Ace Combat: Assault Horizon

Dnes, kedy sa na trhu objavuje v poradí už ôsmy diel (nepočítajúc verzie pre arkády či handheldy) s názvom Ace Combat: Assault Horizon, je na mieste si ale položiť otázku, či ten z počiatku osviežujúci koncept ľahkého simulátoru nestratil behom rokov svoje kúzlo a či majú tituly tejto značky stále čo ponúknuť súčasnému hernému publiku. Odpoveď je jednoduchá - majú, aj keď za cenu podliehania aktuálnym trendom. Doba si totižto žiada ešte väčší mainstream než kedysi a preto aj Assault Horizon prichádza s celým radom inovácií, vďaka ktorým síce stráca časť zo svojej osobitnej identity, avšak na druhú stranu tak dáva vzniknúť ojedinelej kombinácií leteckých propriet s prvkami, vídanými u FPS casualoviek typu Call of Duty. Čo si pod týmto "magľajzom" predstaviť, to sa už ale dočítate na nasledujúcich riadkoch.

V úvodnom odstavci spomínaná adaptácia na súčasné trendy sa vo veľkej miere odzrkadľuje hneď v samotnom príbehu, ktorý tak po rokoch opúšťa fiktívnu verziu našej planéty a vracia sa tak späť do reálií, ktoré my všetci veľmi dobre poznáme. So zmenou dejiska hry preto zákonite prichádza aj úplne nová story. Tá sa tentokrát točí nie len okolo tajomnej teroristickej skupiny a ich novej nebezpečnej bomby zvanej Trinity, ale taktiež aj okolo vzniku Novej Ruskej Federácie, ktorá ohrozuje stabilitu sveta a je preto potrebný vojenský zásah. Samozrejme, uvedené naznačenie herného príbehu je naozaj len povrchným, avšak už podľa neho si môžete spraviť aký-taký obraz o tom, čo od nového Ace Combatu z hľadiska dejovej zložky očakávať. Nebojte sa však prehnanej dávky klišé či pátosu - scenáristi herného príbehu veľmi umne pracujú s klasickými prvkami ako zrada, pomsta či získanie sebadôvery, ktoré nenásilnou formou zasadzujú do globálneho konfliktu a tým im neprikladajú až tak do oči bijúcu váhu, ako by tomu bolo v prípade individuálnejšieho a komornejšieho uchopenia deja. Vo výsledku tak dianie počas misií nepôsobí len ako na rýchlo uvarená omáčka, ale ako výborne implementovaná zložka motivácie jednotlivých aktérov príbehu.

Lokalizácia hlavnej príbehovej kampane do súčasnosti má z hľadiska hernej náplne hneď niekoľko styčných bodov, spoločných so spomínanou ságou Call of Duty. Počas misií totižto preletíte celý svet a okrem dominantného lietania sa zúčastníte aj operácií za kormidlom vrtuľníku či bombardovacích náletov, dokopy výborne obohacujúcich celkovú variabilitu gameplayu. Už to skrátka nie je nejaká no-name vojna kdesi v tramtárii - v stávke je budúcnosť virtuálnej Zeme a preto do diania zasahujete nie len kde sa dá, ale aj na samotný obsah hry sa dívate vo výrazne odlišnejšom spektre. Aby som teda bol konečne aj nejako konkrétny, okrem púštnych oblastí Afriky si zalietajte nad mestami ako Dubaj, Miami či Washington DC, pričom vďaka najaktuálnejším satelitným snímkam použitým ako podklad pre generovanie lokácií, je každé z týchto bojísk dokonale verné skutočnosti. Preletom ponad bohato členitú a rozmanitú zástavbu Dubaja tak napríklad spozorujete tradičné stavby tohto emirátu ako napríklad palmové ostrovy, Burj Al Arab či najvyšší mrakodrap sveta, Burj Khalifa, do ktorého sa mi mimochodom podarilo aj virtuálne "nabúrať" (holt, nevybral som zákrutu :), za čo by ma jeho architekti istotne nepochválili. V rovnakom duchu sú samozrejme spracované aj ostatné spomínané metropoly, takže pokiaľ ste v niektorej z nich boli, istotne sa budete pri preletoch nad nimi občas cítiť "ako doma".

Z hľadiska samotných herných mechanizmov stojí za zmienku hneď niekoľko noviniek a vylepšení, robiacich z nového dielu Ace Combatu ešte väčšiu massovku a casualovku, než tomu bolo v minulosti. Ofenzívy v kokpite helikoptér (resp. bombardovacia vsuvka Modern Warfare-style), o ktorých sa horúčkovito viedli diskusie prakticky od okamihu ich ohlásenia, sú vo svojej podstate len akýmisi doplnkovými sekvenciami, ktoré s jednoduchým ovládaním a 99 percentnou náplňou v štýle "kill ´em all" slúžia ako vítané odreagovanie od všetkého toho poletovania, ktoré aj napriek obavám stále tvorí drvivú väčšinu hernej náplne. A práve v oblasti leteckej akcie, v oblasti, pre ktorú sme si ságu Ace Combat tak obľúbili, sme sa dočkali najvýznamnejších zmien. Tie pod skratkou CSA (close-range assault) ponúkajú úplne novú formu vedenia dogfightov, a to či už proti leteckým, alebo pozemným cieľom. V princípe ide o akýsi onrail systém, kedy po priblížení sa k protivníkovi (či k počiatočnému miestu pozemného bombardovania) prejde riadenie lietadla do režimu autopilota a vašou jedinou úlohou tak bude len jemne korigovať smer letu a v správny moment páliť do súpera čo to dá. Pilotovanie lietadla v móde CSA je preto logicky vecou skriptov, takže akonáhle sa týmto spôsobom nalepíte na protivníka, ten sa zvyčajne vydá len po niektorej z preddefinovaných trás, aby vám sprostredkoval nie len čo možno najefektívnejšiu akciu, ale aj poskytol dostatok priestoru na jeho štýlové zostrelenie.

V praxi je teda klasický dogfighting z minulých dielov zatlačený do úzadia, nakoľko na zostrelenie leaderov či leteckých és budete doslova a do písmena MUSIEŤ túto novinku aplikovať. Vo výsledku je tak celková hrateľnosť ešte o čosi adrenalínovejšou než minule a aj vďaka lahodným kamerovým parádičkám budete do hry vtiahnutí bez ohľadu na to, či vám CSA šmakuje alebo nie. Vo veci gameplayu tak ostáva spomenúť len dvojicu významnejších nedostatkov - doprovodná letka wingmanov je vďaka neaktívnej AI v podstate len akýmsi "krovím" a väčšinu misií si tak budete musieť oddrieť vy sami. Niekedy to nevadí, inokedy (najmä ak máte v krátkom časovom horizonte zostreliť hneď niekoľko nebezpečných bombardérov) naopak naserie. Druhým a z môjho pohľadu frustrujúcejším pochybením, je priebeh niektorých naskriptovaných dogfightov. Je jasné, že autori chceli vedením týchto leteckých bitiek čo možno najbližšie k povrchu a budovám docieliť ich väčšiu adrenalínovosť a intenzitu, avšak neraz sa mi stávalo, že zostrelením súpera v móde CSA som skončil meter od nejakej budovy, do ktorej som tak automaticky napálil. Táto mnou nezavinená zrážka potom zákonite viedla k opakovaniu aj 15 minútovej sekcie len preto, lebo autori pri návrhu skriptov nebrali ohľad ani na základné zákony fyziky a avioniky.

Z hľadiska multiplayeru je Ace Combat: Assault Horizon až na nový mód zvaný Capital City Battle viac menej len prehliadkou toho, na čo sme u tejto série zvyknutí. Spomínaná novinka však istotne stojí aspoň za vyskúšanie - postaví vás totižto do role člena jedného z dvoch tímov, snažiacich sa o dominanciu v rámci niektorého z dostupných miest. Úlohou každého tímu je pritom zničenie súperovej základne, a to či už prostredníctvom klasických stíhačiek, alebo prostredníctvom vrtuľníkov či bombardérov. Tento akýsi element classov, známych zo série Call of Duty, tak vnáša do žánra vítanú zmenu a rozhodne je u tímov týmto podporovaná vzájomná kooperácia, keďže každý "class" je užitočný v inej oblasti vedenia leteckej ofenzívy a nie je možné v móde vyhrať, ak sa všetci nahrnú do kokpitov stíhačiek.

Vo veci technického spracovania nový Ace Combat rozhodne nesklamúva. Vysoký grafický štandard z minulého dielu (mimochodom, exkluzívneho pre platformu Xbox 360) ostal totižto zachovaný aj v aktuálnom pokračovaní a tak sa tešte na oku lahodiace výbuchy a deštrukciu, ktorá obzvlášť vynikne v rámci divokých dogfightov. Po zadu za vizuálom nezaostáva ani audio zložka titulu, ktorá okrem výborne zvolenej hudby ponúka aj krásnu priestorovosť, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden vysoko-rozpočtový filmový blockbuster. A ním v podstate aj táto hra je - krajne efektným blockbusterom, ktorý síce neponúka bohvieakú hernú hĺbku (pojem simulácia tu radšej ani nespomínam), ale baví tak, ako ešte žiaden iný zástupca tejto série. Ak sa teda radíte k fanúšikom arkádových akcií bez ohľadu na ich charakter (či pozemný, či vzdušný), Ace Combat: Assault Horizon si rozhodne nesmiete nechať ujsť.