15 Days

Tím House of Tales si svojimi predchádzajúcimi počinmi (za všetky je nutné spomenúť vynikajúci The Moment of Silence) vyslúžil medzi hráčmi a kritikou slušné uznanie. Tentoraz prišli na trh so svojím posledným titulom, keďže štúdio bolo nedávno rozpustené a ani zďaleka nejde o odchod, aký by sme si predstavovali. 15 Days je hra, ktorá by chcela stáť na silnom príbehu a zaujímavých dialógoch, ale v skutočnosti nemá akúkoľvek atmosféru a stráca sa v hromade nudných a často kŕčovito vtipných dialógov. Všetko ale pekne poporiadku.

Dej sa začína smrťou britského ministra zahraničných vecí Henstona, ktorá sprvu vyzerá ako nehoda, ale neskôr sa ukáže. že ide o premyslenú vraždu a páchateľ je neznámy. V ten istý deň ukradne dvojica lupičov z hodín Big Benu číslo 12. Nie, že by tieto dve udalosti spolu nejako súviseli, ale dvaja páchatelia patria do partie „revolucionárov“, novodobých Jánošíkov, ktorí bohatým berú a chudobným dávajú. Špecializujú sa hlavne na krádeže umeleckých diel, ktoré predávajú a získané peniaze posielajú na charitu. Prvým je Mike, expert na počítače a samozvaný génius, ktorý sa dokáže hacknúť kamkoľvek, či už do ovládania Londýnskeho Oka alebo do bezpečnostného systému umeleckého múzea. Ďalej Bernard, pôsobiaci trochu odmeraným dojmom a do tretice Cathryn, spomínané ukradnuté čísla boli darček k jej narodeninám. Trio tvorí jednu dejovú líniu, druhú si strihnete v role amerického detektíva Jacka Sterna, ktorý je, ako člen medzinárodnej polície, privolaný do Londýna, aby pomohol pri vyšetrovaní vraždy ministra.

Hre však chýba nejaké bližšie zžitie sa s charaktermi, o Cathryn síce zistíme, že je pohádaná so svojím otcom alebo Bernard rieši problémy s exmanželkou, postavy stále pôsobia, ako bábky. Výnimkou by mohol byť asi jedine Stern. Ale to rozhodne nie je klad, tento policajt je totiž jednoducho blb. Od začiatku vytáča svojou debilitou, či už pri riešení úloh alebo hláškami v rozhovoroch. Napríklad, keď prvýkrát vojde do jednej z londýnskych krčiem a zahlási vedúcemu: „Máte tu teda poriadne prázdno, čo sa stalo s vašimi zákazníkmi?“, budete si nechápavo ťukať po čele. Aj momenty v príbehu, v ktorých sa naši hrdinovia stretnú, pripadajú úplne násilne, hneď v úvode sa napríklad Cathryn potápa, aby našla tajný vchod do múzea, Bernard dáva pozor na brehu, Stern sa s nimi dostane do kontaktu len preto, že mal proste potrebu si s niekým zrazu pokecať.



A čo sa týka hrateľnosti? No, ona tam v podstate ani žiadna nie je. Ako som už v úvode spomínal, hra nemá atmosféru. Proste aj v momentoch, ktoré by vás podľa autorov mali napínať necítite nič, o postavy sa nestaráte, nejaké posuny v príbehu vám môžu byť takisto ukradnuté. Všetko podtrhuje úplne dementná hudba, ktorú je nutné stíšiť v menu na minimum, inak proste prehluší dialógy postáv a vám ujde celá podstata konverzácie (teda, pokiaľ nemáte zapnuté titulky). Ovládanie je riešené klasicky „point and click“, čiže kompletne myšou. Na obrazovkách sa nachádza vždy len zopár interaktívnych objektov, z ktorých však väčšina vôbec nie je k ničomu dobrá a postava k nim len príde a odrapotá nejakú skutočne trápnu repliku, alebo proste povie názov označeného predmetu. Hádanky najčastejšie súvisia s hackovaním sa do databáz a systémov, často netušíte, čo robiť, niekedy je tu nápoveda a možnosť po určitom čase ju opustiť.

Grafická podoba hry je veľmi rozporuplná, ide o kombináciu 2D prostredia s 3D postavami. Zatiaľ čo prostredie je na veľmi vysokej úrovni a niektoré obrazovky vás priam ohúria, postavy sú úplne odfláknuté, ich tváre majú jeden stály výraz a dokonale prázdny pohľad. Takisto je neuveriteľné sledovať ich pohyb, chôdza je šuchtavá a trhaná, celkovo pôsobia, ako keby chodili po mesiaci. Pobavia aj všadeprítomné skripty, keď sa chcete s niekým rozprávať, dá sa to len z jedného jediného miesta, preto si vždy musíte počkať, kým sa k nemu postava pomaly došuchce. Maličkosť, poviete si, ale keď zistíte, že napríklad Stern dokáže telefonovať len zo svojej dodávky, nebude vám všetko jedno. Veď sme v roku 2010! Dabing je neuveriteľne nevýrazný a často nekorešponduje s emóciami, ktoré by mali plynúť z jednotlivých situácií. O hudbe už reč bola.

Neviem si predstaviť niekoho, kto by si chcel dobrovoľne zahrať 15 Days. Ak ste vášnivý zberateľ adventúr, tak sa vám hra do rúk určite dostane, ale opatrne s ňou. Tvrdenie, že tento produkt mal na viac je viac než optimistickým verdiktom. V každom prípade ide o veľmi smutnú labutiu pieseň autorov z House of Tales.