Protivník

Tvorbu Wolfganga Holhbeina nepoznám (Poznámka redakcie: W. Hohlbein je najčítanejším autorom fantastiky v nemecky hovoriacich krajinách. Nazývajú ho majstrom fantastiky č. 1. Okrem SF, fantasy, hororov pre dospelých napísal aj veľa kníh pre mládež.), ale nemôžem povedať, že by sa mi jeho román Protivník nepáčil. Práve naopak.

Predmetom uvedenej knihy je príchod Apokalypsy, teda téma, ktorou sa zaoberali už tucty spisovateľov. Hohlbein sa však pred piatimi rokmi, keď Protivníka písal, nenechal zlákať symbolikou nového milénia, roku 2000 či podobnými hlúposťami, ohlasujúcimi koniec sveta. Ide o príbeh viacerých ľudí: palestínskeho teroristu, kňaza a zamestnanca poisťovne spolu s hàstkou vládnych agentov a kňazov, ktorých osudy sú spojené s existenciou bývalého kláštora, ukrývajúceho neznáme "čosi". V priebehu napínavého (až do samého záveru) postupného odhaľovania, kto alebo čo je v kláštore uväznené, sa mi čoraz viac vybavovala tematická podobnosť s Carpenterovým hororom Prince of Darkness. Tušíte už, o čo ide? Omyl, vážení! Koniec románu prekvapil aj mňa, no k tomu sa ešte dostaneme.

Kniha je písaná "kamerovým štýlom"; nepodáva jednoliaty dej, ale sleduje viaceré dejové línie, prelínajúce sa aj v rámci kratších kapitol. Autor zvýrazňuje opisné časti používaním zložených súvetí a dojem z čítania dotvárajú slová písané kurzívou - tak, ako to mám rád. Román oplýva strhujúcim napätím od začiatku do konca, čo je na 350 strán slušný výkon. Hohlbein majstrovsky zvládol opisy akčných pasáží, pričom si dával záležať na detailoch, takže bojové scény s vrtuľníkmi či na zemi zaručujú vzrušujúce čítanie. Skvele je vykreslená aj psychika a zmýšľanie hlavných postáv. Trochu mi však vadí ponor do myslí osôb, ktoré preciťujú fyzickú bolesť. Možno sa mýlim, ale pravdivo rozprávať o tom, čo cíti človek zasiahnutý guľkou, raketou či plameňometom možno len vtedy, keď to spisovateľ zažije na vlastnej koži.
Čistého hororu je tu menej, ako som očakával. Màtvoly obetí vstávajúce z vriec neprinášajú nič nové, lepšie pôsobí správanie sa odporných pavúkov a hmyzu, čoby zvestovateľov blížiaceho sa Armagedonu. Pobavil som sa pri čítaní dialógu ženskej obete a jedného zo spajderov predtým, než ju spolu s ostatnými osemnohými kolegami zahubili. Tu ale musím skritizovať scénu, pri ktorej hmyz vyplní schránku màtveho agenta, aby mohol komunikovať. Tento prvok sa mi zdá okopírovaný zo spomenutého Carpenterovho filmu. Píšem to len preto, lebo si cením originalitu.

Záver, ktorý má pri literárnych dielach tohto typu predstavovať akýsi vrchol, je v tomto prípade znamenitý. Nedá mi však nezamyslieť sa nad otázkou: prečo bol ako väzenie pre tajomnú osobu, ktorej totožnosť spoznáme až na konci, vybraný kláštor práve v Nemecku (kde sa, mimochodom, celý dej odohráva)?

Slovensky hovoriacemu čitateľovi je Hohlbeinov Protivník podaný v kvalitnom preklade, ktorý má však menšie chybičky pri opise oživených màtvych. "Živá màtvola" sa v slovenskej terminológii povie správne "zombia", v množnom čísle "zombie", a tieto tvary sa normálne skloňujú. (Poznámka redakcie: Slovník cudzích slov však uvádza dvojtvar zombie, zombi, -ho a odborník z Ústavu orientalistiky tiež odporučil tvar zombi - v zhode s výslovnosťou, skloňovaný podľa vzoru kuli, -ho, -ovia). Americký tvorca hororov o zombiách (t. j. o zombioch) sa volá Romero a nie Romeros, tu sa však možno pomýlil sám autor. Kniha je viazaná v tvrdej väzbe a ako jedna z mála podobných diel obsahuje aj ilustrácie.

Protivníka klasifikujem ako "mýtický akčný thriller s prvkami hororu od renomovaného autora". Nezostáva mi nič iné, ako odporúčať ju slovenským čitateľom.