World in Conflict

Sovietsky zväz, USA, 80. roky, hrozba 3 svetovej vojny a s ňou spojenou možnou atómovou katastrofou – jedným slovom Studená vojna, ktorá pretrvávala po niekoľko desaťročí medzi tzv. východným socialistickým a západným kapitalistickým blokom. Tak toto všetko sa nám rozhodli páni z Massive Entertainment priniesť na naše monitory vo svojej novej RTS stratégii World in Conflict, ktorá pojednáva o tom, že sa táto Studená vojna predsa len jedného dňa naplno rozhorela.

#pic1#

Nakopeme Imperialistom zadky!

Ako už iste tušíte, agresorom v tomto fiktívnom konflikte budú vojská červenej armády, ktoré sa jedného dňa rozhodnú, že by nebolo zlé posunúť troška hranice sovietskeho zväzu a ukázať výdobytky komunizmu aj západnej Európe. Ako to už býva zvykom na pomoc do vojnou zmietanej Európy napochodujú chlapci z USA na svojich humvee a všeobecná zábava s krycím názvom boj za slobodu môže začať. Nie všetko je však také jednoduché ako to vyzerá a tak sa hráč hneď na začiatku dozvie, že súdruhovia zo ZSSR, pri prekresľovaní svojich hraníc nelenili a zatiaľ, čo sa USA sústredí na boje v Európe podnikne Sovietsky zväz nečakanú inváziu priamo na domovskú pôdu nepripravených Američanov. Všetky autormi popísané udalosti sú samozrejme fikciou, avšak svojim realistickým spracovaním ponúkajú pomerne verný pohľad na to ako sa mohla v tej dobe vládnuca hrozba 3 svetovej vojny stať skutočnosťou.

Kampaň hry vás postaví do boja proti triednemu nepriateľovi, ktorými sú bohužiaľ v tomto prípade iba vojská červenej armády, z čoho vyplýva, že počas všetkých 14 príbehom pretkaných misií budete veliť iba vojskám strýčka Sama, ku ktorým sa počas misií v Európe pridajú ešte jednotky NATO . Skrátka a jednoducho kampaňou za ZSSR hra nedisponuje, čo je určite škoda, pretože pohľad na celý konflikt zo strany agresora by hre určite prospel. Tu je taktiež možné badať zadné vrátka autorov k prípadnému datadisku, podobne ako nám to už stihol predviesť Company of Heroes.

Príbeh samotný hráčovi predstaví niekoľko postáv, cez ktoré sa nám hra snaží, na môj vkus možno až príliš okato, vysvetliť, že vojna, hoci na monitore vyzerá lákavo, nie je žiadna zábava, čo vám dá za pravdu prakticky ktokoľvek kto ju videl na vlastné oči. Jednotlivé misie nie sú zoradené chronologicky a tak je hráč hneď na počiatku nútený čeliť začiatku invázie, ktorá je sprevádzaná zúfalou obranou a následným ústupom pred valiacimi sa ruskými tankami v uliciach Seatlu, aby sa následne po pár odohraných misiách na Americkej pôde mohol presunúť o pár týždňov späť v čase a nahliadnuť tak na udalosti v Európe, ktoré samotnej invázií predchádzali. V závere sa hra samozrejme opäť presunie do USA aby hráč mohol zachrániť americký sen. Samotná náplň celej hry spočíva vo svojom základe z dvoch úloh a tak podobne ako v reálnej vojne sa budete buďto snažiť dobiť nejakú pozíciu alebo naopak ju práve ubrániť pred nepriateľom. Takto na papieri to možno vyznieva nudne, ale v praxi sa podarilo túto myšlienku realistickej vojny, doviesť autorom takmer k dokonalosti, čím vytvorili jednu z najatmosferickejších RTS stratégií vôbec. Prakticky neustále sa na bojisku niečo deje/vybuchuje a tak väčšinou pri pohľade na výslednú spúšť, ktorú na ňom Vaše či už útočné alebo obranné snaženie zanechá, budete len ticho žasnúť nad tým kam sa podelo to malebné mestečko, ktoré ste videli v úvodnom brieefingu na začiatku misie.

#pic2#

Když se kácí les, lítají třísky

Istou nápoveďou v tomto smere by mohli byť, ako iste predpokladáte, jednotky, ktorým budete ako správny veliteľ zadávať rozkazy počas celej hry. Tu dochádzame k pomerne prekvapivému zisteniu, že prakticky po celú hraciu dobu velíte iba menšiemu počtu jednotiek – ďalší realistický prvok prevzatí z vojny, so špecifickými vlastnosťami , ktoré sa budete musieť naučiť využívať. Jednotky, tak ako vo väčšine moderných hier, privolávate priamo z veliteľstva za body, ktoré sa vám v priebehu misie po strate nejakej jednotky automaticky pripisujú naspäť, takže s nudným stavaním základne alebo manažovaním zdrojov hráča hra neobťažuje, čo dodáva WIC ten správny náboj a dovoľuje sa tak hráčovi plne sústrediť len na boj. K dispozícií máte možnosť si privolať rôzne druhy pechoty, transportérou, ťažkej techniky a letectva v podobe geniálnych vrtuľníkov.

Vojsko síce hrá vo WIC významnú rolu, ale tak ako niekto povedal, v modernej vojne Vás nezabije niekto kto stojí pred Vami, ale skôr nejaká poondená vec čo na Vás spadne priamo z neba, vystrelená niekým koho ste v živote nevideli. Áno reč je samozrejme o delostrelectve, ktoré hrá vo WIC prvé husle a to či už po zvukovej, grafickej alebo účinnostnej stránke. Body na jej použitie Vám prakticky neustále naskakujú a tak jediným limitujúcim faktorom je čas potrebný k jej opätovnému nabitiu avšak vďaku širokému výberu – presnosťou sa líšiace druhy delostreleckého bombardovania, napalm, kobercové bombardovanie, môj obľúbený trhač sedmokrások a v prípade najväčšej núdze taktická atómová strela; si stačí len vybrať a sledovať zábavu, ktorá sa rozpúta vo vybranej cieľovej oblasti, o ktorej by Vám vedeli porozprávať jednotky, ktoré sa v nej nachádzajú. Pokiaľ by to teda čisto teoreticky prežili. Delostrelectvo je vo WIC smrtiace a momenty keď bránite s pár jednotkami pozíciu, ktorú musíte podľa rozkazu za každú cenu udržať, proti stovkám nepriateľov a šialeným tempom striedate jednu salvu za druhou, patria k tomu najlepšiemu s čím sa môžete na poli RTS hier stretnúť.

#pic3#

Týmto sa dostávame k technickému spracovaniu, s ktorým je spojený rozhľad nad bojiskom a práca s kamerou, ktoré posúvajú samotný zážitok z hrania RTS opäť troška ďalej. K ovládaniu WIC potrebuje aktívne využívať nie len myš ale aj klávesnicu, čo je spôsobené tým, že bojisko nevidíte z top-down pohľadu, ale prakticky sa vznášate nad ním s možnosťou si plynule zoomovať a nakláňať kameru , čím hra približuje hráčovi samotné dianie na bojisku a chvíľami tak – oslobodzovanie zasneženého New Yourku za pomoci vrtuľníkov, máte pocit, že sa dívate na akčnú scénu vo filme, ktorej režisérom a kameramanom je Vaša maličkosť. AI Ivana, ako je ZSSR familiárne prezývané počas celej hry, je na tom pomerne dobre a nebyť handicapu, ktorým ju autori vybavili v podobe nie tak častého využívania delostreleckej podpory by sa jednalo o viac než solídneho protivníka. Graficky je na tom WIC nadpriemerne – detailné animácie a modely jednotiek, svetelné efekty, výbuchy, počasie; to všetko je zvládnuté na jednotku. Príjemným zisteným je, že sa hra hýbe pri triezvom nastavení aj na starších strojoch, v prípadne pokiaľ vlastníte grafickú kartu najnovšej generácie a disponujete operačným systémom Windows Vista zase určite poteší možnosť zahrať si hru v DirectX 10 spolu s pochopiteľným poklesom fps. WIC sa predáva na našom trhu s profesionálnym českým prekladom v podobe titulkov a textov, ktorý je viac než podarený a až na malé výnimky kopíruje svoj anglický originál. Po zvukovej stránke je odvedené taktiež všetko na jednotku, aj keď osobne by mi trocha epickejší soundtrack vôbec neprekážal.

#pic4#

Zábava nekončí, alebo zoberte mi to lebo tú recenziu v živote nedopíšem

WIC obsahuje samozrejme taktiež multiplayer, na ktorý bol kladený podľa vyjadrenia autorov počas vývoja mimoriadny dôraz, čo po uvážení toho, že hra okrem kampane neobsahuje žiaden štandardný skirmish – ak chcete hrať proti PC, musíte si vytvoriť sieťovú hru a až tam následne priradiť jednotlivých botov, vedie k otázke či prináša WIC do tejto oblasti nejakú revolúciu. K dispozícií hra ponúka celkom tri módy, ktoré viac-menej kopírujú situácie, s ktorými sa máte možnosť stretnúť v kampani. Nájdeme tu tzv. Domináciu – hráči majú za úlohu zabrať a následne po určitú dobu udržať viacero strategických pozícií, Útok – jeden hráč prevezme úlohu útočníka a protihráč má za úlohu brániť vybrané pozície, aby sa následne na konci kola úlohy vymenili, a v neposlednej rade taktiež Preťahovaná – hráči sa snažia ovládnuť perimeter strategického stanoviska a posunúť tak bojovú líniu až k nepriateľovi. Módy sú teda kópiou úloh v kampani, z čoho vyplýva, že prinášajú rovnakú porciu zábavy a po pridaný ľudského elementu - kam ten bastard, pošle bombardovanie, prináša bitky, v ktorých sa výsledok obracia v prehru a naopak s každou ďalšou odohranou minútou. O tom či s jedná o revolúciu tu alebo nie, tu nemienim diskutovať, a len lakonicky poznamenám, že doba písania tejto recenzie sa vďaka kolónke v menu s názvom Online Play značne predåžila. Multiplayer je mimochodom, ako som už spomenul, taktiež jedinou cestou ako si vyskúšať hru za NATO a ZSSR, ktorá v kampani citeľne chýba.

#pic5#

V tomto roku sme sa mohli dočkať viacero kvalitných RTS hier, ktoré posunuli hranice zábavy, ktorú je možné pri hraní pre niekoho nudnej stratégie zažiť. WIC ide ešte ďalej a okrem zábavy, ponúka kryštalickú hrateľnosť a realistický pohľad na to ako naozaj vyzerá moderná vojna, čo v kombinácií s dynamickým tempom celej hry a intuitívneho ovládania, v konečnom dôsledku môže vyniesť túto hru na miesto kráľa tohtoročnej RTS scény, a to aj napriek pár malých zaváhaniach v podobe jednosmerne zameranej kampane, ktorej prejdenie je otázkou dvoch dní pohodového hrania, v ktorej si autori jasne nechali otvorené zadné vrátka pre výrobu datadisku, ktorého sa úprimne už teraz neviem dočkať.
#tab#