Alan Wake: The Writer

Alan Wake: The Writer je po zrušení jedného z plánovaných troch sťahovateľných rozšírení vlastne akousi bodkou za prvý dielom Alana Waka. Na úvod samozrejme nesmie chýbať seriálová rekapitulácia doposiaľ videného a zažitého a následne The Writer voľne nadviaže na predchádzajúcu epizódu s názvom Signal.

Na pohľad sa oproti predchádzajúcej epizóde nezmenilo zhola nič. Wake je neustále uväznený vo vnútri svojej vlastnej psyché a jeho najväčším nepriateľom sú jeho vlastné predstavy, stihomamy a spomienky. V tomto prípade však zdanie troška klame. Vizuálne síce obe epizódy vyzerajú takmer zhodne, i keď Signal bol predsa len o niečo temnejší, ale celkovo je Writer poňatý úplne inak.

Predovšetkým si Alan začína uvedomovať, že proti temnému zlu, ktoré proti nemu stojí nie je úplne bezmocný, v čom ho podporuje jeho tajomný záchranca z minulej epizódy. Možno sa vám to zdá ako nepodstatná informácia, ale na celkovú hrateľnosť to má dosť výrazný vplyv. Napríklad už len tým, že ubúda pocitu strachu. Zrazu máte pocit, že sa netreba báť, ale treba nebezpečenstvu čeliť. Writer je oproto Signalu oveľa menej temný a strašidelný. Ak si pamätáte na niektoré scény z pôvodnej hry, kedy vás na niektorých miestach obklopili taken natoľko, že jedinou šancou bol zbesilý útek do svetla, tak na to vo Writerovi zabudnite, z Waka sa stal Mr. Catch Me if U Can, ktorý len tak pred niečim necúvne. Či je to dobre nechám na vás, mne tá troška strachu chýbala.

Už pri recenzovaní Signalu som písal, že umiestnenie deja hry do Alanovej hlavy bol od Remedy skvelý ťah, umožňuje im to totiž na rozdiel od reálneho sveta vymýšľať také kúsky a výjavy, že si sem tam budete sami pre seba hovoriť akéže to koláčiky sa pečú doma u Sama Laka (scenáristu hry) k večeri, a aj to, že dlhé, tmavé fínske večery asi nie sú príliš pretkané optimistickými náladami. Ak by som totiž mal charakterizovať Writera jedným slovom - použijem určite výraz psychadelický. Naozaj niekedy skutočne neviete čo sa deje, prečo sa to deje a aký to má vlastne účel, nie je to však na škodu, práve naopak dokážete sa potom omnoho lepšie vcítiť do kože samotného Alana Waka. Za všetko spomeniem scénu, kedy vstpúite do miestnosti, aby sa následne celá realita okolo vás premietla do akéhosi obrovského ruského kolesa (áno to je ten veľký kolotoč) a vy prebiehali postupne po jednotlivých miestnostiach a častiach Alanovho života. Nechápete? O tom to je! Jednoducho psycho.

Aj akčnú časť hry tentokrát autori riešili inak ako v predchádzajúcej epizóde. Tá bola jasne najakčnejšia zo všetkých, ktoré sa v hre predstavili. Tentokrát Remedy trocha pribrzdili, aspoň teda čo sa strieľania týka. Pasáží, kedy si zastrieľate síce nebude málo, ale skôr ako olovené včielky sa v nich oplatí používať rozum. Prečo rozum? Pretože je koncept týchto pasáží teraz vymyslený troška inak. "Taken" na vás teraz málokedy útočia v malom množstve, prakticky počas celej epizódy sa na vás valia doslova hordy obyvateľov Bright Falls posadnutých temnotou. S tým čo máte poruke a s tým počtom nábojov, ktorý máte by ste mali proti nim len veľmi malú šancu. Je teda dobré sa obzerať okolo seba a skutočne netreba mať orlí zrak, aby ste si všimli levitujúcich nápisov, ktorých osvetlenie baterkou opäť spôsobí nejakú tú akciu, ktorá vám pomôže zbaviť sa oponentov. Pre plynulosť hry je to určite dobré, za celú dobu hrania som nenarazil na jednu jedinú pasáž v ktorej by som sa zdržal, no priznám sa mňa tento spôsob riešenia problémov veľmi neoslovil. Hru to robí oveľa jednoduchšou a osobne som mal pocit, že betatest v tomto prípade troška nefungoval, keďže som počas trvania epizódy, ktorú som zvládol za 67 minút čistého času ani raz nebol zabitý. Zomrieť sa mi podarilo iba vďaka mojej nešikovnosti, keď som skočil mimo plošinky na ktorú bolo treba dopadnúť.

Writer sa, až na úplný záver, skôr ako na strieľanie a ničenie "taken" zameriava na iné aspekty. Nájdete tu oveľa viac "hravých" pasáží, kde budete musieť osvetľovaním nápisov stavať cestu k ďalšiemu cieľu, je tu viac pasáží, kde bude treba načasovať svoj skok, alebo svoj pohyb a takisto je tu viac dialógov, alebo monológov samotného hlavného hrdinu. Spoločníkom na vašej ceste vám tentokrát nie je Barry, hoci ten sa tu objaví (a opäť vás rozosmeje svojim monológom v ktorom Alanovi oznámi, že to, že je len predstava v jeho hlave ešte neznamená, že nemá pocity...), ale Zane, tajomný Wakov predchodca v historickom skafandri, ktorý pomáha Alanovi so záchranou. Dôjde ale aj na stretnutia so starými známymi z pôvodnej hry, len vás nesmie prekvapiť, že niektoré nebudú až také príjemné :)

Žial postupom času si čím ďalej tým viac uvedomujete, že jediné čo vás na celej epizóde zaujíma je to, ako sa uzavrie celý príbeh. Jednoducho psycho zážitky, ktoré sa vám odohrávajú na obrazovke už dospejú do takého bodu, že sa ani nesnažíte ich chápať a len utekáte v štýle Forresta Gumpa nevedno kam a nevedno za čím. Neviem, celú epizódu som sa nevedel zbaviť dojmu, že ani samotných Remedy už tvorba tohto DLC nebavila a tak ho len tak rýchlo sfúkli, aby nejak doklepali Wakov príbeh. Je to škoda, pretože po vynikajucej hre a pomerne vydarenom prvom DLC je The Writer skôr sklamaním, hoci mu nemožno uprieť snahu vysvetliť všetko čo sa s Wakom deje. Lenže pár minút napätia na úplný záver by nemalo byť tým čo vás má prinútiť dať 560 MS Points za celú epizódu, ktorá vás prinúti rozmýšľať nad tým, či vôbec dokážete chápať víziám scenáristu a po slabej hodinke hry vás sklamaného nechá pozerať sa na nepopísaný kus papiera.