Hra o trúny

Ešte som nečítal lepšie napísanú zlú knihu. To ma napadlo po pár kapitolách, keď už bolo jasné, čo môžem od „Hry o trůny“ očakávať. Cenami ovenčené dielo môjho obľúbeného autora sa totiž nevyhlo trendu americkej fantasy posledných rokov – je to spleť intríg, nenávisti a kopy dejových liniek, kde nemá miesto ani kvapka humoru. Je to zaujímavé, vynikajúco napísané, ale tak veľmi, veľmi nepríjemne sa mi to čítalo. Perfektne napísaná zlá kniha...

Pán Martin je Pán spisovateľ a je to vidieť aj na tomto jeho diele. Bez prešľapov a pomocných barličiek tká spletitú sieť príbehu, ktorého nitkami sú osudy možno aj dvadsiatky ľudí. Áno, už v prvej časti prvej knihy (ktorá má 500 strán), sledujeme životný príbeh desiatky hlavných postáv a ďalšej desiatky postáv nie podružných. Profesionál sa nezaprel, postavy nesplývajú, pretože sú veľmi dobre vyprofilované a dajú sa bez problémov rozoznávať už podľa slov, ktoré autor vložil do ich úst. Dej plynie ľahko, bez nelogických zvratov a s presne naváženou dávkou napätia. Je to, v skratke, až príliš profesionálne napísaná kniha.

Dej nemá ani kvapku originality. Pár kráľovstiev, súperiace veľmoci, staré spory a rivalita medzi šľachtickými rodmi. Niektorí usilujú o väčšiu moc a tí druhí, od koreňa ušľachtilí, sa im v tom snažia zabrániť. Do kolotoča smrti padajú väčšie aj menšie ryby, tu zasiahnuté mečom, tu kopijou, šípom, či jedom. Odkrývajú sa rany, ktoré roky hnisali bez nárokov na vyliečenie a v súlade s tradíciou naturalizmu v súčasnej fantasy padajú aj deti a ženy, často mimoriadne kruto. A ako jahoda na šľahačke sa kdesi na severe objavujú Iní, záhadné postavy, smrteľne nebezpečné a úžasne neoriginálne.

Najdesivejšie je na celej knihe to, že plynulo pridáva do deja ďalšie a ďalšie postavy, motívy, podtexty a záhady. Z naznačených dejových liniek vyplýva, že príbeh celý bude príbehom minimálne na tri až štyri tisíc strán – a že sa vkusu amerických čitateľov venovala až príliš veľká pozornosť. Obľuba nekonečných recyklovaných cyklov v Amerike zrejme vrcholí – mojou láskou však ostávajú hutné príbehy pána Gemmela, ktoré majú tisíckrát viac života ako nekonečné ságy a miliónkrát viac humoru. Vyprahnutý po bláboloch typu Hadí sága, či Dračí princ, netrpezlivo očakávam duchaplné a svižné dialógy pána Sapkowského, poetické príbehy pani Bialoleckej, či drobné skvosty z českej a slovenskej fantasy scény (ahoj Saša).

U „Hry o trůny“ mi neostáva len konštatovať, že bol vyplytvaný talent Majstra fantastickej poviedky. Iskrivé nápady poviedok „Písečníci“ či „Potréty jeho detí“ a úžasná poetika „zrána klesajúcej hmly“ sa to tohto megalomanského diela nedostali. Je to vynikajúci útok na kreditné karty amerického publika, mňa však zanechal chladným. Viac mi vyhovuje sledovať príbeh jedného hrdinu (ahoj Ciri), ako sa prepletať intrigami stoviek postáv, ktoré sa líšia od Dallasu len tým, že nenosia biele a čierne klobúky...