Supreme Commander

Chris Taylor je vcelku osoba medzi hernými vývojármi. Svoje kvality na poli RTS dokázal v minulom tisícročí (znie to blbo J ) peckou Total Annihilation. Jeho túžby však ostali nenaplnené, hlavne z dôvodu technického obmedzenia danej doby. Od vtedy však mnohokrát napršalo, technika sa zlepšila, a tak dostal Chris opäť možnosť splniť si svoj detský sen. Prakticky všetko okolo Supreme Commander-u bolo prezentované v megalomanskom štýle a malo nás to utvrdiť v tom, že nás čaká revolúcia... Rôzne ceny (napr. najlepšia strategická hra na E3 2006, teda na poslednom E3 v pôvodnom háve) nás v tom mali utvrdiť.

#pic1#

Prvá vec, ktorá ma pri názve Supreme Commander napadne, sú všetky tie screeny a informácie, podávané na podnose hráčom – labužníkom. Povedal by som, že mnohých napadli hlavne otázky nakoľko bude finálny produkt podobný tomu, čo vidíme na obrázkoch a na mieste boli aj obavy ohľadom hardwarovej náročnosti. Open beta, demo verzia mnohé napovedali, avšak až finálna verzia, nad ktorou práve rozmýšľam, ponúkla finálny verdikt.

Neplánujem hneď na úvod rozbaliť všetky silné stránky SC, k tomu sa dostaneme postupne, avšak pre tých par nedočkavcov poviem, že Supreme Commander sa vydaril. Možno nie úplne tak ako sme čakali (očakávania sú úmerné brainstormingu, ktorý bol v tomto prípade doooosť „hutný“), o sklamaní však nemôže byť ani reč.

#pic2#

SC je postavený na téme nekonečnej vojny, do ktorej vstupujú 3 strany. Spojená federácia Zeme UEF predstavuje klasických ľudí, ktorí sa prakticky od dnešných nijak nelíšia. Pre každého odporcu mimozemského a neľudského „šmejdu“ jednoznačná voľba. Druhá frakcia má svoje základy v Pozemskom impériu (predchodca UEF). Cybrani (ako znie ich meno) vznikli na základe experimentovania s prepojením ľudskej a umelej inteligencie. Nie nič sa nezvrtlo, z cybranov sa nestali roboti túžiaci po nadvláde, naopak, ľudstvo nad nimi chcelo mať kontrolu, čo sa im nepáčilo, a tak sa vzbúrili. Skupiny nespratníkov uzatvárajú mimozemšťania tzv. Aeoni, ktorých taktiež pobúrilo násilnícke správanie ľudí. Suma sumárum je teda jasné, kto za vzniknutý konflikt môže. Ľudia a ich ego. Napriek trom prakticky úplne odlišným stranám sa nedá povedať, že by mala niektorá navrch. Prakticky sa odlišujú iba v grafickom spracovaní a gro jednotlivých armád je štatisticky rovnaké (s týmto sme sa stretli už v Total Annihilation). Mierne rozdiely nastávajú akurát v prípade high-endových jednotiek.

#pic3#

Podstata strategických hier však nespočíva v håbke príbehu alebo pestrosti jednotiek, ale samozrejme v samotnej hrateľnosti. Tá je postavená na klasickom princípe kameň – papier – nožnice, čo v ľudovej reči znamená, že každá jednotka má svoje prednosti a slabosti voči iným jednotkám a iba vybalancovaná skupina má šancu na prežitie. Samozrejme, tento „vzorec“ používajú prakticky všetky stratégie, môžem spomenúť napr. C&C, avšak na rozdiel od neho ide SC viac do håbky. Inak povedané – zatiaľ čo v C&C išlo o akčnú stratégiu, kde masa rovnakých jednotiek bola mnohokrát schopná zničiť aj jednotky, ktoré boli na ne špecializované, a teda boli škody obrovské, avšak nie kritické, tak v Supreme Commanderi tie škody SÚ kritické a aj málo vhodných jednotiek dokáže narobiť riadnu paseku. K tomu si pripočítajme pomalšie tempo výroby a vyjde nám, že strmhlavá cesta, kamikadze tisícok jednotiek, nie je spôsob, akým byť úspešný.

Ďalší poznatok, ktorý som si uvedomil počas hrania, je fakt, že v SC je dosť dôležitá obrana. Nepriateľ s obľubou produkuje útoky, na ktoré je treba sa pripraviť, pretože aj málo jednotiek dokáže urobiť riadny neporiadok (opäť to pripomínam). Skúsil som všelijaké varianty, okrem iného aj rýchlu produkciu jednotiek, s ktorou by som ubránil moju základňu a následným protiútokom zmietol súpera z hernej mapy, ale tadiaľ cesta neviedla. Úspechy som začal sláviť až s dobre zabezpečenou základňou. Podobný postup je však náročný na energiu a hernú surovinu, preto treba byť ostražitý na všetkých stranách. Starať sa ekonomiku, zabezpečovať obranu, analyzovať súperovu obranu a pripravovať sa na útok. Niežeby to tu už nebolo predtým, avšak v SC som mal pocit, že skutočne všetko rozhoduje o úspechu/neúspechu.

#pic4#

Herná ponuka pozostáva z klasických ponúk – kampaň, skirmish, multiplayer. Kampaň ponúka 3 línie, jednu za každú stranu, so 6 misiami, teda spolu 18 misií. Treba však dodať, že sú to značne rozsiahle misie. Keby som to mal porovnať napr. s C&C, tak jedna misia v SC obsahuje toľko, čo 3 misie v C&C. Príklad na vysvetlenie. Začiatok misie, pridelená úloha, bum bác boj, koniec úlohy, ale zrazu nastane nejaký zvrat, bum bác zväčší sa bojová mapa, bla bla zas sa niečo stane a z jednej úlohy sú zrazu tri. Je jasné, že s takýmto štýlom rozvoja nebudú misie trvať päť minút. Reálne sa dåžka pohybovala niekde medzi 90-150 minútami, čiže môžeme prehlásiť, že kampaň je celkom dlhá. A komu by sa marilo, môže hrať multiplayer do aleluja.

Teraz sa dostávam k často kladenej otázke v súvislosti so screenshotmi. Grafika sa mi nezdá až taká detailná (pri najbližšom priblížení) ako bola prezentovaná na obrázkoch, avšak stále si zachováva svoju kvalitu na dosť vysokej úrovni. Obecne k možnosti zazoomovať si až k samotnej jednotke poviem asi toľko, že je to pekné, ale zbytočné a nevyužiteľné. HUD zaberá dosť veľkú časť obrazovky, chcelo by to aspoň rozlíšenie 1280*1024 aby bol aký-taký prehľad pri STREDNOM až veľkom zoome. Priblíženie až k jednotke vidím teda skôr ako podtrhnutie „veľkosti“ hry. Mne osobne sa najlepšie plánovalo pri pohľade na celú bojovú plochu, kde sú jednotlivé objekty inteligentne označené a na prvý pohľad je jasné, že či je to protiletecká jednotka/budova alebo pozemná obrana. Ideálne pre každého generála.

#pic5#

Technické spracovanie sa snaží ísť so zvyškom hry a držať sa prívlastku megalomanské. Čiastočne som už niečo načrtol, možnosť maximálneho priblíženia a oddialenia je reálne využiteľná iba v druhom prípade, avšak na vyťažení procesora to nič nemení – ten je vyťažený stále. Grafika je na vysokej úrovni, nejako som to však nedokázal oceniť, keď som cca polovicu času trávil s mapkou na ktorej sú štvorčeky a trojuholníčky. Hlavne však záleží na sile procesoru, keďže ten má na starosti všetky výpočty a v prípade veľkého množstva jednotiek na mape (čo sa často stane, keďže niektoré súboje sú skutočne megalomanské) sa zapotia aj novšie procesory. Hudbu k hre zložil Jeremy Soule a myslím, že tento soundtrack patrí k tým lepším.

Supreme Commander ponúka pravú nefalšovanú strategickú nálož, ktorá sa však titulom revolučná honosiť nemôže. Napriek tomu ide o veľmi kvalitný produkt, ktorý si fanúšikov určite nájde. Pozitívum (hoci pre niekoho negatívum) je aj česká lokalizácia vo forme titulkov. Nekonečnej vojne zdar!

#tab#