The Elder Scrolls 4: Oblivion

Pred dvanástimi rokmi uzrela svetlo sveta prvá hra The Elder Scrolls s podtitulom Aréna. Ponúkla rozsiahly svet a celkom ťažké dungeony – i keď v tej dobe sa nad tým nikto nepozastavoval. Ale dejiny nezastavíš, a to ani v prípade virtuálneho sveta, zvlášť keď je úspešný. A tak sme sa z dielu na diel pohybovali v čase napred tretím vekom dejín ríše Tamriel. Tento vek je však teraz pri svojom konci.

Do Oblivionu boli vkladané mnohé nádeje, pretože o poriadne RPG človek len tak často nezakopne, a Morrowind bol (je) takým posledným mohykánom v tomto prakticky živoriacom, polomàtvom žánri. Samozrejme tieto očakávania splnil. I keď nie tak celkom. Oblivion je, a to bez debát, asi najkrajšie RPG aké doposiaľ na PC existuje. Jeho krása je priam neuveriteľná a jeho hardvérové nároky adekvátne, ale nie príliš krvavé. Ale to je celkom logické a pochopiteľné, podstatné je to, či ostalo zachované všetko to, čo robí The Elder Scrolls jednou z najlepších ság medzi PC hrami – nech už táto veta znie akokoľvek divne. Rozsiahlosť a voľnosť pohybu, voľnosť v rozhodovaní, čo spravím teraz a čo potom, a či sa vlastne budem venovať hlavnému príbehu alebo sa len tak prechádzať po zelených lúkach, hlbokých lesoch a loviť srnky. Jednoducho svet je váš, žite si svoj virtuálny život, tak ako vy chcete, tak ako potrebujete, pretože to je to, čo vám Oblivion dáva. Nepýtajte sa nás o čom hra je, ale pýtajte sa seba, o čom by mala byť – tak by sa dal stručne charakterizovať svet The Elder Scrolls.

#pic1#

Najprv celý Tamriel, neskôr Illiac Bay, potom Morrowind so svojim ostrovom Vvardenfell a teraz hlavná provincia ríše Cyrodiil. Srdce Tamrielu. Jeho zelené lúky a pastviny vás očaria a oproti vyschnutému a pustému Vvvardenfellu je to naozaj lahodný pohľad. Sme v srdci civilizácie, ktorá vládne celému kontinentu, sme vo veľmi podobnom prostredí, ktoré je starším hráčom známe z Daggerfallu, a tu sa nám vtíska otázka porovnávať či neporovnávať? Je to veľmi zložitá a citlivá otázka, pretože Oblivion je iná generácia, stavaná pre iných hráčov, ale na druhej strane je pokračovateľom vynikajúcej série hier. Oblivion toho zdedil po svojich predkoch mnoho. Celé pozadie, mytológiu, ktorá je mnohokrát porovnávaná s literárnou klasikou pána Tolkiena, a nie sú to len plané reči. Kto si chcel naozaj vychutnať hru, musel siahnuť po každej knižke, zistiť si súvislosti, aby vedel prečo veci fungujú, tak ako fungujú. Musel sa naučiť chápať svet, v ktorom žije. A ten svet je naozaj bohatý a detailný. Zmysel pre detail je to čo robí túto hru krajšou, všetko má vo svete svoje miesto. Kto si spomína na nevľúdnosť domorodcov voči vašej osobe, priam pohàdavosť v tom slove „Outlander“, vie že jednotlivé rasy a národy majú voči sebe výhrady, tak ako v tom našom reálnom. Samozrejme, že všetko má svoje korene v histórií. Vznešený elfi (Altmer) bývajú často arogantný voči ostatným, pretože sú jednou z najstarších rás na Nirne, sú nositeľmi civilizácie a nemajú ľudí práve v láske, a naopak ľudia majú množstvo výhrad proti nim. Len si skúste boje v aréne, a počúvajte komentáre „blademastera“ keď pôjdete bojovať proti nejakému Altmerovi, a keď ten boj vyhráte. Ale ako hovorím, nič nie je bez dôvodov, a knihy treba čítať i v Oblivione, pretože sa tak pripravíte o veľký kus pochopenia sveta.

#pic2#

Jednotlivé úlohy hýria pestrosťou a nápadmi, teda ak nepočítam ten hlavný. Je tu toľko rôznych úloh, až sa tomu jednoducho nedá veriť. Pri jednej príležitosti vás grófka jedného mesta požiada o nájdenie strateného obrazu. Niekto ho ukradol a na hráčovi je, aby vypátral kto je vinný. Rovnako ako v celej hre, i tu sa môžete slobodne rozhodnúť, čo sa nakoniec s vinníkom stane. Sledovania, krádeže, pomoc, hľadanie strateného domova a množstvo ďalších – o tých najzaujímavejších, ale taktne pomlčím, aby som nekazil radosť z objavovania, čo je tiež jeden z hlavných rysov série Elder Scrolls. Objavovať bude naozaj čo, možno i novú fyziku, ktorú nám Oblivion predvádza a treba povedať, že je s ňou zábava (teda záleží od toho, či je pohadzovanie a aranžovanie màtvol vašim koníčkom :) ). Celé hodiny som trávil strieľaním z luku a zbieraním šípov, skúšal som kam a do čoho môžem streliť, a do čoho už nie, potom som šípy zbieral pomocou telekinézy – jednoducho zábava na dlhé daždivé dni. Spomínať rozsiahle ruiny a podzemné kobky, by bolo vešaním šupín na draka.

#pic3#

Otázka znie, či je naozaj Oblivion tak dokonalý, ako ho tu do tejto chvíle ospevujem. Nuž všetko má svoju odvrátenú tvár, a či chcem alebo nie, musím sa jej venovať. Je to tá tvár, ktorá možno ani nie je príliš dôležitá, ale v mojich očiach je Oblivion nasledovníkom Daggerfallu, a ako taký sa dostáva do ťažkej pozície. Autori urobili niekoľko ústupkov, a sú to ústupky zjavne robené pre konzolových hráčov, napriek tvrdeniu, že sa obe verzie Oblivionu robili zvlášť, cítiť z herného inventára a ďalších menu xbox na sto yardov. I keď sa dá na neho rýchlo zvyknúť, stále som sa nezbavil dojmu, že bol špeciálne navrhnutý pre gamepad. Neustále skrolovanie hore a dolu v inventári začína byť po čase značne otravné a nepríjemné (o tom, že vlastné povolanie nie je možné pomenovať si viac ako desiatimi písmenami pomlčím, pretože tento kiks rieši jeden neoficiálny plugin). Ďalšiu drobnú pripomienku by som mal smerom k toľko vychvaľovanému RAI. Radiant, nie je jednoducho radiant. NPC postavy majú síce svoj denný režim, dokážu sa baviť medzi sebou (a kedže sú všetky rozhovory nahovorené, tak z toho logicky vyplýva, že pestrosť jednotlivých rozhovorov nie je práve najväčšia), ale občas dostávajú divné záchvaty. Z ničoho nič prestanú nasledovať svoj denný program a už len stoja na mieste, pravda nestáva sa to často, ale vyzerá to divne a nabúrava to pocit zo živého sveta. Miernu demenciu vašich protivníkov – opäť – taktne obídem. Čo sa však bez povšimnutia obísť nedá, je systém levelovania celého sveta voči vašej postave. Je to niečo, čo Bethesda nedotiahla do úplne logického konca a tým do istej miery nabúrala sama filozofiu svojich hier. Ak si totiž vytvoríte postavu, ktorá má svoje hlavné schopnosti nebojové, tak môžete mať celkom vážny problém dohrať hlavný príbeh, alebo akýkoľvek iný quest, kde bude treba bojovať. Môžete si zvyšovať svoje rečnícke schopnosti, obchodné schopnosti a ďalšie, tak pekne postupovať z levelu do levelu, lenže vaše bojové schopnosti pôjdu hore veľmi ťažko a veľmi pomaly. Potvory v hre však levelujú zhruba s vami, a čím vyšší je váš level, tým vyšší je level príšer – a tu potom máte vážny problém. Bethesda jednoducho chcela, aby sa hráč mohol hneď od začiatku dostať do každého kúta ich nádherného sveta, lenže akosi mysleli len na bojové charaktery, čo je v prípade tak dobrého RPG veľká chyba, a niektorých ľudí to môže riadne znechutiť. Samozrejme, že sa do dá obísť, ale už to nie je kóšer. Ďalším problémom je, že rovnako s vami „levelujú“ aj predmety, ktoré majú vaši protivníci, či nájdete v nejakej truhle v podzemí. Nakoniec to totiž dopadne tak, že predmety, ktoré by mali byť unikátne sú všade. A uznajte, je divné aby chudobný a otrhaný bandita vlastnil nejakú tú vzácnu zbroj. Keby to bol len jeden bandita, dalo by sa to ešte pochopiť, ale každý? Treba ísť s pravdou von, Oblivion je diamant, ktorý však nie je bez kazu, a Bethesde sa niektoré úpravy herného systému jednoducho nepodarili. Na druhej strane dala Bethesda komunite nástroj, ktorý dokáže zmeniť samotnú hru, a zážitok s nej, takmer od základov. Boli to mody, ktoré spravili z Morrowindu takmer dokonalú hru, a budú to mody, ktoré Oblivion upravia tak, že z neho bude ešte lepšia hra.

#pic4#

Aby som len nehanil túto nádhernú hru, treba ešte spomenúť jej zvukový sprievod, ktorý má na svedomí Jeremy Soule. Nádherná hudba, ktorá perfektne podfarbuje každé prostredie v hre. Je ľahostajné či je do dungeon, mesto alebo rozsiahla divoká krajina. Hudba je jednoducho vynikajúca. Nahovorenie postáv je takmer bez chyby (až na už spomínané opakovanie dialógov medzi NPC) a Patrick Stewart odvádza veľmi dobrú robotu, podmanivú, až vám bude ľúto že ste nemohli pre cisára nič urobiť. Rovnaký podiel na cisárskom majestáte ma i výkon Seana Beana (Boromir v Pánovi prsteňov), ktorého Martina si rovnako zamilujete ako budúceho cisára.

#pic5#

Nie tak rozsiahly ako Daggerfall, ani tak nevoňajúci exotikou Morrowindu, za to plný života a radosti z objavovania, to je Oblivion. I napriek niektorým jeho chybám je Oblivion náramne návyková a nebezpečná hra. Stačí sa jej len zľahka dotknúť a už vás nepustí. Túžba vracať sa späť do jeho sveta je vždy veľmi silná a jeho čaro o to mocnejšie, čím sú vaše znalosti sveta väčšie. Netreba sa báť, nepotrebujete vedieť nič dopredu, nepotrebujete mať žiadne poznatky z predchádzajúcich hier, ale keď ich máte je to jeden veľký bonus v hraní Oblivionu. Keď ich nemáte, dozviete sa ich zo samotnej hry. Len čítaním poznáva človek svet :) Oblivion (rovnako ako Morrowind) je ako víno, treba mu nechať čas na dozretie. A to platí tak ako pre hru samotnú, tak aj pre hráčov, ktorí sa ju odhodlajú hrať.

#tab#