Pursuit Force: Extreme Justice

Pursuit Force nie je pre verných „PSPčkárov“ neznámym pojmom, synonymum frustrujúcej obtiažnosti má povesť, ktorá by mohla ublížiť aj druhému dielu. Na druhej strane, hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš – riadili sa podľa tohto pravidla aj autori?

#pic1#

Tou riekou som mal samozrejme na mysli už spomenutú prehnanú náročnosť, tiež známu pod krycím menom „restart-fest“. Aby som, ale odpovedal na otázku – autori sa poučili zo svojich chýb a síce nám prinášajú herné mechanizmy, v pôvodnej hre použité, tentoraz však predostreté na hrateľne prijateľnejšom stole. Opäť sa teda stretávame s jednotkou rýchleho nasadenia známou ako Pursuit Force. To, že sa celá hra raketovo blíži k béčkovým akčným filmom naznačí hneď úvodný krátky film. No, možno by slovo „paródia“ (zvlášť pri prihliadnutí k postavám a úrovni deju) zapadlo do celkového kontextu lepšie, nič to nemení na fakte, že máme čo dočinenia so zábavným titulom.

#pic2#

Náplň misií, podobne ako v pôvodnej hre, pozostáva z automobilových naháňačiek, ktoré sú obohatené o nejakú streľbu a skákanie z auta na auto (a neostane iba pri nich). Už spomenutá inšpirácia v akčných filmoch je nepopierateľná a nie je to len kvôli perfekcionizmu s akým sa hlavný hrdina pohybuje medzi autami, až by si to žiadalo upozornenie „čo uvidíte v hre, neskúšajte doma“ pri každom spúšťaní. Samozrejmosťou sú pešie misie (na nich mohli autori ešte popracovať), v štýle „kill-em-all“. Určité problémy môže robiť mierenie spojené s krytím, analóg nie je myška, automatické zameriavanie je však k dispozícii. Nakoniec dôjde aj na odstreľovanie zo sniperky, resp. kropenie olovom zo samopalu, ku ktorým sa tiež viažu (pre niekoho možno) problémy so zameriavaním.

#pic3#

Pointa je v tom, že všetky tieto ingredencie sú zmixované do jednej extrémnej jazdy. Jasne, nestretávame sa s ničím novým, ale je tu nejaká mágia, ktorá núti hrať stále ďalej. Pre potreby handheldu sú jednotlivé misie (je ich 26) dlhé maximálne okolo 20-30 minút a hra celkovo pekne odsýpa. Misie sa menia, spoločne s nimi aj herný štýl, sem tam nejaký boss a ide sa ďalej, až je po nejakých 8-10 hodinách (možno aj skôr, v závislosti od obtiažnosti a teda s tým súvisiacim opakovaním, ktoré sa na strednej obtiažnosti drží v medziach zábavnosti) koniec kampane. Tá sa mimochodom snaží prekvapiť zaujímavými zvratmi, ale je ľahko predvídateľná, čo však pri podobnej hre nemožno brať ako vyslovený zápor. Oveľa dôležitejšia je samotná hrateľnosť a zábavnosť (už sa opakujem) a v tom to má hra za výbornú.

#pic4#

Samozrejmosťou je odomykateľný obsah, niečo sa získa hraním kampane, na zvyšok sú tu módy Bounty a Challenge, ktoré sa odohrávajú v príbehových misiach, mení sa však úloha, resp. je pôvodná úloha nejako obmedzená (sťažená). Tieto módy si pravdepodobne užijú iba najvytrvalejší fanúškovia, ostatní hru odložia po dohraní kampane alebo po oťukaní bonusov, multiplayer nie je zahrnutý, životnosť titulu pre väčšinu hráčov bude teda okolo 10 hodín.

#pic5#

Grafika ostáva podobná predchodcovi, v tomto smere pomôžu okolité obrázky, podobne je zahrnutý aj tzv. „justice meter“, ktorý po naplnení obdarí hráča väčšou účinnosťou zbraní. Zvuková stránka vhodne dopåňa zážitok, v ušiach mi stále znie ústredná melódia, známa aj z trialeru k hre. Ako celok nový Pursuit Force prekvapil. Prezentácia, ako som už spomínal, hru posúva k akčnému filmu (pre lepší obraz odporúčam vyhľadať trailer), obtiažnosť sa drží na prijateľnej úrovní a celkovo robí druhý diel značke Pursuit Force oveľa lepšie meno ako predchodca. Skritizovať treba prílišnú podobnosť s prvým dielom (čo však niekto môže brať ako plus) a iba „štandardnú“ dåžku kampane. Vo výsledku je Extreme Justice titulom, ktorý si musia fanúšikovia prvého dielu rozhodne zahrať, pre ostatných je to viac, než dobrá možnosť zoznámiť sa s týmto tímom. A koho Pursuit Force chytí, ten má (minimálne) o najbližšie dva dni postarané. Česká lokalizácia v cene.

#tab#