protichodne ide saxofón s klavírom. Celé to na mňa pôsobí tak trochu skľúčene. Oveľa veselšie začína Shutterbug, ktorý začína v oveľa rýchlejšom tempe. Neviem ako v na pôvodnom albume znel klavír, ale pravdepodobne sa im pri remasterizácii nepodarilo celkom dobre opraviť časť so sólom, lebo mi to znie, akoby bol mierne rozladený. Je to pomerne jednoduchá, rýchla vec, kde sa striedajú sóla. Jediná skladba, ktorú na tomto albume nezložil J.J. je Blue ‘N Boogie (D. Gillespie). Je to svižná skladba, kde sa J.J. pri sóle maximálne vyžije. Myslím si že to tu dobre padne počuť aj trochu odlišný štýl a táto skladba od Dizzi-ho tu jednoducho „pasuje“. V podobnom duchu sa nesie aj Turnpike, kde je presne počuť typického J.J.-a. Typický tón, frázovanie, vedenie melódie. Myslím si, že tu by som bez problémov zistil, kto hrá sólo, aj len tak z počutia. Posledná skladba je znova Fatback, ale v dlhej verzii aj so sólom klavíra.

J.J. Inc rozhodne nie je zlý album. Ja ho ale určite nepovažujem za najlepší, alebo jeden z najlepších albumov J. J. Johnsona. Je tu veľa improvizácii a ten kto má práve toto rád sa tu určite vyžije. Mňa osobne nijako obzvlášť nenadchli (teda najmä saxofónové). V každom prípade si myslím, že sa niečo podobné oplatí mať a keď mám na takéto niečo práve náladu, tak si to rád pustím. Malé plus dostáva album za booklet, kde nájdeme napr. pôvodný obal LP-čka, všetky informácie o autoroch (producenti, režiséri ...) a vyjadrenia k albumu (jedno z pôvodného LP a druhé napísal Steve Turre).