Carpe Jugulum

V dvadsiatomtreťom diely cyklu o Zeměploche s latinským skomoleným názvom CARPE JUGULUM načrel Terry Pratchett do kýblika s krvou, teda do priečinka označeného "Paródie upírskych príbehov". Nedá mi nepovedať, že nie veľmi úspešne. Časy, keď sa človek v prvých dieloch smial takmer na každej druhej vete a v románe nebolo nekomickej situácie sú asi dávno preč. A zrovna "URVI HRDLO", ako dielko vtipne nazval pán J. Kantůrek obsahuje niekoľko naopak veľmi vážnych scén, v ktorých "hrdlo stiahne, že by sa krvi nedorezal".

Mám pocit, že sa autor aspoň raz chcel chytiť za pasy s klasickým hororom, v ktorom ale prvky humornej fantasy vyznievajú občas divne. Horor robí hororm atmosféra, ktorá sa s podtextom vtipu mení na palacinky s pilinami. Samozrejme sa "vyhral" na charakterových opisoch modernej nesmrteľnej upírskej rodinky z Uberwaldu, ktorá na sebe od mladi praktikuje všetky spôsoby zaháňania upírov ako prevenciu, čitateľov poteší i príbeh Magráty a Verencea, len na pozadí šedej kôry mozkovej zostane strašidelný tieň, ktorý úplne rozcupuje zdanie komičnosti.

Veď kultová nepremožiteľná Bábi, ktorá sa dokáže vysporiadať aj s celosvetovým Zlom zrazu podľahne "zopár cucákom", skúsenej čarodejnici Magráte sa "krvižíznivci" nasťahujú priamo do baráku a jeho osadenstvo premenia na krvnú banku, okolitý ľud je naozaj a konkrétne terorizovaný a vysávaný, stařenka Oggová je hypnoticky zmanipulovaná až zobe každému z ruky a smiech sa len občas pretlačí cez štrbiny v mihalniciach a škrípajúce zuby.

Chudák Bábi! Akoby sa Pratchett naozaj rozhodol pochovať roky budované charaktery a ilúzie čitateľov, ktorý Zeměplochu hrejú na srdci a bránia každú kader hlavných hrdiniek. Našťastie ale ešte žije multifunkčný Jeník Ogg, rozhuhňaný Igor aj jeho úžasný pes Phřešívka a mladý kňaz Ovísek, ktorí majú srdce a hlavu na "správnom krku", takž do bariny bezmocnosti občas zasvieti lúč nádeje, ktorí veští víťazstvo dobra. Veľmi kontrastná oproti ostatným dielom s lancreskými čarodejnicami je scéna putovania Bábi s Ovískem, v ktorej sa asi prvý raz v histórii odhaľuje ako slabá žena v takmer milostnej pozícii, čo je pre zaužívaný charakterový opis chladnej a mocnej čarodejnice obraz takmer nevídaný.

Musím však uznať, že práve konanie Bábi Zlopočasnej linúce sa celým dejom románu dodáva knihe svojský punc, ktorý ju vyzdvihuje do inej dimenzie literatúry. "Eshme ish thingkhingh abhout lhove!" Zhjem rhužhové mhydlo aj s bhublinkhami.