Borderzone

Adventuristi sa v posledných rokoch neustále sťažujú na nedostatok kvalitných a zároveň klasických point 'n click adventúr. Celá hráčska verejnosť to vníma ako všeobecný úpadok záujmu a módy adventúr, aj keď v posledných pár mesiacoch sa blýska na lepšie časy. Je však zvláštne, že na RPGčkárov väčšina ľudí zabúda. Predsalen kvalitných RPG výchadza ročne ešte menej ako adventúr, ak výjdu tri uchádzajúce RPG ročne, tak je to výnimočne bohatý rok. Existujú však ľudia, ktorí sú si tejto situácie plne vedomí – distribútori a vývojari, ktorí vedia, že herný hlad rpgčkárov môže viesť až k zúfalému vrhnutiu sa na hocičo so spásonosným nápisom „RPG“ na obale. To však pre hráča môže dopadnúť katastrofálne, ako to je v prípade Borderzone. Poďme však pekne po poriadku.

Po inštalácii na vás hra vypľuje obstarožné intro v grafickom štýle intra Might & Magic 6 (podotýkam, že ten vyšiel v roku 1998) ale animácia postáv je na tom oveľa horšie. Utekajúce postavy vyzerajú ako keby vykonali veľkú potrebu do svojho ošatenia, čo sa prejavuje na ich kàčovitosti behu a chudák hlavný hrdina (ešte ako kojenec) sa na človeka podoba len z diaľky a s veľkou dávkou fantázie. O čom teda hovorí príbeh?

#pic1#

Hlavný hrdina Olaf je 20-ročný mladík (aj keď v hre vyzerá ako postarší Černobyľský krčmový ochlasta) ,ktorého ešte ako malého kojenca našli dvaja vojaci pohraničnej hliadky pohodeného v košíku na mieste poznačeného bojom, na ktorom sa však žiadne telá nenašli a dieťa malo pri sebe len retiazku z bližšie neurčeného prastarého amuletu. Olafa vojaci vychovali a trénovali v pohraničnej pevnosti až mu jedného dňa veliteľ prenechá doležitú úlohu doniesť list vojvodovi. Tým sa to všetko len začína a Olaf je vyvolený zachrániť ľudstvo a tak ďalej. Áno príbeh má tak veľa originálnych a pútavych prvkov ako príhovor čerstvej držiteľky titulu Miss Universe. No v jej prípade je aspoň na čo sa pozerať, ale Borderzone vás „prekvapí“ archaickým rozlíšením 800x600, ktoré sa nedá zmeniť a grafikou štýlovo podobnou (ale oveľa horšou) adventúre Dark Earth z roku 1997, pričom aj na silnom stroji občas načítavanie Borderzone dlhšie oproti tomu čo vo svojich lokáciach ponúka, či už sa jedná o primitívne textúry, alebo nepodarené statické pozadie. Veď sa presvedčte sami na okolitých obrázkoch.

Samozrejme, v RPG je grafika druhoradá a prvoradá je hrateľnosť. Bohužial, problém spočíva v tom, že Borderzone by najprv nejakú hrateľnosť musela mať. Čo by to bolo za RPG ak by nemalo nejaké počiatočné voľby, či už je to tvorba avatara, voľba rasy, povolania, pohlavia alebo prerozdelenie bodov do atribútov a schopností. Ako bolo už vyššie spomenuté, hlavný hrdina je Olaf, čize žiadny výber rasy alebo vzhľadu na hráčov nečaká. Výber pozostáva z troch typických fantasy povolaní – mág, zlodej, bojovník a z následného prerozdelenia bodov do vlastností ako sila, odolnost, boj muža proti mužovi, boj s čepelami alebo iné zbraňové špecializácie, boj so zbraňou a štítom, rôzne kúzla a tak ďalej. Už v samotnej tvorbe postavy čosi nehrá pretože všetko sú to dosť ohraté a suché vlastnosti bez najmenšej inovácie.

#pic2#

Po vytvorení postavy sa ocitáte vo svete Terra, konkrétne v pohraničnej pevnosti kde vás vychovali. Na začiatok dostanete zopár poslíčkovských questov typu „prines sekeru dám ti meč“ a podobne. Už samotné postavy vypadajú ako Quasimodoví príbuzní a ich duchaplné dialógy, písane asi nejakým unudeným programátorom, ktorému sa vôbec nechcelo robiť betatesting a odstraňovať bugy im len pridávajú grády. Hráč je aj po prečítaní manuálu na začiatku dosť dezorientovaný pretože mapu sveta si môžete otvoriť len na ceste mimo budov, jaskýň atď a minimapa ukazuje len postavy ako bodky v najbližšom okruhu bez nejakého popisu. Budovy nie su pooznačované takže vždy treba skúmať čo je čo a kadiaľ sa asi kam ide, lebo niektoré dvere splývajú dosť so stenami, navyše nemôžete Olafa len tak niekam poslať aby prešiel cez dvere do budovy alebo von. Vždy sa treba postaviť asi centimeter od dveri, pričom sa zmení kurzor a vy až potom cez dvere môžete prejsť. No aj dôjsť tam je menšie umenie.

Hra sa ovláda myšou, pričom slovo pathfinding asi autori ešte v živote nepočuli, alebo je Olaf nehorázny gauner a rebel, pretože častokrát sa rozbehne úplne iným smerom ako mu rozkážete. Obísť nejaké to NPC alebo trafiť sa správne aby prešiel úzkym priechodom do druhej miestnosti chce fakt dávku trpezlivosti. Taktiež chodiť po schodoch sa Olaf tiež asi začal učiť len nedávno, po niektorých nemá dovolenie vyliezť, po niektorých vylezie po krátkom clickfeste, po niektorých vylezie po tom ako vyjde z budovy, znova sa vráti a skúsi to ešte raz a občas sa pomýli a vyjde po nich rovno bez problémov. Chudák Olaf to asi v živote nemal nikdy ľahké preto trpí neoblomnou túžbou si každú chvilu kàčovito a veľmi rýchlo zatancovať na jednom mieste, kým sa rozhodne, že by mal predsalen poslúchnuť svojho šéfa za myšou, pravdepodobne už v nervovom kolapse. Taktiež zaseknút sa dá všade a o všetko: o priechod, stenu, schody, náhrobok, alebo dokonca aj o zem. Predmety často splývaju s prostredím a niekedy je dosť ťažké posúdiť čo sa dá zobrať a čo je dané napevno k prostrediu. Ohromilo ma aj to,že ak máte otvorený inventár (po otvorení nezaberá ani polovicu herného okna) nemôže nič zo zeme zodvihnúť. Samozrejme nejakú hernú interakciu alebo fyziku s prostredím nemôže očakávať ani ten najvačší optimista na svete. Taktiež ani dabing postáv sa nekoná, čo mi pripomína, že celá hra je preložená do češtiny, bohužial už vyššie spomenutým absolútne neinformatívným a napriek svojej strohosti úbohým a trapným dialógom preklad pomôcť nemôže.

#pic3#

Veľmi humorný (a je to asi aj jediná humorná vec na celej hre) je prechod medzi dňom a nocou, hra vám zobrazuje čas, ale západ alebo východ slnka sa nekoná. Na to aby sa vymenili deň a noc potrebuje hra loading (či už lokácie alebo uloženej pozície) ,čiže sa kľudne môže stať, že o 23:00 je krásne slnečne ako na pravé poludnie.

Aby Olaf mohol postupovať v hre, dostávať skúsenosti a zvyšovať si úrovne, potrebuje bojovať. Hráč sa môže do bojového režimu prepnúť klávesou, alebo vás doňho hra prepne automaticky pri konfrontácií s nepriateľmi (aj keď na to sa nemôžno spoliehať, lebo môžete dostať aj pár tvrdých rán, kým si hra uvedomí, že vás niekto napadol). Ako inak bojuje sa taktiež myšou a nastáva ten istý problém ako pri pohybe, častokrát sa po kliknutí na nepriateľa Olaf zaženie na iného, alebo sa pokúsi zbabelo utiecť bokom a naraziť do najbližsej steny, prípadne šaškovať pred nepriateľmi divnými úkrokmi, ktoré nie su na nič dobré. Taktiež pri presile je umenie utiecť z boja, nie že by vám nepriatelia zablokovali únikové cesty, ale kým sa Olaf spamätá (ak sa vobec spamätá), môže sa kľudne robehnúť iným smerom rovno do náruče smrti. K tomu aby neumieral tak rýchlo si môže Olaf zobrať až tri NPC do družiny, ktorí budú umierať rýchlejšie ako on. Ohľadom NPC je zaujímave, že podla hernej skúsenosti, na rozdiel od Olafa nevedia bežať, čo ich privádza do situácie pravidelnej chôdze kilometer za vami. Ak sa však radšej rozhodnete s Olafom zvolit pomalú chôdzu pri „parťákoch“ za chvílu pravdepodobne zaspíte od toho dynamického tempa pohybu. Parťáci nie su žiadni srabi, čo dokazuje, že často bez vášho vedomia sa či už blízko, alebo niekde kilometer za vami pustia do boja s nepriateľmi. Vám to hra však nijak neoznámi, preto si ich musíte strážiť ako oko v hlave, ak chcete aby sa dožili aspoň nasledujúcich pár minút. Ak však náhodou bez vášho vedomia nejaký ten člen družiny kdesi umrie, hra je voči vám veľmi súcitná a tolerantná, nechce vás raniť, preto vám ani nijak nevyhodí na oči, že člen družiny umrel, iba potichu z herného panelu odstráni jeho portrét. Keď však vaši spoločníci stále žijú, sú dokonca pri vás a dojde na lámanie chleba, čiže na boj s nepriateľmi, občas sa stane, že nejakeho parťáka boj tak vizuálne uchváti, že ani nevytiahne zbraň a nezačne bojovať, iba sa kochá ako pomaly ale isto umierate, pretože myš je šibalka a nechce sa trafiť útokom do súpera.

#pic4#

Navyše človeka-masochistu (iný by to kvôli tomu všetkému vymenovanému už dávno nehral) odradí nehorázny stereotyp bez jedinej inovácie a nuda, nuda, nuda. Teda zabugovaná nuda pre upresnenie.

Na záver už len perlička v podobe čohosi čo uráža pojem hudba tým, že sa za ňu vydáva. Ak si tento „hudobný žáner“ chceme pre predstavu zaškatulkovať, tak sa jedná o samplovaný midi pseudorock, ktorý nielen, že sa nehodí do hry ale ani už veľmi dlho nie je v móde a človek ho dokáže počúvať len preto, aby si dokázal vážiť skutočné soundtracky skutočných hier.

No ak si to chceme zhrnúť tak táto neoriginálna, technicky aj hrateľnostne nehorázne zaostalá, zabugovaná masa čohosi bez pathfindingu je silná káva aj pre notorických dlhoročných masochistov. Ak však máte úhlavného nepriateľa, ktorý vám dlhodobo ničí život a pije krvi, je Borderzone v podobe darčeka tou správnou voľbou. A my rpgčkari radšej siahneme po nejakom staršom klenote, ktorý sme síce už niekoľkokrát prešli, ale narozdiel od tohto sa dá hrať a budeme čakať ďalej na nejaké to poriadne rpg na dlhé večery hociktorého ročného obdobia.

#aut#

#tab#