Pathologic

Nikdy by som si nepomyslel, že mesto dokáže umierať, ale je to ako keby budovy krvácali za svojich obyvateľov, ten nesmierne odporný pach rozkladu mi zdvíha žalúdok a vyčerpanie spôsobuje halucinácie. Ako keby samotná nákaza brala na seba podobu duchov, či oblakov tvaru lebky. Šabnak, duch stepi a chôrob, alebo tak nejak to miestni nazývaju. Áno som len uzlík z mäsa a kostí, ale v hre je niečo viac, potrebujem sa dozvedieť, čo za tou nákazou stojí, nejaké racionálne riešenie existovať musí. Nejaký šíriteľ nákazy, alebo neživý zdroj jednoducho niekde je a čaká na mňa. Otázkou ostáva, kto je mačka a kto je myš. Ach, keby to tak bola jediná otázka, jediný problém. Ach áno, tie naše „malicherné“ fyziologické potreby, samozrejme nesmiem zabúdať jesť a spať, udržiavať si zdravie a ak sa podarí dať si pozor pred nákazou. Keď tak nad tým rozmýšlam, podvedome sa mi objavuje úsmev na tvári, pochybujem, že to v tejto dobe , počas týchto udalostí bude tak jednoduché. A tí obchodníci, ceny každý deň nehorázne kolísaju.

#pic2#

Ja viem, ja viem, je to zmätené, ale zmatený som ja sám. Otázok je príliš veľa, nedokážem na ne ani poriadne myslieť, nie to ešte snažiť sa všetky riešiť. Možno na niečo príde Haruspicus, on je tu čosi ako miestny liečiteľ, má tu lepšie kontakty a vie sa tu dobre pohybovať. Ale aj tá „dcéra stepi“, aj keď neviem čo si mám o tej myslieť. Nevypadá zlovestne a vyžaruje z nej zvláštna aura pochopenia a úprimnej snahy pomáhať druhým, ale nie je možné, to už zase za mňa hovorí moja vyčerpanosť.

No ale dobre, pokúsim sa začať pekne od začiatku. Zavolali ma sem členovia jedného z aristokratických rodov tohto odľahlého stepného mesteška, respektíve napísal mi miestny lekár laik, že by hlava rodiny Kainov mala záujem sa stretnúť so mnou, ohľadom môjho výskumu obrovskej dlhovekosti, pričom práve on má byť dôkazom mojich teórií. Hneď po príchode ma mesto zaplavilo otázkami, zdanlivo neriešiteľnými, mentalita, zvyky a život miestnych sa vymykali čomukoľvek s čím som sa ako doktor, ale aj ako obyčajný človek stretol. To sa ani nedá popísať slovami, v jednoduchosti celé mestečko, stojace v odľahlej stepi bolo zosobnenou útópiu tých najodvážnejších literárnych autorov. Len zvyky a obyčaje mestečka, by mohli byť študované veľa rokov. Prevládala tu dokonca viera v jasnovidecké schopnosti žien troch vládnucich rodov, pričom práve členom jedným z nich bol Simon Kain. Človek, ktorý bol poslednou nádejou pre môj výskum. Človek, ktorého srdce sa zastavilo skôr, než mohlo biť v mojej prítomnosti. Ústa, ktoré sa zavreli skôr, než mi mohli čo i len jedno slovo povedať. A to bol len začiatok, začiatok konca.

#pic3#

Pamätám sa na tú knihu. Sto rokov samoty od Gabriela Garciu Marqueza, knihu kde aj krv tiekla tak rozumne aby neušpinila koberce, knihu kde cigáni nosili zázraky pracujúcim a ozubene kolieska boli viac než kusy opracovaného kovu. Oni to nazývaju magický realizmus a ja to tu zažívam na vlastnej koži. Aj keď mám tu nevýhodu, že toto sa ťažko porovnáva, ťažko sa dokáže zaradiť ( Vlastne hlúposť, ako sa to môže zaradiť, ked sa to nemá zaradiť kam. Nachystajte nový šuflík. ).

Kde sme to boli? Ach áno, Kainova smrť a hneď na druhý deň tá nákaza. Je to náš nepriateľ, je to môj nepriateľ, ale dá sa nad ním vyhrať. Cítim tie posmešky vykonavateľov, ich nechutných zobákov a pohľadov plných pochybností. A že vraj ľudia! Prízraky pod maskou človeka, alebo naopak? A záleží na tom. Na toto mesto si nikdy nezvyknem. Je tu na to príliš veľa vecí inak, ako by v skutočnosti malo byť. Takto to skrátka nefunguje. Isté je len jedno. Mám dvanásť dní. Ak to do dvanástich dní nevyriešim, nepokúsim sa urobiť všetko čo sa dá, tak bude neskoro. Bude to však stačiť? Možno bude neskoro tak či tak.

#pic4#

Je to boj myslí, povier, predtúch a racionality, ktorej mám zo dňa na deň menej. Moja úloha je vytrvať. Nespanikáriť a robiť to čo sa odo mňa očakáva, čo ľudia potrebujú a popritom ešte nejak stíhať viesť pátranie, starať sa o svoje potreby a hlavne nezblázniť sa. Už len to lýhanie si do postele každý večer a ráno sa báť vstať mi kradne mnoho príčetnosti. Pohľad na štvrte obalené vsrtvou špiny, krvi a hnilobného hnisu, plné bezútešných nakazených tieňov, ktorí ešte včera boli ženami či mužmi, to je riadne sústo. Ulice doslova plávajú v agónií a rôzni pobudovia a zlodeji bez kúska citu, sa snažia dokonca aj z takejto sitúacie vyťažiť. Preto músim chodiť ozbrojený a byť pripravený brániť sa. Keď nie viac, tak aspoň tých dvanásť dní.

#pic5#

Keď sa tak okolo seba pozerám, musím priznať, že krajina nehýri mnohými farbami a ľudské tváre sú zrazu priveľmi uniformné. Voda a prostredie nedokáže zázraky a aj zvuky čo počujem v ušiach skôr na nervy lezú, než by ma mali udržiavať pohlteného v situácií mesta. Taktiež čo ma rozhodne neteší, je každodenné nehorázne pomalé prechádzanie mesta, je síce pravda, že najbližšia civilizácia je veľmi ďaleko, ale žiť bez nejakého rýchleho presunu dopravným prostriedkom, to dokáže človeka občas našvať. Napriek tomu si myslím, že to čo tu ja na svojej koži prežívam, len ak niekde nielen neuvidíte, ale ani nezažijete. Dvanásť dní, dvanásť dní, počas ktorých dní si človek uvedomí aký občajný uzlík mäsa a kostí je. Dvanásť dní počas, ktorých pôjde na hranice svojich ľudských možností. Dvanásť patologických dní. Patologické. Áno, to je to správne slovo. Neviditeľný nepriateľ je vždy najhorší a najkrutejší. Tento vám navyše tak ľahko spať nedá. Otázkou zostáva, len či na tak nevšedné a záhadné otázky dostanem odpovede, ktoré budem považovať za dostatočné. Myslím si, že nie....

S pozdravom

Doktor Daniel Dankovský

P. S.: A to ste ešte nevideli Polyhedron.