Patapon

Medzi klasické kritiky na Sony Playstation Portable, hlavne zo strany zástancov Nintenda DS, patrí tvrdenie, že na PSP vychádzajú len klasické hry, ktoré sa moc neodlišujú od veľkých konzol. Proti tomuto faktu sa moc argumentovať nedá, je veľa hráčov, ktorým to nevadí, dokonca im to vyhovuje, každopádne, niečo sa deje. Jeden z impulzov spustilo Loco Roco, teraz, od tých istých tvorcov prichádza Pata-pata-patapon.

#pic1#

Pon-pon-patapon je až nebezpečne originálna hra. Svojím výzorom a správaním pasuje väčšinu hráčov, ktorí s ním prídu do styku do role nepochopených. Hovorí za mňa vlastná skúsenosť, pre menej „osvietených“ hráčov, resp. pre nehráčov bude hranie „tej detskej blbosti“ aktom hodným detí do 5 rokov. Vidno, že mienka o hrách v našich končinách má čo doháňať. Ignorujme nevyspelosť a pozrime sa na samotnú hru. Za detskou prezentáciou je skrytá rytmická hra, akých už na PSP niekoľko bolo. Keďže Patapon obsahuje iba niekoľko základných príkazov ako pohyb (pata – pata – pata – pon), útok (pon – pon – pata – pon) alebo obranu (chaka – chaka – pata – pon), ku ktorým sa neskôr pridá aj používanie artefaktov, zdalo by sa, že hra bude možno až príliš jednoduchá. V tomto prípade však platí, že menej je niekedy viac, z hľadiska jednotlivých aspektov hry by viacero rozdielnych príkazov odvádzalo pozornosť od zvyšku hry.

#pic2#

Oficiálny trailer:

Patapon totižto obsahuje aj strategické prvky, produkcia jednotiek, vhodný postup na nepriateľa využívaním jednotlivých príkazov a v niektorých situáciách je dôležité správne zvolenie pomeru útok/obrana hlavne v závislosti od zvyšného rozostavenia súperových jednotiek alebo stavieb. V kontexte hry by sa ďalej našiel aj odkaz na Black & White a iné „božské“ hry, keďže hráč predstavuje bôžika Pataponov a bubnovaním ovplyvňuje ich akcie. Ovládanie je jednoduché, už vyššie som spomenul jednotlivé príkazy, ktoré pozostávajú z dvoch najviac používaných tónin (pata a pon) dopåňaných o časti produkované stlačením Xka a trojuholníku. Hlavnú hernú náplň predstavujú misie, niektoré je možné opakovať dokola, pričom sa zvyšuje obtiažnosť, ale aj bez tohto nenúteného predlžovania vydrží hra dlho. Okrem klasických misií sú v hre aj minihry, ako inak, postavené na rytme, či už je to zabávanie sa so stromom alebo malým veľkým obrom.

#pic3#

Ako celok pôsobí Patapon veľmi celistvým dojmom. Jednotlivé misie na seba nadväzujú krátkymi informáciami od Pataponov, ich obtiažnosť úmerne stúpa a na rozdiel od úvodu hry, kde ide o to, dostať sa do rytmu, bude v neskorších fázach dôležité udržať tzv. tranz stav, resp. rytmus kedy Pataponi produkujú výsledky na 120%, ehm... Kladne pôsobí aj fakt, že hoc sa jednotlivé rytmy pata-pata-pata-pon a spol. opakujú prakticky celú hru, autori prichystali rôzne popevky, väčšinou závislé na presnosti bubnovania, ktoré zabraňujú jednotvárnosti. Kapitolou samou o sebe je muzika v tranze, na ktorú je z počiatku ťažké si zvyknúť, ale postupne prejde hráčovi do krvi. Aj z toho dôvodu by som neodporúčal hrať Patapon v hlučných miestach, resp. s malou mierou sústredenia.

#pic4#

Veľmi špecificky pôsobí cartoonová grafika, vytváranie detského dojmu je síce jedna vec, ale klasickú grafiku by som si v tomto prípade nevedel predstaviť. Hudba, animácie, vizuálne spracovanie a štýl, to všetko dokopy dáva nezameniteľný produkt, pri ktorom si človek povie, že keby hocičo bolo inak, tak by hra stratila svoju atmosféru. A ťažko si predstaviť spôsob, akým by mohla získať lepšiu. Môže sa to zdať neuveriteľné, ale vo svojej podstate jednoduchá hračka, založená na rytmickom stláčaní niekoľkých gombíkov, sa radí medzi ostatných velikánov na PSP. ažko povedať, či je to výsledkom nezameniteľnej atmosféry, alebo nedostatkom podobných hier, Patapon je jednoducho „pecka“, ktorú treba zahrať, lebo žiadna recenzia nedokáže adekvátne navodiť pocit z jej hrania.

#tab#