Archimagos

A sen sa naplnil...

Veru tak, Ani nie trištvrte roka od vydania románu Runeround, vychádza vo vydavateľstve Poutník druhé pokračovanie tejto skvelej knihy. Archimagos jest meno jej, opisujúcej ďalšie dobrodružstvá posádky lode Runeround. Väčšinou platí, že pokračovania úspešných príbehov nedosahujú kvality predchodcu. Našťastie, Archimagos je výnimka z temného pravidla klesajúcej kvality so stúpajúcim číslom pokračovania a je podstatne lepší ako úvodný román. A pri tom rozhodne nie je taký ružový ako kniha prvá. Na jachte lorda Baconshama totiž náhle začne slabnúť sila Bezmenného kameňa, zároveň pohonu i zdroja večného života nielen samotnej Runeround, ale i celej posádky. S poslednými zvyškami energie loď dopláva na hranice kráľovstva Zafírovej koruny, odkiaľ sa už bezvládna musí nechať potupne odtiahnuť do hlavného mesta. Problém však nie je len v tom, že najväčší technický zázrak Archipelagu bezmocne sedí na zemi, ale jeho niekoľko storočí proti hladu času chránená posádka, začína taktiež postupne doháňať svoj skutočný vek. No a podľa Murphyho zákonov, keď je niečo zlé, určite sa to obráti na ešte horšie, a potom na najhoršie. Tým horším je obrovská flotila Karthanagcov rútiaca sa na Zafírovú korunu a najhorším je zase z opačnej strany Archipelagu blížiaci sa tajomný Archimagos so svojou neporaziteľnou armádou. A aby toho nebolo málo, Nešťastím Najväčšejším je atentát spáchaný na Karla-Abaxa...

Ako už bolo naznačené, atmosféra v knižke je nielen podstatne temnejšia ako v prvom dieli, ale našťastie i oveľa napínavejšia. Román má skvelú a hodnovernú zápletku hlavného problému postavenú na tom, že nič netrvá večne - ani sila Bezmenného kameňa, ako sa nás o tom v prvom dieli snažil presvedčiť kapitán Runeroundu. Tá je teraz bezmocná a s ňou i jej starnúca posádka. Príbeh sa tak vo väčšej miere prenáša na obyvateľov Zafírovej koruny, niekedy však trochu príliš zbytočne a nelogicky, kedy je napríklad bitka o hraničnú pevnosť kráľovstva s mágom Veneniom opísaná do najmenších podrobností, oproti ktorej finálne bitky s oboma nepriateľskými armádami pôsobia neúmerne jednoducho vzhľadom k ich významu. Bohužiaľ, príbeh sa po prehupnutí do druhej polovice stáva čoraz menej napínavým a latka, ktorá mala ostať nedotknutá a ktorú si autor na začiatku postavil príjemne vysoko, ide namiesto očakávaného smeru ku koncu skôr smerom nadol a nie naopak. Nie príliš rapídne, ale v konečnom dôsledku to čitateľ vycíti.

Autor opäť dokazuje obrovské znalosti literatúry, histórie ľudstva, jeho mytológie, zvyklostí jej obyvateľov v tých, či oných krajinách a časoch. Pomohli mu, aby sa knižka stala tým, čím je: výborným čítaním. Egon Čierny odviedol tradične skvelú redakčnú prácu, Poutník potešil naše srdcia a nám neostáva iné ako snívať o dobrodružstvách, ktoré iní možno skutočne prežívajú, a čakať na ďalší diel Runeroundu.