Věčný luňák

Tak sa to pánovi Gemmelovi konečne podarilo! Spojil všetky svoje knihy do jedného príbehu - vytvoril mostík, ktorým preklenul Drenajskú ságu, príbehy o Sipstrassi a pár viac-menej samostatných kníh. Spojenie je ešte trochu roztrasené, ale verím tomu, že v ďalších knihách sa to upevní. Pán Gemmel je totiž pekelne dobrý rozprávač na to, aby sa mu nepodarilo presvedčiť čitateľa – že je opäť všetko inak, ako si myslel. Ehm, mne sa to páči!

Věčný luňák je postavený na klasickom „gemmelovskom“ základe. Ktosi je kýmsi zachránený, následne vyučený, aby sa už na vlastných nohách postaral o naplnenie osudu sveta. Kým ma dej nevtiahol do seba, ako rozbúrená rieka topiace sa dieťa, myslel som si, že mi to opakovanie schémy vadí. Keď som však vkåzol do príbehu horalov, do ich boja o prežitie, názor som zmenil. Pán Gemmel je kráľom hrdinskej fantasy zaslúžene; jeho príbeh má silu a pútavosť - prinúti čitateľa zabudnúť na čas a hltať stránku za stránkou. Věčného luňáka som prečítal za dva dni a aj to som sa musel nútiť, aby som si dej aspoň trochu vychutnal :)

Pri hlbšom pohľade na túto knihu ma prekvapil fakt, že je to takmer sci-fi. Jasné, aj príbehy Jona Shannowa (Posledný strážce) boli viac-menej postkatastrofickým príbehom, ale až tu je jasný posun smerom k vysvetľovaniu. Pán Gemmel sa rozhodol poodhaliť nitku, ktorá sa skrývala v každom jeho príbehu a ukazuje princíp, ktorý pomerne logicky prepája všetky jeho knihy. Čakal som takýto ťah na čitateľa už dlho, ale aj tak ma prekvapil. Hmm, Pán spisovateľ.

Věčný luňák by bol klasickým fantasy príbehom o boji dobra a zla, keby nebolo pár vecí, ktoré stavajú príbehy pána Gemmela vysoko nad ostatné.

Po prvé sú to postavy. Príťažlivé výzorom aj charakterom. Silní hrdinovia a ich nemenej silní nepriatelia. Ich večný boj na ostrí osudu. Čitateľ nikdy nemôže predpokladať, ktorý z hrdinov prežije a ktorý padne za niečo, v čo veril. Ale, ak aj hrdina padne, nikdy to nie je zbytočná smrť. Druhou silnou stránkou kníh pána Gemmela je totiž logika. Všetko má svoju príčinu a postavy konajú tak, ako musia pod vplyvom okolností a vlastností, ktoré im nadelil spisovateľ. V týchto príbehoch nenájdete pomocné barličky, žiadny „deus ex machina“ sa nekoná. Je to železná logika, ktorá sa však vyhýba zotrvačnosti. Postavy sú vytvorené tak, aby vás dokázali prekvapiť. A robia to, príbehy pána Gemmela sú plné hutných, silných prekvapení, zvratov a nečakaných vysvetlení. Logika deja je totiž vždy vystavaná tak, aby mohli vznikať línie, ukryté hlboko pod samotným dejom. Napriek tomu, že ide o romány (400 strán!), na konci každej knihy na vás čaká „pocit úžasu“ a vy so zatajeným dychom listujete knihou späť. Áno, je to tam jasne napísané, ale takéto vysvetlenie vás nenapadlo!

Ako čerešnička na torte je v tejto knihe téma časovej slučky. Príbehy jednotlivých postáv sú totiž skåbené z črepín obrovskej mozaiky, ktorá si udržala zmysel len vďaka spisovateľovej genialite. Príbeh, ktorý začína na konci knihy, totiž končí na začiatku, ale pokiaľ by sa neodohral začiatok, nemohol by vzniknúť koniec. Všetko je navzájom prepojené, so zatajeným dychom som sledoval, ako pán Gemmel dokázal dej spojiť aj s pasážami predchádzajúcich kníh. Nie je to pre pochopenie tejto knihy nevyhnutné, ale pobavilo ma to. Viem si živo predstaviť, ako si spisovateľ kreslil popri písacom stroji jednotlivé línie deja, aby mu neunikli súvislosti. Tých štyristo strán Věčného luňáka ho muselo stáť pekných pár mesiacov života. Ale – neľutujem ho :) – len vďaka jeho talentu a trpezlivosti som získal knihu, ktorá sa zaradila na čestné miesto v knižnici, hneď vedľa zvyšných štrnástich kníh tejto edície.

Podľa bibliografie pána Gemmela ma ešte pár takýchto skvostov čaká – a nemôžem sa dočkať. Niekedy sa totiž kvantita spojí aj s kvalitou. Bravo, majstre!