Alpha Protocol

Samozrejme, že tajní agenti majú v rámci svojej práce aj ťažšie obdobia, než vylihovanie v luxusnej vile vedľa inteligentnej a krásnej modelky. Niekedy sa totižto zobudia sami na operačnom stole s divným pocitom v hlave, ktorý rozhodne nemá nič spoločné s množstvom vypitého alkoholu počas predchádzajúcej noci. Podobne začína aj príbeh titulu Alpha Protocol, ktorý sa snaží ponúknuť nevídanú kombináciu – RPG hry sú vo videohernom priemysle celkom bežnou záležitosťou, ale špionážnu hru na hrdinov sme tu ešte nemali. Svojim spôsobom za tajného agenta možno považovať aj JCho Dentona z Deus Ex a nie je to prvýkrát, čo toto prirovnanie použijem. Alpha Protocol sa totiž 10 ročnej klasike čiastočne podobá vo viacerých prvkoch, avšak dokonalosti a geniality DE nedosahuje – najmä kvôli nedokonalosti prevedenia a mnohým chybám resp. iným nedostatkom. K tomu sa postupne dostaneme.

Už počas prvých minút hrania sú predstavené základné mechanizmy Alpha Protocol. Práca tajného agenta je predovšetkým o infiltrácii, čo so sebou prináša riešenie otázok „ako odstrániť problém ochrany daného objektu“ a to nielen z hľadiska ľudských zdrojov, ale aj technológii. Agent sa môže špecializovať na bojové umenia, používanie zbraní, využívanie rôznych technologických hračiek, alebo byť šikovný v hackovaní, odomykaní zámkov a skrývaní. Dokonalá kombinácia neexistuje, každý hráč si nájde svoju ideálnu cestu. V podstate, až na výnimky, je možný ľubovoľný postup – či už tiché odstraňovanie stráží, alebo rambo štýl v kúpeli krvi. Avšak.... je tu zopár „ale“.

Dizajn úrovní je značne priamočiary a neponúka príliš veľa možností k využívaniu alternatívnych ciest. Niekedy vedie dopredu iba jedna priama „tuneloidná“ cesta, inokedy je prostredie „štvorcové“, ale nejaké odbočky, ktoré by agent so záľubou v skrývaní využil na dosiahnutie cieľa nečakajte. Prinajlepšom drobné odbočky poskytnú bonusové informácie a vybavenie, alebo inak uľahčia spomínanú „hlavnú cestu“. Je to veľká škoda, spomínaný Deus Ex značne ťažil z výborného dizajnu máp, ktorý vždy ponúkal viacero rovnocenných ciest. Agent Thorton (ako sa hlavný hrdina volá) nedokáže ani preskakovať resp. loziť po prekážkach... inde, ako to autori povoľujú. Je to veľká škoda, ktorá značne obmedzuje taktické možnosti superagenta, ktorý očividne zameškal hodiny telocviku. Neznamená to však, že by nebolo možné úspešne využívať tichý postup – Alpha Protocol nedostatok v dizajne úrovní vyvažuje iným nedostatkom – stupiditou v definícii umelej inteligencie. Mŕtvoly síce po čase miznú, ale iné stráže úspešne ignorujú telá (dokedy tam sú) aj priamo pod ich nosom. Niekedy si síce niečo všimnú, ale ide skôr o výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Stáže obvykle bezproblémovo počujú streľbu a iné veci, ale ston resp. zosypanie tela na zem úspešne ignorujú. V preklade toto správanie AI umožňuje postupné odstraňovanie nepriateľov rad za radom, pričom v neskorších fázach (pri špecializácii v skrývaní) je možné bezproblémovo prekĺznuť medzi nepriateľmi. Realistické to moc nie je, ale „tichá cesta“ by inak nebola možná. Nehovoriac o tom, že je zábavnejšia ako tupé strieľanie.

Strieľaniu sa však človek nevyhne a môže sa snažiť akokoľvek chce. Alpha Protocol má totiž špeciálnu sortu nepriateľov, na ktorých omračovacie útoky jednoducho nejdú použiť a jediný spôsob vyriešenia situácie je nechať prehovoriť zbrane. Pre netrénovaných agentov budú podobné stretnutia frustrujúcim utrpením (viac im ublíži spätný ráz zbrane ako oni nepriateľovi) a varovaním – „rýchlo začni hádzať body do špecializácie v zbraniach“ – RPG prvky samozrejme fungujú aj v tomto smere. Samotná akčná zložka funguje na klasických princípoch ala Mass Effect 2 (s výnimkou ukazovateľa zdravia), avšak zábavnosťou značne zaostáva a radí sa iba medzi lepší nadpriemer. Tajný agent má prístup k bohatému arzenálu a dalo by sa povedať, že na čiernom trhu možno nájsť všetko – od samotných zbraní, cez ich vylepšenia až po technologické hračky. ALE... odstreľovaciu pušku by sme hľadali zbytočne. Tá je podobne ako vyššie spomínané skákanie limitovaným VIP artiklom, dostupným iba „keď to autori chcú“. Alpha Protocol 2 pravdepodobne nikdy nevznikne, ale pokiaľ by náhodou hej... agent Thorton potrebuje zapracovať na fyzičke a nájsť si lepších dodávateľov vybavenia – podobné obmedzenia rozhodne nie sú vtipné a vonkoncom nie v RPG hre. Keby boli aspoň logicky zdôvodnené.

Keď už spomínam pojem „RPG hra“ - Alpha Protocol ňou rozhodne je. Medzi klasické prvky RPG patrí výber a rozvoj postavy (to sme si už predstavili), viaceré možnosti riešenia situácie a rozhovory. Zvyšok sa v AP taktiež objavuje, hoci v čiastočne nezvyklej prezentácii. Celá hra je rozdelená na „akčnú“ a „rozhovoru“ časť - na voľné behanie svetom môžete zabudnúť. Thorton je buď v misii (kde stretne minimum postáv ochotných nechať hovoriť aj niečo iné ako zbrane) alebo v bezpečí luxusu, kde prebieha prevažná väčšina konverzácii. Samotné spracovanie rozhovorov je neobvyklé – hráč si nevyberá konkrétnu vetu, ale náladu akou bude reagovať. Výber je na viac časovo obmedzený, čo niekedy prináša menší chaos do celého systému, ale inak ho možno považovať za originálny a vydarený. Jednotlivé voľby v rozhovoroch ovplyvňujú priateľskosť/odpor NPC k hráčovi, čo odomyká rôzne bonusy. Celkovo celý Alpha Protocol je popretkávaný tzv. „perkami“, ktoré sa odomykajú pri splnení konkrétnych podmienok a dávajú hrdinovi dodatočné výhody.



Obal hry hlása, že „hráčovou zbraňou je voľba“. Reálne to však platí iba v otázke rozhovorov. Počas misií (ako som už spomínal) je „voľba“ značne obmedzená dizajnom úrovní, avšak konverzácie umožňujú riešiť jednotlivé situácie rôznorodo a v kombinácii s iným rozvojom postavy značne zvyšujú znovuhrateľnosť. Alpha Protocol je v tomto smere podobná Heavy Rain – hru sa oplatí dokončiť minimálne dvakrát a sledovať, ako sa prejavia zmeny. V podstate sú to iba kozmetické zmeny, ale aj takáto drobnosť poteší – AP som prešiel iba raz, takže nedokážem potvrdiť, či iná konkrétna voľba sprístupní nové exkluzívne misie alebo nie, ale aj tak ide o príjemný prvok. Technickú stránku zhodnotím jednou vetou – grafika pôsobí zastaralo (PS3 verzia).

Alpha Protocol ponúka unikátny mix RPG a akcie, ktorá necháva hráča rozhodnúť, či bude riešiť problémy potichu, alebo zahrá samopalom rockovú baladu. Podobných hier je minimum a posledným z nich je už spomínaný Deus Ex – pred desiatimi rokmi. Je teda jasné, že pred sebou máme niečo jedinečné a vzácne, avšak určité chyby a nedostatky (rovnorodý dizajn misií, obmedzenie v preskakovaní a nedostupnosti odstreľovačiek, nutnosť riešiť boje s bossmi zbraňami) znižujú celkový výsledný dojem. Alpha Protocol taktiež nie je pre každého a prakticky hráčov možno rozdeliť do dvoch skupín – tí, čo budú nadávať na každú chybu a pri hraní sa budú čiastočne nudiť a na tých, čo AP zhltnú hneď... teda za 18 hodín. Pre druhú skupinu je Alpha Protocol jeden z hlavných titulov tohto roka a výsledné hodnotenie si môžu navýšiť o ľubovoľnú hodnotu. Objektívne je to však za 7 a autori majú jednoznačne čo opravovať a vylepšovať (a ešte viac...), pokiaľ by sa niekedy rozhodli spraviť dvojku, resp. pokiaľ sa nájde distribútor, čo by to zacvakal.