Diagnóza: schizofrénia

Mnohým z vás istotne neunikla moja recenzia na aktuálny diel série Silent Hill, v rámci ktorej som to spomínanému survival hororu vôbec nedaroval a možno sa jedná o moju úplne najkritickejšiu recenziu, akú som k dnešnému dňu bol na virtuálny lajster schopný "zosmoliť". Dôvod bol pritom jednoduchý ako facka - súbežne s hraním Downpouru som testoval aj HD remaky starších dielov... a myslím si, že ďalšie slová sú už zrejme zbytočné. Obidve PS2kové klasiky totižto svojou atmosférou, príbehom a celkovou kvalitou doslova zadupali svojho najnovšieho bračeka do zeme a to aj napriek tomu, že k nim zub času rozhodne nebol milosrdný. Poviete si - good old games nikdy nesklamú. True. Ale ako nám potom môžu herní developeri prinášať originálne a netradičné hry, keď my sami neraz uprednostníme skôr to dobre známe či rokmi preverené? Nuž dámy a páni, to, s čím sa každý jeden z nás v rámci našich herných "nálad" potýka, sa v medicínskych kruhoch označuje ako schizofrénia.

Áno, čítate správne - my hráči sme ťažkí schizofrenici a kauza starého VS nového Silent Hillu vonkoncom nie je izolovaným prípadom. Zoberte si napríklad aj taký Ninja Gaiden 3 či Resident Evil: Operation Raccoon City - oba tituly pokračujú v dobre zabehnutých sériách, avšak ich výrazná snaha odlíšiť sa im prináša skôr kritiku a negatívne reakcie, než toľko očakávaný obdiv, s vidinou ktorého boli istotne vyvíjané. Je teda naozaj otázne, do akej miery chceme, resp. nechceme, aby naše populárne ságy napredovali v zmysle evolúcie. My sami totižto vlastne nevieme, čo v skutočnosti od pokračovaní (ale aj nových titulov) naozaj požadujeme. Teda, vieme, ale nekonzistentnosť našich herných chúťok nás privádza k toľko nežiadúcej bezpohlavnosti - jednoducho povedané, niekde nám novinky pasujú, inde nie. Nehovoriac ani o tom, že každý z nás je striktný individualista a v zmysle "koľko ľudí, toľko chutí" je masívna zhoda v názore naozaj len vecou ojedinelou.

No a teraz si predstavte, že máte v rukách známu značku a chcete ju ponúknuť čo najširšej mase hráčov. Ako na to? Jedni by povedali že cestou kompromisov - ako ich ale dosiahnuť, keď krivka trendu, akokoľvek blížiaca sa predikovanej realite, nemusí vôbec zohľadňovať skutkový stav? Nuž, ideálny konsenzus v tomto prípade neexistuje a štúdia sa musia spoliehať len na dva faktory - aktuálny trend v žánri a ohlasy samotných fanúšikov. Nakoľko sú ale obidva faktory zvyčajne v jasnom protiklade, je úspech vyvíjaného pokračovania, v rámci ktorého sa autori odvážili trošičku experimentovať, v mnohých prípadoch len vecou šťastia a náhody. Nemožno sa preto čudovať, že väčšina herných sérií po stránke inovácií stagnuje - štúdia totižto nechcú riskovať odliv fanúšikov len preto, lebo ich napadla tvorivá chvíľka. 10-miliónová základňa fans, oddaných značke Call of Duty, by o konzervatívnosti vedela naozaj dlho vyprávať.

Z pohľadu developera je teda naozaj ťažké prísť s niečim novým, čo zaujme ako ľudí, navyknutých na určitý herný štýl, tak aj nováčikov, ktorí takéto "návyky" ešte nemajú vypestované. Stačí sa napríklad pozrieť na predajné čísla nových značiek ako El Shaddai či Shadows of The Damned a hneď vám musí byť jasné, ktorá bije. Väčšina hráčov skrátka uprednostní to, čo verne pozná a len zriedkakedy dá prednosť niečomu, čo je nové a teda nemá štempľu "overená kvalita". Sám to konieckoncov môžem potvrdiť - keby som nepracoval v hernej žurnalistike, určite by som si ani jeden z hore uvedených titulov nekúpil hneď v deň vydania a maximálne by som nad nimi uvažoval až v období herného sucha. Samozrejme, nedôvera hráčov v niečo nové, niečo odvážne, nie je naprieč žánrami a vekovými kategóriami konzistentná, takže vo výsledku sa musia štúdia v rámci svojich plánov spoliehať len na predaje, ktoré im jasne deklarujú, čo medzi hráčmi letí a čo naopak, nemá šancu na ďalšie komerčné uplatnenie sa.

Darmo teda reptáme nad tým, že hry sa koncepčne (a niekedy aj vizuálne) navzájom podobajú ako vajce vajcu. My totižto neraz hľadáme novinky a originalitu len tak povediac pro forma, pričom ale vo vnútri veľmi dobre vieme, že to zvyčajne nemyslíme vážne. Ja by som napríklad vôbec nebol nahnevaný, keby vznikol nový Silent Hill s úplne novým príbehom, avšak s rovnakými mechanizmami, ovládacou schémou či inventárom, ako mali SH2 a 3. Skrátka som si na tradičné prvky tejto série tak zvykol, že snaha o invenciu mi v prípade Downpouru prišla ako hrubá urážka kvalít tejto značky. A pritom jediné, o čo autorom išlo, bolo túto ságu obohatiť o niečo, čo v nej doteraz chýbalo! Skrátka, schizofrénia v praxi a jasný dôkaz toho, že niekedy sú tie naše veľkohubé priania na margo originality len obyčajným dôkazom pokrytectva. Sám sa za to hanbím, avšak realita je proste taká, aká je - novinky a inovatívnosť mám totižto rád len tam, kde mám istotu, že nedomrvia dobé meno mojej obľúbenej značky. Istotne sa v tomto mojom názore viacerí zhodneme, však?