Paul Oakenfold: Ibiza

Po dlhšej odmlke sa opäť podarilo nadviazať priateľské kontakty s firmou Megastore (bývalý Bonton) a tak sa aj pomaly rozbieha recenzovanie.

Asi v septembri tohto roku Planet Perfecto vypustilo ďalšiu kompiláciu od Paula Oakenfolda – Ibiza. Na rozdiel od predošlej – Travelling mi tracklist veľa nehovoril. Okrem stálic, ako Timo Maas, Jan Johnston alebo Elektronauts (veci ako U2, či Prodigy nepočítam) som autorov skladieb nepoznal (asi by som s tým nemal machrovať). Veril som však, že keď je to od Oakenfolda, malo by to byť dobré (predpokladám, že každý vie, že sa jedná o elektronickú hudbu). Neviem, či má zmysel vysvetľovať, prečo som si tak myslel, ale bol som milo prekvapený (aj keď prvý krát úplne nie). Poväčšine sú na ňom novinky z tohto leta, ale sem-tam sa objavia aj staršie (Elektronauts – Bumper z roku 2000 alebo Prodigy - Narayan z ešte skoršia). Skladby sú do seba zmixované a je ich tak veľa, že sa to muselo popratať až na 2 CDčka. Na booklete sa Oakei hrá s kúskom nejakej rastlinky, čo si rastie vadľa neho. Odkedy robil fotky pre predošlé CD Travelling má stále tie isté topánky, účes a ešte kopu dôležitých vecí. OK. radšej prejdem k jednotlivým CDčkam.

CD 1: Prvá skladba je od Nata Pondelka – Waiting. Skladba má cez neuveriteľných 11 minút a je príšerne natiahnutá. V podstate rozvíja stále ten istý nápad. Po provom vypočutí mi jej dåžka ani nejako extra neprekážala, ale čím ďalej to počúvam, tým by som ju skončil skôr – alebo ju trošku zkonca nahustil. Asi minútu od jej konca sa do nej začína pomaly crossfadeovať ďalší track: Jan Johnston – Superstar. Tentokrát si ale hudbu nerobila sama. Pomohol jej Bill Hamel, čo samé o sebe nemusí nič znamenať. V tomto prípade sa výsledok podaril. Nie sú v nej nejaké úžasné nápady, ale jej spracovanie sa mi páči. Aj tretia skladba to spevom vylepšila asi o 100%, len miestami sa mi zdalo, že basová línia sa k spevu nehodí. Štvrtý track má na svedomí Flash. Celá skladba je o pár motívoch, ktoré sú poriadne zachované a v strede skladby sa ozýva ešte viac zachovaná melódia, takže to celé pripadá, akoby sa to ozývalo z jaskyne. V každom prípade zaujímavý nápad. Nasledujúca skladba na tom nie je s melodickosťou o nič lepšie. Od začiatku do konca ten istý rytmus, melódia, nástroje a napriek tomu sa mi zdá chytľavejšia ako hociktorá iná. Nejako tomu nerozumiem, proste to nejako dokázali. Siedma skladba sa mi zdá nemastná neslaná. Celkom zaujímavé nápady, ale spracovanie nejako pokrivkáva. Nemá ten náboj, hoci melódie sú celkom pekné (veď sú od Radiohead). Aj keď si nespomínam na originál, toto spracovanie sa nepodobá na štýl Radiohead ani trošku, ale zmienku o nejakom remixe som v booklete nenašiel. Pri ďalšej skladbe by som sa rád zastavil. Doteraz som o skupine Accadia vôbec nepočul, ale Into the Dawn je úplne super. Od začiatku ide prakticky rovnaký rytmus, ale každý takt sa ozve nejaký zvuk, efekt a za chvíľu som prestal rytmus vnímať, a počúval som už len hudbu. Túto skladbu som už po prvom vypočutí prehlásil za najlepšiu, čo som počul za posledný rok a drží ma to doteraz. Ďalej to už nebudem radšej rozpitvávať, jednoducho je dobrá.

Väčšinu tvorby Tima Maasa tvoria mne nepočuváteľné skladby, ale ako inak tá, ktorá je na tomto CD ako ôsma je dobrá. V kľude by to mohol byť soundtrack k seriálu Scooby Doo. ažko sa to opisuje, ale skladba pôsobí skutočne strašidelne (nie, že by som sa pri jej počúvaní rozklepal od strachu, ale je to prvá vec, čo človeka napadne – že je to strašidelné...). Aby zas nebolo toto CD až tak ideálne, predposledná skladba je maximálny odrhovák a vôbec sa sem nehodí – ani melódia, ani rytmus. Ešte že záchrana príde už o 6 min (keby mala skladba viac, asi by bola ľuďmi zúrivo pretáčaná) – Prodigy – Narayan. K tejto skladbe nemám čo dodať, snáď, len to, že už je staršieho dátumu. Na druhej strane to vôbec nepočuť a vôbec sa medzi tými „modernými“ skladbami nestráca.

CD 2: World Clique je ďalšou skupinkou, ktorá mi nič nehovorila a ich skladba Different Signs je príšerne abstraktná – opäť je to samý efekt, reverb, zvuk... ale je to pekne farebné (South Park...), niečo ako Megatron od Flash na prvom CD. Ďalšia skladba mi príliš neučarovala, ale nie je zlá. Tretí track okupuje celkom zaujímavá skladba, ale pravdepodobne záleží od nálady. Ďalšia skladba je úplne divná, lebo takú som ešte od Oakeiho nepočul (a to som počul dosť veľa jeho setov a albumov). Piaty track je nepodarený mix U2 a Beautiful Day. Podľa môjho skromného názoru je originál lepší.

Nasledujúce skladby sú priemerné, ale skôr ten lepší priemer. Posledný track je remixom soundtracku k nejakému ruskému filmu. Je prudko chytľavý a počúvateľný, len sa bojím, že sa ľúbi rýchlo opočúvať.

Niektoré skladby z tohto albumu som počul už pred pár mesiacmi a zrovna som narazil na tie najlepšie. Keď som si prvý krát vypočul zvyšok, bol som trochu sklamaný. Lenže dnes som už prišiel tým ostatným na chuť a konečný výsledok som napísal do tejto recenzie. Nemám viac čo povedať len, že sa toto CD skutočne vyplatí počuť a mať.

CD ZAPOŽIČAL: Megastore, Michalska Ulica, Bratislava