Grand Ages: Rome

„More, áno to je presne niečo pre mňa. Cítite tú čerstvú a povznášajúcu vôňu? Nádhera. Áno, myslím, že toto bude to najlepšie miesto pre mesto. Veľké, rímske a honosné. Ostatne, čo môžete očakávať od rímskeho občana? Že si tu vystaviam polo rozpadnutú, barbarskú osadu? Nie! Šíriť slávu Ríma budú kamenné stavby, tie najhonosnejšie v celom okolí, aby každý barbar padol závisťou na svoje nehodné pozadie!“ Maximus Mickus sa chvíľu rozhliadal po okolí, akoby niečo hľadal. Alebo niekoho? Pomaly začínal byť celý nesvoj. Veď má pred sebou prípravu a dlhoročné budovanie rímskej slávy.

#pic1#

„Tubus...nie...Jubus? Kde zase trčíš, môj verný otrok?!“ Odrazu sa odkiaľsi vynorí ďalšia postava. Ustarostene kráča k svojmu pánovi.

„Jubus...,“ „Július, pane, je to Július,“ hrubo preruší tok myšlienok svojho pána. Ten však – ako je tu u neho zvykom – nestráca svoju dobrosrdečnú náladu a pokračuje ďaľej: „Judus, vidíš ten nádherný kraj? Vôbec, verný môj otrok, máš ty predstavu aké rozľahlé je toto územie? Samozrejme, že nemáš. Vieš, to by si musel mať...ako sa tomu hovorí,“ zmätene máva rukami a snaží sa lúskať prstami. „U Jupitera, bohovia predsa vedia. Ách, áno – božský náhľad. „Zoomus maximus“! To je vec, ktorá ti chýba, milý Jarkus. Preto ty si otrok a ja rímsky občan. Správca tohto celého územia. Krásneho, podotýkam.“

„A prázdneho,“ dodal vecne Július.

#pic2#

„Samozrejme, že prázdneho. Čo mám začať budovať svoju víziu mesta už na zastavanom? A kto by to potom búral? Nie...musíme začať pekne od podlahy. Od prvého kameňa, vyrobiť tehly, vyrúbať stromy. Musíme sa pekne pustiť do práce, takže milý Juventus, začni pekne realizovať moje skvelé plány...“

„Och áno, pán môj. V prvom rade by to však chcelo nejaké ubytovacie priestory, pre plebejcov zo začiatku. Myslím, že ten kolobeh je úplne jasný. Bez pracovnej sily, nebude vaše mesto rásť a rozvíjať sa. Pôjdem to teda zariadiť...“ dodal nešťastne Július a vydal sa za svojimi pracovnými povinnosťami. Otrok, ale svojim spôsobom je rád, že je otrokom práve Maxima Mickusa. Nepraská bičom, nebije ho. Skrátka, má sa relatívne dobre. Už len spomienky na zvuk biča, ktorý sa z času na čas ozýva ulicami miest, ho nesmierne desí. Jeden vyšinutý (ale dobrosrdečný pán) lepší ako desať bičov. Človek musí byť skrátka z dobrej rodiny, aby to v tomto svete niekam dotiahol. I keď, ako si Július stihol všimnúť, Mickus sa až príliš rád pohráva s ohňom. Na druhej strane, i táto záľuba ho môže priviesť do dejín. No nie? Päť silných rodín, a on sa vám takýto človek musel narodiť do jednej z nich? Bohovia sa museli zblázniť! Pritom, ako uvažoval Július, má taký pocit, že každá z tých rodín ma iné výhody v Impériu. Dostane sa k rôznym bonu...no skrátka schopnostiam. Nanešťastie však opäť volá jeho pán. „Čo len zase ten magorus primus, môže chcieť?“

#pic3#

„Jablkobus, cítim tvoje nekalé myšlienky! Kde zase trčí ta tvoja malá silueta otroka?! Poddaný sa sťažujú na nedostatok kultúrneho vyžitia! Niektoré ich potreby bývajú teda naozaj neúnosné. Čo si myslia, že sa nesnažím? Prosím ťa, nechaj postaviť tú farmu na čuníkov niekde pri poliach. Bude to mať svoje výhody. Aj popularita mi stúpne. Ľudia budú jasať a milovať ma...“

„Prepáčte, že som taký smelý, ale...máme problém.“

„Problém? To slovo znie priam agresívne, je to také nepekné, neguľaté... Aký problém, Jardus?“

„Nuž, nie k všetkému máme prístup. Potrebujeme učencov, aby vytvárali nové technológie, vymýšľali nové postupy, aby sme potom mohli vyhovieť potrebám ľudu.“

„Chlieb a hry, Jolkus! Myslel som, že už si v rímskej tradícii viac zbehnutý, ale zrejme to tvoje barbarské jadro stále pretrváva. Však my ho z teba dostaneme!“ Na chvíľu nastalo ticho, v pozadí bol počuť len spev morských vtákov. Maximus Mickus hľadel na zapadajúce Slnko. V tom sa otočil na znudeného a ustaraného Júlia (Znudený zo svojho pána, ustaraný zo situácie, ktorú musí riešiť. Ak by sa niekto pýtal.).

„Jeminikus, otrok môj, základ Ríma je aj jeho vzdelanie, prečo teda otáľame s výstavbou školy, prípadne knižnice. Učenci potom môžu vymyslieť nové technológie a postupy, ktoré nám pomôžu vyhovieť potrebám ľudu!“

„Och áno, vy ste ale génius, môj pane. Škola, knižnica a myslím, že získavanie nových zdrojov bol tiež váš skvelý, priam brilantný nápad. Máte môj nehynúci obdiv, blahorodie!“ Hlboko sa uklonil, avšak na tvári mal čosi, čomu sa medzi otrokmi hovorí výraz číslo 17. Ako hovorí príručka pre otrokov, výraz číslo 17 znamená: „To je ale debil.“ A s týmto výrazom sa verne odplazil plniť si svoje povinnosti. Výstavbu predsa musí niekto riadiť. Nevšimnúc si otrokov odchod zo scény, Mickus pokračoval vo svojom „skromnom“ monológu.

#pic4#

„Veď to ja viem, Jebus...toľko mi nemusíš hovoriť. Moja genialita je takmer bezhraničná a moje schopnosti ešte zo dňa na deň rastú. Zlepšujem sa po každej dobre odvedenej práci, každá misia zo mňa robí ešte dokonalejšiu bytosť, než akou som. Až uvažujem o tom, či môže byť niečo dokonalejšie ako som ja. Za peniaze nakúpim bonusové karty, ktoré nám budú pomáhať pri zaisťovaní surovín. Nuž a za moje skúsenosti, tie si podelím do svojich schopností. Budovateľské, rodinné a bojové. Budovateľské a vojnové mi potom dávajú výhody v mojej práci a ďalšom rozvíjaní slávy Ríma. Rodinné, to je môj dar. Ako isto vieš, Jakartus, každá z bohatých rodín Ríma je unikátna. A preto máme i rôzne vlastnosti. Skrátka, človek sa musí čo najlepšie snažiť, aby splnil požiadavky Ríma – hlavné, či vedľajšie. No a Rím sa mu za to následne pekne odmení. Obrazne povedané...“ Odvráti zrak od strácajúceho sa slnečného kotúča a zmätene sa rozhliadne po okolí.

„Ďúso, počúval si ma vlastne? Kde zase ten tvoj otrocký zadok trčí? Ďúso?!! Čo si ja bez teba počnem? Pozri!“ Vzhliadol na druhú stranu, kde sa týčili budovy nového mesta. „Ako nádherne to mesto rastie. Som na seba hrdý. Ave Ja!“