Věž zeleného anděla

Ságu Tada Williamsa o Mečoch moci začal vydávať Laser v roku 1996. Svojim klasickým štýlom (niektoré cykly dodnes nie sú ukončené) sa nakoniec vydavateľstvo dostalo aj k poslednému dielu - k Veži Zeleného anjela - a konkrétne k jej poslednej - štvrtej časti. Neuveriteľne zamotaný príbeh stovky postáv rozohraný na tisíckach strán tak dostal šancu povedať Zbohom! svojim čitateľom...

Nemá zmysel popisovať dej ságy Tada Williamsa - na priestore jednej recenzie je to absolútne vylúčené. V skratke ide o klasický príbeh boja dobra a zla - dielo Tada Williamsa vyniká len v jednej veci - v rozsahu. Nie je to napísané zle, Williams vie písať (viď jeho poviedky v zbierkach Michael Moorcock's Elric: Tales of the White Wolf - česky Návrat 1998, alebo Sandman - Polaris 2000), no sledovať osudy skutočne stovky postáv, pričom knihy vychádzali s odstupom pol roka - to bolo skutočne namáhavé a - zvyčajne - dosť nudné. Samotný nápad nie je natoľko nosný, aby dokázal udržať napätie na tisíckach strán a tak Tad Williams zvyčajne skåzal do pátosu a popisovania obyčajov cudzích rás etc etc. A ešte jedna vec mi tam chýbala - humor. Celá sága sa tvári tak, akoby storočný kňaz popisoval výrobu atómovej bomby...

Posledná kniha, ktorá vyšla s odstupom nezvyčajným aj u Laseru (predchádzajúca časť vyšla pred rokom) sa z celého cyklu nevymyká ani omylom - opäť je to mohutné dielo - lež tentoraz to je - chválabohu - koniec. Tad Williams dokázal spojiť všetky prepletené nitky Osudu a rozohrať finále... Nuž, finále - padlo pár postáv, tak ako sa na slušnú fantasy patrí a zvyšok bude panovať až do smrti - niektorí ešte ďalej. Každopádne ma však koniec sklamal. Tad Williams sa počas celého cyklu tváril pekelne inovatívne - všetko zahaľoval tajomstvom, a pripravoval sa na desivé odhalenia. Ešte aj ku koncu tejto knihy nebolo nič jasné - postavy, ktoré sa čosi dozvedeli, sa odmlčali, zbledli, zošediveli, poprípade umreli. Čitateľovi nikto nepovedal nič. Preto potom skutočné riešenie konfliktu prišlo ako ľadová sprcha - klišé par excellence, len podané v bledomodrom. Rovnakú pointu použil napr. už Robert Ervin Howard v romána Hodina Draka (The Hour of Dragon, 1935!!!). Druhoradé odhalenia typu: ty si potomok toho a ty si ľavoboček tohoto - to boli už len také zbytočnosti naviac...

Problém celej ságy je v jej rozsahu. Pri stovkách hlavných postáv som si žiadnu nedokázal vybrať ako kľúčovú, nie to, aby som sa s ňom nejako stotožnil, resp. si ju obľúbil. Keď došlo v závere tohoto dielu k umieraniu, bolo mi to šumafuk. Padol ten? Hehe. Tamten? Chacha. Aj tamtá zomrela - no a čo! Celá kniha je roztrieštená do maličkých častí venovaných jednotlivým postavám, takže sa vám z toho začne krútiť hlava - čosi také ako línia príbehu tu neexistuje. Nuž, oveľa viac sa pobavím na dvadsať stranovej poviedke ako na takejto gigantickej a grafomanskej vylomenine. Tadovi Williamsovi išlo očividne o honorár a nie o príbeh (napriek jeho úvodníkom, kde tvrdí opak).

Takže - ak vlastníte predchádzajúce diely, musíte si kúpiť aj tento - osud Seomana Bělokadeřného, trola Binabika, princeznej Miriamele, princa Jošuu a ďalších a ďalších stojí za to, aby sa skončil. Ak však predchádzajúce diely nevlastníte, zvážte si sami. Ak máte záľubu v rozsiahlych príbehoch, v ktorých ide o záchranu sveta, a kde sa všetci potácajú, aby našli nejaké čarovne predmety (meče, prstene, kryštály... podprsenky :), potom je to pre vás tá správna kniha - celý cyklus vám vystačí na pekných pár večerov. Ak však potrebujete humor, hrdinov, ktorým môžete držať palce, záhady a akciu... potom siahnite radšej po (útlejších) knihách - doporučujem Davida Gemmela, Vladimíra Šlechtu, Orsona Scott Carda alebo Andrzeja Sapkowského.

Zbohom Trůn z dračích kostí, Kámen rozluky a Věž zeleného anděla - odpočívajte na mojej poličke v pokoji!