Rise of the Argonauts

Staré príbehy tu boli vždy, obklopovali nás, ponúkali poučenie a veľkých hrdinov. Osvetľovali našu prítomnosť a hovorili o podstate nás samých. Rovnaký je aj príbeh Jásona, ktorý je vo svojej pôvodnej verzii dobrodružstvom a tragédiou zároveň. Avšak príbeh „Vzostupu argonautov“ je predsa len trochu iný...

Liquid Entertainment pojali príbeh po svojom a istým spôsobom by sme „Rise of the Argonauts“ mohli prirovnať k Jade Empire od Bioware. Nielen spôsobom akým sa hrá, ale i inšpiráciou svetom, ktorý si potom upravia podľa vlastných predstáv. Kým v prípade Bioware, však išlo o úplne nový svet, inšpirovaný starou Čínou, v prípade Argonautov ostávame v mytologickej histórii nášho sveta – osoby, niektoré miesta sú si podobné, avšak udalosti a motivácie sa líšia. Všetko začína smrťou Jásonovej budúcej manželky Alkméné a neochotou kráľa Iólku nechať svoju lásku odísť na onen svet. S pomocou gréckych bohov Atény, Área, Herma a Apolóna sa vydáva na cestu do Delf. Tam sa dozvedá, že jediný spôsob ako Alkméné zachrániť sa skrýva v legendárnom zlatom rúne. Cesta to však nebude jednoduchá, pretože tí, čo stoja za útokom na Alkméné je kult Hekaté známy ako Čierne jazyky a ich plány sú väčšie než by sa na prvý pohľad zdalo.

#pic1#

Už z popisu úvodu je teda jasné, že v tejto hre sa príbeh bude posúvať iným smerom. Avšak vlastná interpretácia dejov a postáv nie je prehrešok, obzvlášť keď je nový príbeh výborne vystavaný a používa inšpiračný zdroj s citom a umom pre stavbu príbehu. Rovnako hra exceluje aj pri podávaní príbehu, kde pri dialógoch používa rôzne uhly kamery, výborne sú spracované aj jednotlivé „strihové“ scény a celkovú atmosféru podtrhuje aj veľmi slušný dabing postáv – nehovoriac už o výbornej hudbe. Svet bájneho Grécka je stvárnený s ľahkosťou, zmyslom pre farebnosť, ale i kusom vlastnej fantázie, čoho dôkazom je práve spracovanie lode Argó, ktoré by sa dalo nazvať starogréckym steam-punkom. Ako česť autorom slúži, že celé to vytvára jednoliaty a nerušivý celok.

Herne sa „Rise of the Argonauts“ hlási k odkazu akčnejšie ladených RPG hier, ako už spomínaný Jade Empire. A teda potencionálny záujemca by mal očakávať istú dávku dialógov a rozhovorov, kde každá odpoveď vyvoláva priazeň iného z bohov. Zároveň sa občas stane, že vybratie možnosti bude časovo obmedzené, pretože sa vyžaduje rýchla reakcia – ak sa neskoro rozhodnete, vyberie sa jedna možnosť automaticky. Druhou časťou systému sú boje – akčne ladené, ovládané niekoľkými tlačítkami: jeden pre normálny útok, silný (ale pomalší) útok, špeciálny útok každej zbrane, krytie a úder štítom. Hráč má na výber z troch druhov zbraní – kopia (Aténina sféra), meč (Hermes) a palcát (Áres), pričom kópiu je ešte možné hodiť po protivníkovi. Každá zo zbraní sa hodí lepšie na boj s iným protivníkom, i keď v konečnom dôsledku sa dajú všetci zvládnuť jednou zbraňou, použitie tej správnej vám značne uľahčí prechod bojmi. Tu musím spomenúť ďalší pozitívny fakt, a to, že bojov nie je prehnane veľa. Hra vás nenúti prebíjať sa cez nespočetné šíky nepriateľov, dávkuje ich v rozumnej miere, a tak ani ku koncu (kde sa ich hustota samozrejme zvýši) nepôsobia frustrujúco (čo býval často problém hier od Bioware).

#pic2#

Bohužiaľ hra trpí príliš mnohými menšími, či strednými kopancami do hráčovho rozkroku, než aby mohla byť dokonalou. Jednou z takýchto chýb je občasné padanie hry bez zjavnej príčiny – skrátka hra padne, nepovie prečo, len padne. Našťastie automatické ukladanie je nastavené vo veľmi rozumnej miere, a tak sa maximálne stane, že si človek po páde musí zopakovať nejaký ten dialóg, ktorý sa dá rýchlo odklikať. Ale aj tak je to otravné, obzvlášť v prípade dlhších rozhovorov. A hra zvykne padať práve pri dialógoch. Ďalšou nepríjemnosťou je občasné vypadnutie časti zvuku pri dialógu – postavy otvárajú ústa, ale nie je počuť zvuk. Ak nemáte zapnuté titulky, prídete o menšiu časť rozhovoru – väčšinou pár úvodných viet. Nuž a napokon sú tu otázky kamery, ktorá miestami funguje spoľahlivo a prehľadne, ale na niektorých miestach je akoby staticky zasadená (boj s Medúzou), a tým pádom sa do vášho zorného uhla dostávajú predmety a zabraňujú dobrému prehľadu o situácií. Alebo býva kamera natvrdo zasadená za hráčovou postavou v podivnom uhle (Tartarus), a nič sa s tým nedá robiť. Poslednou chybou technického charakteru je potom samotná konverzia – i keď ovládaním zvládnutá relatívne slušne, v mnohých oblastiach má svoje medzery – ako je napríklad nepohodlný prístup k mape a zoznamu úloh. Skrátka prístupy do menu a práca s nimi nebola zvládnutá na pomery PC štandardov.

#pic3#

Alfou a omegou RPG hry by mal byť, okrem kvalitného príbehu, aj jej systém. Bohužiaľ aj tu „Rise of the Argonauts“ zlyháva, pretože systém zlepšovania a získavania vlastností od jednotlivých bohov, akoby nefungoval tak, ako autori pôvodne zamýšľali. Problém je najmä ten, že tieto vlastnosti nemajú väčší (dokonca by som povedal priam žiadny) vplyv na spôsob hrania a svet okolo vás.

I napriek všetkým technickým chybám, aj napriek nefungujúcemu RPG systému, bola však hra „Rise of the Argonauts“ príjemným zážitkom. Zaslúžilo sa o to najmä veľmi slušné rozprávanie príbehu, s vyváženým počtom súbojov a decentným vizuálnym spracovaním. Škoda len, že občas hra na vás kričí: „Ja som konverzia z konzole!“

#pic4#

Pokiaľ však nedokážete perkusnúť fakt, že si autori z mytologického rámca požičali postavy a zasadili ich do vlastného rámca príbehu, bude pre vás táto hra ťažkým orieškom. Pre nás ostatných stačí vedieť, že sa z antickej tragédie, stáva mytologický príbeh o láske, ktorý... Však tí čo budú chcieť si to zistia na vlastnú päsť...