Ztracené runy

Prvá kniha z trilógie Runová magie ma príjemne prekvapila (Válečné runy - 8/10). Bola to poctivá fantasy, v ktorej hrdinovia napodiv takmer nikam nešli. A dokonca ani nič nehľadali (okrem seba). No druhý diel je iný - viac klasický. Hrdinovia sa vydali na nekonečnú cestu, aby našli tradičný čarovný predmet - tentoraz kotlík. Nuž, inšpirácia keltskou mytológiou je očividná - až na tie runy, ktoré sú skôr severským dedičstvom. Ale čo - hlavne, že je to napísané dobre - a to teda je!

Prvý diel skončil návratom Hala a Caspara do pevnosti Torra Alta, pod vedením baróna Branwolfa a s prispením "pohanských" kňažiek Morrigwen a Brid. V prvej knihe si hrdinovia zblízka prezreli armádu barbarských Valaakanov, ktorá sa valí na juh, pobili pár dotieravých oblúd a našli čarovné runy, ktoré na čas ochránia pevnosť pred útokom. No to všetko bude na nič, ak nenájdu čosi mocnejšie - barbarov sú totiž desiatky tisíc a krátkozraká kráľovská politika na sever neposiela žiadne posily. Nuž, v súlade s tradíciou fantasy môžu krajinu zachrániť iba naši hrdinovia - a tak sa vyberú na cestu. Konečným cieľom je Vajce druidov (Ešte nevedno, čo robí - ale určite je mocné až strach!), čiastkovým cieľom čarovný kotlík - na ktorom by mala byť popísaná cesta k Vajcu...

Celú situáciu komplikuje to, že mágii Matky a druidov už takmer nikto neverí - a nemôže hrdinom pomôcť. Kráľ je totiž náboženský fanatik novej viery a jeho inkvizítori šíria pravdu plameňmi a španielskou čižmou. Kniha Ztracené runy je tak trochu Gričskou čarodejnicou á la fantasy - prevažná časť komplikácií pramení z konfliktu novej a starej viery. Trochu paradoxom je, že stará viera funguje (zázraky sú skutočné), kým na novej je reálne akurát omšové víno. Ľudia však aj tak veria novému Bohu, zrejme pod vplyvom argumentácie hranicou. A chudáci hrdinovia majú o zábavu postarané - nikto im nedá pokoj, každý ich zrádza a naháňa, štvú na nich psov, lovcov ľudí - a pokoj si nedá ani drak, ktorého prizabili v prvej knihe (ale nezdochol, parchant!). Všetko je teda tak, ako má vo fantasy byť...

Pani Welchová vie rozprávať zaujímavé príbehy. Vyvažuje tak klasiku námetu (nechcem povedať klišé), hrdinovia sú celkom fajn napísaní, zábavní a čitateľ si ich obľúbi. A keď začnú byť v úzkych, začne sa o nich báť... A aj má prečo, pani Welchová sa vôbec nerozpakuje hlavné postavy zmrzačiť či prizabiť - aj keď na vyraďovanie dôjde asi až v tretej knihe (Čarodejnícke runy). Ale tak to má byť, ako vraví majster Sapkowski: "Rytíř bez jizvy je kokot a ne rytíř!" Drsné slová, ale pravdivé...

A teda - knihu doporučujem milovníkom klasickej fantasy, je to rozhodne napriemerný príbeh. Bez problémov sa vyrovná napr. Hadej ságe Raymonda Feista, alebo ságe Malloreon Davida Eddingsa - s tou ma dokonca aj podobný štýl rozprávania a podobných hrdinov. Rozhodne by sa však knihe mali vyhnúť tí čitatelia, ktorí z fantasy zvládli akurát Sapkowského, Zelazného alebo Carda - pre nich má táto kniha o 200 strán viac, ako by mala mať...