Kane & Lynch 2: Dog Days

Prvý diel Kana a Lyncha priznám sa, nejak nezanechal na mne nejaké výraznejšie stopy, teda nie, že by som po ňom mal hneď vyraziť s AK-47 do ulíc, ale jednoducho pamätám si ho ako jednohubku, síce výživnú, ale mierne slanú s trpkastou chuťovou dohrou na záver. Vlastne jediné, čo stálo za reč, bol jej úplný koniec, ktorý bol fakt neortodoxný a spomínam si na vášnivé diskusie o tom, ktorý z dvoch koncov bol ten šťastný a ktorý nie. Dva roky po dohraní, keď už snáď všetci pochopili, že šťastné konce sú len v amerických romantických komédiách a iných podobných hovadinách. Preto pravdupovediac začiatok Dog Days prekvapí vcelku formálnym stretnutím oboch hlavných (anti)hrdinov hry. Ja byť na Lynchovom mieste asi nie som až taký "distingvovaný".

Ale samotný gameplay ešte na chvíľku odložme. Na začiatku si totiž treba vybrať akým spôsobom chcete robiť zo Šanghaja trosky, respektíve, či ho chcete demolovať samostatne, alebo s nejakým rovnako vyšinutým bláznom spoločne. Máte teda na výber sólo hru, co-op hru cez splitscreen na jednej konzole, alebo si môžete zahrať s niekým cez online co-op. Ja, keďže mám rád, keď môžem svojho parťáka pri hre okrikovať a v prípade potreby mu jednu vraziť, zvolil som splitscreen co-op a druhý ovládač vrazil do špinavých pazúrov môjho menej podareného brata. (mne sa následne podarilo vraziť ten ovládač do koláča s ešte nestuhnutou čokoládovou polevou, pri zbesilom klikaní na štvorec; a v skutočnosti som ten podarenejší a mal som čisté ruky pozn. LordDan)

Úvod hry vás možno prekvapí (ona vás vlastne spočiatku prekvapí celá hra), lebo ak čakáte rovnakých dvoch bastardov, akí vás sprevádzali prvý dielom, budete sklamaní. Dočkáte sa dvoch starších unavených pánov, ktorým už z tváre ľahko vyčítate, že celý ich doterajší život nie je zrovna prechádzka ružovou záhradou (a ordináciou v nej už vôbec nie) a na ktorých je viac ako na komkoľvek v okolí vidieť, že najradšej by sa zbalili a vypadli niekam, kde zbrane sú len výmyslom práve takých cudzincov akými sú oni dvaja.

Lenže snívať môžu chlapci až potom, čo uzavrú jeden úplne obyčajný obchod ohľadom dodávky zbraní do niektorej z prašivých afrických zemí, ktorých názov sa mení rýchlejšie ako ženy vedľa Cristiana Ronalda. Ale to až neskôr, najprv si Lynch odskočí vybaviť niečo za jedným miestnym týpkom, samozrejme v kľude a v pohode, veď starý Lynch už sa predsa zo schízy vyliečil. Svojpomocne, liekmi, takže je to stopercentné, žiaden smradľavý ranhojič to potvrdzovať nemusí. Na svete však existujú určite javy, ktoré proste viete, že nastanú, napríklad že vychádza slnko, že 24. decembra zas budú Vianoce, že trnavský Spartak aj tak tú ligu nikdy nevyhrá a ešte aj to, že keď ide niečo riešiť Lynch, tak to k.rva, že nebude s kostolným poriadkom a že mierové riešenie skôr dosiahnu Izraelčania s Palestínčanmi, ako Lynch s niekým iným.

A tak miesto toho, aby si Lynch s vizážou zostarnutého a dlhovlasého Vaša Patejdla v pokoji a mieri pri cigaretke pokecal s nejakou tou miestnou malou rybou, nasleduje zúrivá naháňačka cez kuchyne, obývačky a izby nič netušiacich ryžožerov, zakončená nábojom, ktorý keby vedel čo spôsobí, tak sa vzprieči v hlavni. Holt zapamätajte si, potomkovia ľudí, ktorí majú k Bohu o pár miliónov eur, jednu súkromnú armádu a zástupy policajtov bližšie, sa zásadne nestrieľajú!!! Viac vám ale nepoviem, vyžerte si svoje sr...y sami, mňa do toho neťahajte.

Už úvodná prestrelka vás namočí do skutočne podarenej atmosféry hry, prekvapí vás svižnosťou, realistickosťou a nekompromisnosťou. Môže za to skvelý nápad autorov s kamerou ala Youtube. Autori svoju inšpiráciu týmto internetovým fenoménom žiadno neskrývali, takže keď miesto klasického slova loading uvidíte typické otáčajúce sa koliesko a nápis buffering nemalo by vás to prekvapiť. Ale o čumení na rotujúce kolieska táto hra nie je. Netreba si klamať, "youtube" filter má zakryť to, že grafika hry je tak dve generácie pozadu, takže ako keby nekvalitný a rozmazaný obraz je vlastne barlička tvorcov hry, lenže kašlať na to, keď to tak skvele funguje.

Ono totiž, nikdy som si nemyslel ako výrazne podporí celú atmosféru hry, len taká blbosť akou je to, že kameru z 3rd person pohľadu jednoducho vytrhneme zo statívu vrazíme ju do papŕč nejakej skutočne tretej osobe a necháme ju akoby natáčať príbeh dvoch takých bláznov akými Kane a Lynch napriek všetkému sú. Bravo, tlieskam i keď uznávam, že ak máte sklony k epilepsii, alebo vám trasúci obraz robí zle od žalúdka, táto hra medzi vaše obľúbené patriť nebude.

Jedným slovom sa celý efekt, ktorý sa týmto docieli nazýva chaos, lenže chaos natoľko pohlcujúci a reálny, že vám bude vaše srdce "svine za prachy" pišťať blahom, keď budete letieť úzkou špinavou uličkou okolo mastných vlasov vám budú svišťať guľky (tie vystrelené zo zbrane samozrejme), za krk sa vám posypú črepy z rinčiacich okien a vy v celom tom behom roztrasenom svete budete hľadať nejaký smradľavý, chca.kami označený kút kam sa môžete zvaliť a aspoň na pár sekúnd, kým lapíte dych, sa kryť a naslepo opätovať paľbu. Skutočne, klobúk dolu pred tvorcami za naturálne zobrazenie prestreliek, aspoň teda ja si pouličné prestrelky niekde v špinavom centre nejakej šikmookej metropoly predstavujem presne takto.

Vlastne naturálnosť z hry priam srší, Dog Days nie je hra pre milých chlapcov z cirkevnej školy, brutalita, nahota a sprosté slová (Jesus fucki´n Christ jednoznačne vedie) sa tu striedajú s kadenciou výstrelov dobre premazaného Kalašnikova. Predsa len však tvorcovia spravili aspoň malý ústupok konvenciám a tak sa to najbrutálnejšie (blízke stretnutie hlavy s brokmi z brokovnice, odhalené mužské aj ženské genitálie atď.) vždy rozostrí a rozkockuje presne tak, ako to vidíte, keď v správach na Jojke niekto utajene rozpráva, ako sa bojí suseda lebo jeho pes mu kadí na schody. Paradoxne, keď už sme pri tej nahote, je Kane and Lynch dvojka asi jediná hra na svete, kde máte možnosť vidieť viac nahých mužských tiel ako ženských. Jednu z misií dokonca absolvujete kompletne v rúchu Adamovom (teraz nehovorím o Kanovi), čo bola jedna zo scén, ktoré sa vám určite vryjú do pamäte. Pritom tieto ani brutalita ani nahota nie sú v žiadnom prípade prvoplánovým pozdravom od autorov. Všetko pôsobí ako bohapustá realita a smola oboch hlavných postáv.

Aby ste v uliciach Šanghaja mali vôbec akú takú nádej na prežitie potrebujete k tomu zbrane. Tie sú prakticky alfou a omegou celej hry, lenže v Dog Days nenájdete tak, ako v iných hrách za každým druhým rohom miesto automatu na žuvačky, automat na zbrane. Tu si musíte vystačiť s tým čo nájdete u mŕtvych. Tých sú našťastie doslova tisíce, teda podľa toho, ako sa vám darí, takže vždy sa nejaký ten kvér nájde. S nábojmi do neho je to už horšie, takže sa celkom často stáva, že zbrane poriadne rýchlo striedate. Mimochodom chlapci toho moc neunesú, takže pri sebe môžete mať len dve zbrane a je úplne jedno či sú to pištole, alebo emgéčka. A keď náhodou vidíte, že vám štekajúce zbrane nepomáhajú, stačí rozstreliť nejaký ten hasiaci prístroj, alebo benzínový kanister (obe veci sa dajú aj odtrhnúť a hádzať) a potom už len sledovať, ako ladne pôsobí výbuchom vymrštené ľudské telo vo vzduchu.

K protivníkom alebo k celkovej umelej inteligencii treba povedať, že je vydarená. Netreba samozrejme od oponentov očakávať taktické ťahy, ala Rommel alebo Napoleon, ale oproti iným titulom v rámci žánru ide o nadpriemer. To, že sa protivníci skrývajú za prekážkami, odkiaľ vás v prípade nebezpečia kropia slepou paľbou je dnes už u týchto hier štandard. Krpci jedni čínski však majú toľko chochmesu, aby vás jedna vlna nepriateľov pekne zamestnala na jednej strane, zatiaľ čo sa ich kolegovia snažia dostať sa vám do boku alebo za chrbát. Nezriedka sa tak stane, že zatiaľ čo kropíte policajtov pred sebou, iní pidižvík so zaschnutou ryžou na kravate vám už pozerá cez mieridlá na temeno. Dobre pôsobí aj to, že ak chlapci zistia, že ich tlačíte k múru, pekne koordinovane ustupujú a kryjú sa. Samozrejme, nie vždy je to také ružové a v neskorších fázach hry už je to zasa len o tupom likvidovaní vĺn nepriateľov, ale aj tak palec hore pre autorov.

Vlastne niekedy sa to dá dosť dobre využiť, keď totiž takéhoto neboráka zbadáte skôr, ako on dokáže stlačiť spúšť, môžete ho vziať ako rukojemníka a používať ho ako živý štít. Dlhú životnosť síce nemá, ale na chvíľku vás od guliek ochráni a ak náhodou nejaký ten priechod pomedzi kolegov prežije tak sa môžete rozhodnúť či ho následne len odkopnete a necháte tak, alebo stlačíte spúšť a pošlete ho hľadať vhodného adepta na reinkarnáciu.

Reinkarnácia by sa sem tam hodila aj vám, nepriatelia vás nešetria a tak sa nečudujte, ak občas nejakú tú štipľavú včielku kúpite aj vy. Netreba však panikáriť, moderné trendy sa dostali aj do Dog Days a tak hoci už ste deraví ako sito, dávka z brokovnice vás práve zrazila k zemi a na obrazovke sa zobrazili dramatické krvavé fľaky (ktoré pri splitscreene neskutočne zavadzajú), stačí sa odplaziť niekam za roh a rany sa zázračne zahoja. A keď náhodou už ste na tom tak zle, že sa nevládzete sami postaviť treba aspoň chvíľku vydržať mačkať príslušné tlačítko a dúfať, že dobehne kolega, ktorý vás dokáže opäť oživiť.

Aby sa podobné veci nediali, je nutné sa kryť. Áno milí Rambovia a Rambice, bez dobrého krytu sa v tejto hre ďaleko nedostanete. Krycí systém je našťastie účinný, hoci Kane a Lynch mali tú smolu, že som ich hral až po Mafii 2, kde bolo krytie vyriešené elegantnejšie). Všetko funguje tak, že pomocou stlačenia tlačidla sa váš hrdina natlačí za nejakú tú prekážku a aspoň na chvíľku má pokoj. Na chvíľku preto, lebo väčšina úkrytov dlho nevydrží a keď aj áno protivníci vás obídu. Dobrou správou je, že niektoré úrovne obsahujú aj možnosť viacerých riešení a tak nemusíte za jedným kvádrom čupieť obaja, ale stačí, aby na seba jeden naviazal pozornosť protivníkov a druhý ich môže bez problémov obísť. Nie je to síce až tak dokonale navrhnuté ako v Army of Two 2, ale dá sa to využívať.

Ak patríte medzi tých čo najskôr pozerajú hodnotenia a až potom čítajú recenzie určite vás prekvapí, prečo je napokon výsledná známka taká, ako je, keď v podstate hru len chválim. Nuž pozrime sa na odvrátenú stranu mesiaca. Čo vás asi zarazí najviac je, že ešte skôr, ako začnete poriadne hrať, zistíte, že je koniec. Navyše je koniec spracovaný tak, že rozmýšľate či si autori robia srandu alebo nie. Smola je, že hra má skutočne spád i keď ku koncu jej znateľne dochádza dych a šinie si to ako dobre rozbehnutý Šinkanzen na trati Yokohama - Tokyo. Rýchlo a priamo, lenže za 5 hodín je koniec. My s bratom sme to na strednej obtiažnosti v co-op móde stihli ešte o máličko skôr. Pamätám časy keď sa hre za menej ako pätnásťhodinový singleplayer zrážali body z hodnotenia. V prípade Kane a Lyncha 2 by sme sa v takom prípade ani nedostali na stupnicu. Okrem toho, že je príbeh krátky, je aj neskutočne lacný, hoci asi nikto nečakal od tvorcov Shakespearovský príbeh, predsa len tá znôška klišé sa príliš dejom nazvať nedá. Ak by hra nemala skutočne pohlcujúcu atmosféru prestreliek, neviem akým spôsobom by chcela hráča zaujať a nútiť ho postupovať vpred.

To všetko ešte viac vynikne zhruba od polky hry kde, ako už som spomenul, hra značne stráca dych. To je spôsobené predovšetkým tým, že tvorcom evidentne dochádzali nápady. Tam, kde v prvej polke bojujete v rozmanitých prostrediach, ktoré v rámci možností sršia originalitou, v druhej polovici iba prebiehate nastrčenými kulisami tovární, mrakodrapov a letiska. Navyše nepriatelia, ktorí sú spočiatku umne dávkovaní a rozumní sa postupom času zmenia na tupé stádo využívajúce výhodu presily. Hra sa tak hlavne v poslednej fáze zmení na likvidáciu ďalších a ďalších vĺn nepriateľov.

Sem tam nahnevá aj kamera, ktorá sa dokáže sama nastaviť do takých uhlov, že síce vidíte Lynchovi do nosných dierok, ale zloženie jeho hlienov vás asi nezaujíma tak, ako to, kde je ten poondiaty sniper na druhej strane mapy.



Kane and Lynch 2: Dog Days je prachsprostá obyčajná lineárna strieľačka, ale dokáže z koridoru vydolovať (hlavnej v prvej polovici) tú najlepšiu atmosféru aká sa len dá. Ak by bola stopáž dvojnásobná a autori by udržali latku nastavenú prvou polovicou hry, jednalo by sa o hit, žiaľ nedokázali to a tak musím konštatovať, že Dog Days ostal niekde na polceste. Napriek tomu, keďže dobrých co-op hier je ako šafranu, oplatí sa ju aspoň skúsiť, predsa len cítiť krv, lesk a zápach Šanghaja po boku dvoch týpkov akými sú Kane a Lynch má svoje čaro.

Tristnú dĺžku hlavnej kampane ako tak zachraňuje multiplayer + akýsi mix single a multiplayeru mód Arcade. V ňom je vašou úlohou spolu s partnermi ulúpiť čo najväčší objem peňazí a následne s nimi utiecť v určitom časovom limite. Postupom času je každé ďalšie kolo náročnejšie a navyše sa nevyplatí príliš dôverovať ostatným spoločníkom, keďže "prachy dělaj z lidí svině."

Ak sa dostatočne vybláznite a vytrénujete, môžete skúsiť multiplayer, ten ponúka 3 samostatné módy. Prvým je Fragile Aliance. Ten je obdobou toho, čo bolo v prvom dieli Kane and Lyncha. Partička zlodejov má za úlohu nakradnúť čo najviac peňazí a následne sa prestrieľať cez policajtov do dodávky, ktorá všetkých odvezie do bezpečia. Lenže samozrejme, čím vyššiu sumu máte pri sebe, tým viac si potom môžete nakúpiť nového vybavenia a postúpite vyššie v rebríčku. Takže opäť bacha na kolegov, každý totiž chce získať čo najviac. Vtip je v tom, že akonáhle popravíte svojho kolegu všetci vidia, že ste zradca, navyše mŕtvi zlodeji sa respawnujú ako policajti, takže o chvíľku už po vás idú všetci na mape.

Druhým módom je Cops and Robbers. Premisa je jednoduchá na jednej strane je banda zlodejov na druhej banda policajtov. Zlodeji sa snažia dostať do bezpečia čo najvyšší obnos a policajti, čuduj sa svete, sa snažia im v tom zabrániť. Tretím do partie je napokon mód Undercover Cop, čo je vlastne obdoba Fragile Aliance, akurát s tým rozdielom, že jeden z hráčov je tajný policajt a jeho úlohou je, aby sa do bezpečia dostalo čo najmenej členov pôvodného tímu.

LordDan:
 

Ja si dovolím pridať len skromný komentár, aby som už tak dosť dlhú a nudnú :) recenziu viac nepredlžoval. Budem hlavne kritizovať, nakoľko všetky klady alebo aspoň väčšina už bola spomenutá.

Začnem príbehom, ten je pre mňa veľkým sklamaním. Oproti prvému dielu je 24 hodinová zápletka v Šanghaji len slabším odvarom. No a koniec je kapitola sama o sebe. Tam kde v jednotke začala hra mať grády, tu je už koniec. Naviac záver dáva tušiť, že zrejme bude nejaké DLC alebo tretie pokračovanie.

Za dĺžku hrania by som sa, byť vývojármi, skutočne hanbil. Reálne sme hrali asi 4,5 hodiny a dohrali by sme to asi aj za 4, ale keďže išlo o moju prvú skúsenosť s PS3 a PS3 ovládačom, mal som drobné problémy. Aj keď gamepady sú všetky rovnaké či už ide o PC, Xbox alebo PS3, ovládanie bolo trošku inak nastavené a tak som v úvode zápasil hlavne s ovládačom a ovládaním. Nie je nad to pomýliť si tlačítka v momente, keď mierite nepriateľovi na hlavu.

YouTube kamera je skvelý nápad a hra má za to veľké plus, ale ani ona nedokáže zamaskovať niekedy doslova hroznú grafiku hry, ktorá mi bila do očí. Na grafiku v hrách si až tak moc nepotrpím, no od súčasných hier očakávam určitý štandard.

Ku kamere musím smerovať ale aj jeden mínusový bod. Neviem či išlo o zámer vývojárov, alebo je to chyba pri splitscreene, ale v tých najnevhodnejších okamihoch je v strede záberu rozmazaný kruh, ktorý vám rozmaže zameriavaci kríž. Tou situáciou myslím moment, keď kľačíte v úkryte, nepriateľ na vás páli zo všetkých strán a ak sa pohnete, guľka vás okamžite zrazí k zemi. Paľbu nemôžete opätovať, pretože nepriateľa v rozmazanom kruhu jednoducho nevidíte a tak len čakáte, kedy váš parťák situáciu zvládne sám.

Surovosť dodáva hre na atmosfére, ale tak ako hra speje ku koncu, surovosť a naturálnosť sa vytráca. Prvá polka tak ostane rezonovať vo vašej pamäti, zatiaľ čo tá druhá už je len chaotickým tupým strieľaním. Momenty, ako prestrelka na diaľnici a útek dvoch nahých psychopatov ulicami Šanghaja však za to stoja.

Moje osobné hodnotenie je ešte o pol bodu nižšie, teda 6,5. Hra má svoje svetlé momenty, ale jednoducho 4 hodiny hrania, slabší príbeh, horšia grafika a druhá polka hry je jedno obrovské sklamanie.