Tom Dorsey

Tommy Dorsey je pre trombonistov urcite známe meno. Je to bezpochyby vynikajúci trombonista. Toto dvoj CD je vlastne výber z jeho repertoáru. Na každom z CD-ciek je po 22 skladieb, co je dokopy skoro dve a pol hodiny hudby. Casto spolupracoval s Frank-om Sinatrom, takže aj na tomto albume sa dá nájst niekolko skladieb, kde spieva aj „Frenkie“. Tommy Dorsey je už z trocha staršej generácie trombonistov, co sa prejavuje dost výrazne na zvuku.

Zvuk celého albumu by som prebral trocha podrobnejšie. Zobral by som ho z dvoch stránok. Po technickej stránke pocut, že sú to staré nahrávky a teda aj ich kvalita by sa dala prirovnat skôr k LP platniam. Tu sa zrejme nedalo nijako pomôct. Sú to velmi staré nahrávky, takže asi nijaké zremasterovanie nepomohlo. Štýlu, akým Tommy Dorsey hral, je dnes už tiež zostarnutý a dnes už tak nikto (alebo len málokto) nehrá. Väcšinou hrá skladby dixieland a obcas má trombón sólo. V každom sóle, však ten trombón znie velmi sladko a mäkko. Povedal by som, že až neprirodzene, lebo mladých trombonistov tak clovek nepocuje hrat. Dnes väcšinou hrajú agresívnejšie, alebo sa aspon nesnažia o taký až „presládly tónik“.

Na prvom CD-4ku je viac skladieb zo spevom, ktoré ako som už spomínal znejú tak ako zneli kedysi v dvadsiatych rokoch. Prvá skladba I’m Getting Sentimental over you zacína síce velmi pekným relatívne dost vysoko zahratým sólom, ale ako som už spomínal - sladuckooo. Povedal by som, že to jedna z tých zaujímavejších skladieb (teda ked už mám Cd-cko trombonistu). Dalšia zaujímavá skladba je Yes Indeed, kde v pozadí spieva mužský zbor vokály. Má to velmi peknú atmosféru a úplne živo si viem predstavit tých ludí, ako to v tej dobe (Jazz age) so širokým úsmevom spievali (samozrejme je to iba ciernobiela predstava). Taká veselá skladba je aj Let’s get away from it all, s Frenkiem Sinatrom.

Je tiež zaujímavé pocut, ako kedysi spieval. Povedal by som, že je to nieco úplne iné, ako jeho notoricky známe veci ako New York, New York, My Way, alebo Chicago. Charakterizoval by som to ako zaujímavé, aj ked doma, ked chcem pocúvat hudbu, si nieco podobné nepusím. Druhe Cd zacína skladbou Song of India, kde je tiež velmi pekné, vysoko odohraté trombónové sólo. Ako inak zahraté tak ako vetko na tomto albume - sladko a mäkko. Skladba Imagination, znova dotvára obraz o celom albume. Pomalšia skladba, v ktorej si znova zaspeival Frank Sinatra a pred tým mu zahral Tommy Dorsey. Co ma zaujalo je text tejto pesnicky, lebo aj napriek tomu, že je to pomalá skladba a aj melodicky skôr nabáda k nejakému útlmu, aj tak jej text nie je vyslovene smutný. Keby som dnes pocul v rádiu takúto pesnicku, dám krk na to, že by mala úplne smutný a depresívny text. Ale k takejto hudbe sa zle píšu slová. Takúto hudbu treba pocut a precítit.

Na záver by som teda povedal, že toto cd-cko urcite nie je zlé. Pre velkých „fajnšmekrov“ a pamätníkov musí byt takáto hudba urcite velmi prítažlivá. Avšak pre ludí, ktorý to už nezažili, alebo k takémuto niecomu nemajú špeciálny vztah kvôli niecomu inému, to je asi dost vzdialené (teda aspon ja to tak cítim na sebe). Napriek všetkému som mal však po vypocutí oboch CD-ciek taký príjemný, veselý pocit, lebo tá hudba je jednoducho taká veselá a bezstarostná. Clovek tak nejako pozabudne na zhon a poteší sa pri pocúvaní. Konecný verdikt by znel teda asi tak, že ked sa Vám páci hudba takéhoto starého štýlu (Jazz age) tak je to nieco pre Vás. V opacnom prípade to však aj tak stojí aspon za vypocutie.