Hviezdny Prach

O korunu se Jednorožec se Lvem poprali.

Lev přes město ho prohnal, shon byl nemalý.

On porazil ho jednou, on porazil ho podruhé

všechnu svou sílu do toho dal

pak porazil ho potřetí

a jeho moc si vzal

Keď som si prečítala poďakovanie pána Gaimana na konci knihy, uvedomila som si, čo mi jeho spôsob práce s predstavivosťou tak veľmi pripomína. Určite sa väčšina z vás pamätá na príbehy C. S. Lewisa o Narnii, buď v literárnej alebo televíznej podobe. Svet, v ktorom sú zvláštne tajné dvere viditeľné iba detskou dušou bez obmedzenia veku, však v prípade Hvězdného prachu naberá vďaka fantasy reáliám čerpajúcim z nefalšovaného anglického pozadia na rozmere skutočnosti. V dedinke menom Zeď žijú prostí ľudia s obyčajnými starosťami, avšak raz za deväť rokov prenikne do ich života ruch sveta, a na stráženej lúke za „stenou“ do fantastických zemí sa koná trh. Sama stena alebo múr s otvorom nesymbolizuje v tomto prípade len stret dvoch odlišných dimenzií s rôznymi fyzikálnymi alebo magickými zákonitosťami, ale v hlbšom zmysle je najmä hranicou posunutia myslenia, bojiskom o posledné kúsky fantázie a snov, ktoré zanikajú nevierou, či podporovaním všednosti a nezáujmu.

Gaiman sa nesnaží o tradičný konflikt dobra a zla s vyvrcholením v bombastickej expozícii. Skôr hľadá trecie plochy a pomaly ich obrusuje. Hlavná postava Tristran Thorn nie je zosobnením bojovníka, ale prostáčika, ktorý sa podriaďuje osudu a svojej láske, necháva sa viesť cestičkou nenápadnou, na ktorej ale prýštia stretnutia neuveriteľné a často charakterom opisu a dialógu závratne krásne. Samotný príbeh putovania sa javí ako vrchol naivno-pozitivistickej školy, kde Tristran bez skúseností je vodený od jednej zmätenej situácie k druhej, avšak vďaka vrodeným zvláštnym schopnostiam sa učí, nabaľuje na seba nové poznatky a nachádza vždy správny životný smer.

Aj napriek jednoduchej „rutinnej“ fabuli typickej pre detskú a mládežnícku literatúru nie je možné povedať, že ide o knihu určenú tejto vekovej kategórii, a už vôbec nie je možné považovať ju za „ľahké“ čítanie. Niekoľko výpovedných rovín hlavných i vedľajších navonok spojuje ústredná téma „následníka a nástupcu“, avšak každá z nich je reprezentovaná vlastným nositeľom deja ako záporným v prípade Lilim, či výhradne kladným v podobe Lady Uny, tak dokonca i neutrálnym, zachyteným na obraze siedmych bratov lordov zo Stormholdu, ktorí napriek vražednému pozadiu pôsobia na osud Tristrana len sprostredkovane. Zvláštny spôsob personifikácie hviezdy Yvaine je exupéryovským pokusom o vnútornú analýzu ženy a jej vzťahu k mužovi. Podobne ako Malý princ krotí líšku, necháva sa Ivaine najprv neochotne zviazať s novou domovinou a životom striebornou reťazou, ale v mysli zostáva i naďalej vzdialená. Túto knihu ale nerobí fascinujúcou nič, len vnútorná poetika umne podaná ako šťastie tečúce medzi prstami. Ak sa bojíte o svoje srdce, darujte ho niekomu ešte pred čítaním a máte vystarané.