Max Payne 2: The Fall of Max Payne

V roku 2001 urobil neznámy fínsky tím Remedy pod krídlami vydavateľstva Take2 dieru do sveta svojou celkovo iba druhou hrou, ktorá sa do dejín počítačovej akcie zapísala ako titul, ktorý po prvýkrát a bezchybne skåbil dokonalý ponurý príbeh s bezchybným grafickým spracovaním, ktoré obsahovalo jedinečný "bullet-time" efekt známy z Matrixu. Jediným nedostatkom, a bohužiaľ značným, bola dåžka hry, ktorá skúsenejšiemu hráčovi vystačila tak na 10-12 hodín čistého hrania a po jej skončení sa vlastne nedočkal ničoho špeciálneho, čo by hru predåžilo. Zrejme nikto z vás nezapochyboval, že som doteraz hovoril o hre Max Payne, veď akoby aj, keď čítate recenziu na druhé (a nie posledné) pokračovanie s názvom Max Payne 2: The Fall of Max Payne. Pád Maxa Payna alebo skôr zaľúbenie sa (fall in love).

Jedna a jediná výtka na úplný začiatok. Hra je sakramentsky krátka a dohráte ju maximálne, maximálne za 10 hodín, keď neberiem do úvahy, že je umelo predlžovaná nekonečným počtom tuhých nepriateľov a tak je hra čoraz ťažšia a ku koncu už tak ťažká, až takmer nehrateľná, preto pre aktuálnosť recenzie som aj ja bol nútený použiť cheaty. Ale k veci. Príbeh má spád a má výborný scenár, ale je proste až nepekne krátky.

O samotnej zamotanej story plnej zrady, nečakaných zvratov, intríg, korupcie a všetkého ostatného, čo sa na noir príbeh zo súčasného New Yorku patrí, nepoviem absolútne nič. Nechcem vás pripraviť o množstvo prekvapení, ale hádam už n názvu vyplýva, že sa náš Max po smrti svojej ženy a dieťaťa (v prvej časti) opäť zamiluje do ženy s menom Mona Sax, obvinenej z vraždy. Ich príbeh sa prelína a spojuje, takže si po určitých miestach pobeháte aj v koži Maxa, aj Mony. Príbeh je prerozprávaný opäť v retrospektíve a opäť vo forme komiksov, ktorú som si v recenzii na prvý diel síce veľmi nepochvaľoval, ale v dieli druhom som nemal na výber a s komiksom som sa zmieril. Je nakreslený rovnakým štýlom, veľmi umelecky a v podstate krásne, no osobne mám radšej engine animácie, najmä v takej kvalitnej grafike, akú engine Maxa 2 ponúka.

A keď som pri tom, ak si neviete tak úplne predstaviť, na čom to teda Max 2 chodí, zoberte si takú bombu, akou bola Max Payne 1 v roku 2001, pridajte ohromné množstvo nových grafických efektov, detailných textúr, nádherných particles, objektov s vysokým množstvom polygónov vrátane hlavných postáv, realistické správanie sa tvárových svalov a tak podobne a dostanete práve Maxa 2. Aby toho náhodou nebolo málo, veď už tak budete potrebovať na spustenie minimálne 1 Ghz procesor a 256ku ramku, pixel shadre, implementovaný Havok engine a Bullet time 2.0 a máte jasnú predstavu o tom, čo je Max Payne2: The Fall of Max Payne zač. Alebo nie?

Najprv si objasnime Havok. No, určite sa vám počas hrania iných hier nie raz stalo, že hry, ktoré majú síce fyziku dobre naprogramovanú, robili hlúposti. Màtvi nepriatelia padajúci "do stien" a všadeprítomné objekty "prikované" k zemi boli na dennom poriadku. Na to zabudnite. Takmer všetky objekty, ktoré (dych vyrážajúco) detailné levely hry obsahujú, sú interaktívne, minimálne z fyzikálneho hľadiska. Zoberte si napríklad plechovice od farby poskladané do trojuholníka na výšku (dolný rad 3 kusy, stredný 2 a vrchný 1). Čo sa stane, ak odstránite tú v dolnom rade v strede? Všetky nad ňou spadnú a presne to by sa stalo aj v Havoc engine. Už na úvod, po odstrelení prvého "kukláča" vás hra prekvapí nielen novým bullettimeom (s motion blur efektom), ale práve týmito hlúpostičkami, napríklad z prelomenej poličky popadajú všetky veci a tak podobne. Nepriatelia padajú na zem až príliš realisticky a v podstate reagujú na to, akou zbraňou a samozrejme kam boli zasiahnutí a podľa toho budú na určitú vzdialenosť aj odhodení a vhodne "poskrúcaní". Pri väčšom počte màtvych tiel (čo sa v hre stáva dosť často), sa jednotlivé telá neprelínajú cez seba, ale sú na sebe naskladané a realisticky poohýbané. To len tak na okraj :) Nasleduje Bullet-time 2.0, ako výstižne Remedy ich pýchu nazvali. Vysvetlím to tak, akoby predtým nič podobné neexistovalo a pochopia tak všetci. V hre je možné spomaliť čas a to na také percento, že za niekoľko reálnych sekúnd ste schopní pokosiť 3-5 nepriateľov bez toho, aby vám ublížili (no, iba na začiatku hry). Čas sa teda spomalí a aj Max, ale vaše reakcie zostávajú rovnako rýchle, čo je výhodou. Spomalenie môže prebiehať dvoma spôsobmi. Prvým počas behu, alebo státia stlačením pravého myšítka. Máte okolo 15 sekúnd (skutočných), kým sa adrenalín (znak hodín vľavo dolu) vyčerpá a zmenou je, že počas tohto režimu sa čas ľubovolne zrýchluje a spomaluje v závislosti od situácie, v ktorej sa hráč nachádza, ale samozrejme stále v medziach značného časového spomalenia. Adrenalín sa doplňuje po zabití nepriateľa. Druhý režim, tzv. shootdodging, alebo vyhýbanie sa guľkám je skok do určitej strany, dåžka spomalenia je neovplyvniteåná a zrejme asi preto z hladiny adrenalínu (presýpacie hodiny) neuberá (zmena oproti minulému dielu), takže môžete v podstate preskákať celú hru "zadarmo". Po takomto skoku sa v predchádzajúcom dieli Max postavil okamžite, takže bolo jedno, či stieľate, alebo nie, na chvíľu sa streľba zastavila, aby sa postava Maxa mohla dostať do "východzej" stojatej pozície. Našťastie sa i tu koná zmena, ak nepretržite strieľate počas skoku a po dopade neprestanete, čas sa síce zrýchli, ale Max (resp. Mona) zostáva ležať a strieľať, až kým nepustí kohútik na zbrani. Máme tu i nový pohyb nabíjania, ktorý v bullet-time predstavuje efektnú otočku o 360 stupňov a hoplá, máme nabité. Práve v spomalení je vidieť pýchy enginu, efekty, ktoré sa nedajú opísať a je nutné ich vidieť na vlastné oči. Umelá inteligencia nepriateľov nie je na zahodenie, každopádne všetky nábehy na scénu sú predskriptované. Smradi sa však hneď po ukončení skriptu správajú takmer reálne, nepúšťajú sa bezlavo do kamikadze a skôr inklinujú k skrývaniu sa do uhlov, kde nie je možné ich zasiahnuť. Ako som spomenul, ku koncu sa na vás bude valiť asi 5 ozbrojených kukláčov (nie raz, samozrejme, ale zakaždým po skupinkách a po menšom odpočinku), ktorým stieľať do hrude je číry nezmysel. Hlava, hoši, hlava je miesto, kam odporúčam triafať sa čo najčastejšie.

Na záver hádam iba zhrnutie. Max Payne 2: The Fall of May Payne je hra, ktorá by nemala uniknúť absolútne nikomu, kto buď hral minulý diel, alebo má proste rád dobrý príbeh, stieľanie a dosť krvi. Príbeh je síce krátky, ale kvalitný a je tu snaha (o odpustenie) zo strany Remedy, pretože po dohratí sa otvorí asi 5 nových herných módov, ktoré však iba modifikujú počet a tuhosť nepriateåov, takže stále ide o jednu a tú istú hru. Skutočne, kúpte to, oplatí sa nech stojí čokoľvek.

Max Payne 2: The Fall of Max Payne

VÝROBCA: Rockstar, Remedy DISTRIBÚTOR: Remedy MINIMÁLNA KOFIGURÁCIA: PE III 1 Ghz, 32 MB 3D s HW T&L podporou, 256 MB RAM ODPORÚČANÁ KOFIGURÁCIA: PE III 1 Ghz, 64 MB 3D s HW T&L a pixel shader podporou, 512 MB RAM 3D KARTA: Áno MULTIPLAYER: Nie TYP: 3rd person akcia VERDIKT: Výborná, nádherná, úžasná a epická, ale krátka. HODNOTENIE: 90%