Call of Duty

Keď na začiatku roku 2002 vyšiel Medal of Honor: Allied Assault, spôsobil v radoch priaznivcov 3D akcií nevídaný rozruch. Jednalo sa totiž o dovtedy najlepšie spracovanie a priblíženie atmosféry bojov druhej svetovej vojny v prvotriednom technickom prevedení. Dôkazom toho boli aj nadšené recenzie všade okolo. Nenadviazať na takýto úspech by bola určite škoda a to si uvedomili aj páni z Infinity Ward, ktorí, ako už iste tušíte, majú na svedomí práve recenzovaný kúsok.

#pic1#

Príbuznosť so starším bratom okamžite udrie do očí každého, kto sa okolo Allied Assault čo i len mihol. Takmer tá istá grafika, to isté prostredie a navlas rovnaká atmosféra. Hra sa, samozrejme, stále drží reálií druhej svetovej vojny. Vžijete sa do role Američanov v rozmedzí rokov 1942-1944, pričom kampaň mapuje všetky dôležité operácie tejto doby. Ako som už spomenul, hra je svojmu predchodcovi v mnohom podobná, ale len na prvý pohľad, pretože sa tu nachádza pomerne veľa zmien a to našťastie len k lepšiemu. Hra stále ťaží z hustej atmosféry krutých bojov. Zásadný rozdiel je však ten, že zatiaľčo minule ste väčšinou bojovali sami, tu ste takmer neustále v skupine vojakov. Značne to zlepšuje atmosféru, od vzájomnej komunikácie a vzájomného krytia sa až po sledovanie, ako vám váš kamarát z oddielu bezmocne zomiera v boji. Ale má to aj svoj praktický význam, pretože veľa situácií v hre je stavaných pre oddiel a nie len pre osamelého vojaka. ažko by ste napríklad sami zdolávali odpor desiatok fašistov, ktorí sa navyše hrnú asi zo štyroch miest a do toho všetkého sa ešte pletú nebezpečné tanky. Apropos misie, to je to, v čom táto hra nad všetkými ostatnými vyniká. Nenájdu sa dve podobné a našťastie nenarazíte ani na nepodarené, nerealistické či pre zmenu príliš ťažké. Variabilita je úžasná, budete získavať tajné dokumenty, zdolávať tanky, ktoré sa vám neraz pripletú do cesty (ale sami si aj zajazdíte), odolávať náporom obrovskej presily, unikať v starom citroene, zachraňovať pod rúškom noci kamarátov z tábora a takto by som mohol pokračovať do aleluja.

Ale stále platí, že samotný kvalitný scenár misií nestačí a to pravé ořechové vytvára až primiešanie v COD dokonalej atmosféry, ktorú okrem iného vytvárajú napríklad aj zbrane. Všetky sú samozrejme autentické, spomeniem známu to presnú pušku Garand, ďalej guľomety Bren, Sten, ďalej Luger a samozrejme nesmú chýbať ani granáty či klasický Panzerfaust proti nepríjemným tankom. Na zvýšenie šancí na prežitie je tu podobne ako vo Flashpointe možnosť zaľahnúť či pokľaknúť. Zraňovací model tu je totiž priklonený viac k realite a stačia aj tri dobre mierené strely a je po vás. Tieto pózy sú navyše veľmi dôležite, pretože umožňujú efektívne sa skrývať napríklad za zostatkom steny a podobne. Dôležité je aj nakláňanie sa spoza rohu, čo často využívajú aj vaši protivníci. Ich AI však okrem toho pozná aj úkryt, útek do bezpečia, odhodenie granátu, zmenu polôh, vzájomné krytie sa a podobne, aj keď sem-tam vojaci spravia aj nejakú chybu (koniec koncov AI ktorej hry žiadnu chybu nemá, že (ak ,samozrejme, nerátame také veci ako Pac Man (-: )). Aby to nebolo také ťažké, autori hráča obdarili neobmedzeným saveovaním, ktoré ja osobne odsudzujem, lebo kazí atmosféru a napätie, ale aspoň je tu možnosť o saveovanie sa nestarať a prenechať ho hre, ktorá ukladá v akurátnych intervaloch.

#pic2#

Samozrejme, že mimo záujem neostáva ani multiplayer, ktorý bol u Medal of Honor vždy veľmi dôležitý. Koniec koncov PSX verzia MOH mala dokonca aj split screen! Ten tu samozrejme nenájdete, musíte si vystačiť s bežným LAN či internetom. Jeho kvalita je vynikajúca a ponúka iný zážitok a štýl hry ako napríklad Quake 3, MOH je omnoho viac taktickejší, tímovejší a netreba zabúdať aj na vojnové prostredie jednotlivých máp.

Grafiku hry poháňa stále Quake 3 engine, ale autori sa skutočne snažili a na prvý pohľad to vôbec nie je vidno. Ale aj na ten druhý je grafika kvalitná čo možno prisúdiť hlavne hlbokým skúsenostiam programátorov s tvorbou grafiky v Quake 3 engine. Konkrétne výbuchy a voda sú naozaj realistické a tiež členitosť prostredia poteší, pretože všade trčia rôzne trámy, kusy stien, tehly, tyče, vraky tankov, sem-tam niečo horí a podobne. Zvuková stránka je predchodcovi tiež veľmi podobná a čo sa hudby týka stále sa jedná o orchestrálne melódie, ktoré sa k vojnovej tematike hodia samozrejme najlepšie. Ostatné zvuky tiež excelujú, neustále počuť výstrely, krik vojakov, delostrelectvo a hlavne v noci vyniknú pekne urobené záblesky na horizonte či vojaci spúšťajúci sa na padákoch na bojisko.

#pic3#

Jedinou tienistou stránkou je tak iba dåžka hry (okolo 15 hodín nie je málo, ale očakávané 3D strieľačky a potenciálni konkurenti typu Doom3 či HL2 prinesú (vraj) rádove viac) a potom snáď aj, ani to neviem presne popísať, akýsi pocit, že niečo VEľMI podobné ste už hrali. Ja viem, že tu nejde o nejaký veľký zápor, ale koniec koncov aj preorientovanie ďalšieho dielu (už spomenutý Pacific Assault) do iných (hlavne tropických) lokácií je dôkazom oprávnenosti mojich pocitov, ktoré vyplývajú hlavne z podobného prostredia aj z podobnej palety farieb oproti Allied Assaultu. Nič to však nezmení na fakte, že COD je poctivou 3D akciou s dokonalou atmosférou, ktorá dnes toľkým hrám chýba...

Táto hra rozhodne nie je určená len pre fanúšikov druhej svetovej vojny. Cestu k nej by si mal nájsť každý, kto to s 3D akciami myslí vážne.

#tab#