Silent Hill: Shattered Memories

Ale poďme pekne poporiadku. Shattered Memories je pôvodne projekt určený na Wii. Na PSP sa dostal až s oneskorením a samozrejme po nejakých tých úpravách. Žiaľ pôvodnú verziu som v rukách nemal (ono, nemam ani to Wii, takže netuším načo by mi bola), takže nemám ako porovnávať, na druhú stranu to môže byť dobré.

Nový Silent Hill je iný ako tie, na ktoré som bol zvyknutý. Ono sa to dosť ťažko popisuje, pokiaľ ste žiadny nehrali. Ako som písal v podtitulku, Silent Hill je ekvivalentom hrôzy. Absolútneho strachu, z niečoho, čo vlastne ani nevieme čo je. Je to svet, ktorý je úplne šialený ale má vlastné pravidlá. Svet, ktorý nás vláka do seba a potom nechce pustiť von. Svet, ktorého návšteva nás jednoducho poznamená navždy.

Shattered Memories je vlastne výletom do spomienok hlavného hrdinu. Príbeh začína návštevou u nie tak celkom štandardného psychológa, ktorý naznačuje, že sme ho navštívili práve preto, že tí štandardní jednoducho neuspeli. Tak teraz sa pokúsi on nám pomôcť. Hra nás zároveň varuje, že tak ako hru budeme hrať, bude sa hra postupne adaptovať na nás. Prispôsobí sa našim strachom, fóbiám a jednoducho bude veľmi personifikovaná na našu osobu. Psychiater to hneď potvrdí prvým úvodným dotazníkom a môžeme začať.

Cestou domov sme havarovali. Preberieme sa v zazneženom Silent Hille, a je nám úplne jasné, že máme problém. Okrem toho, že auto je rozbité, chýba nám spolucestujúci. Naša dcéra. Keďže sme boli nejakú dobu v bezvedomí, je dosť možné, že sa vydala hľadať pomoc do mestečka, tak teda aj my začíname pátranie v takmer vyľudnenom Silent Hille. Postupne sa prebojúvame cez záveje a nástrahy, dostaneme sa do svojich nočných môr, a časom sa dopracujeme aj k svojmu domu. Akurát, že vSilent Hille nie je nič tak ako by sme čakali. Preto aj návrat domov nie je to, čo by sme očakávali, napriek tomu, že nám z neho volala naša dcéra... No ale dosť bolo vyzrádzania príbehu, poďme si porozprávať ako sa to celé hrá.

Hra by sa dala rozdeliť do dvoch celkov. Teda ok, troch. Prvý je už spomínaný, návšteva u psychológa. Ten sa raz za čas vyskytne v príbehu hry a spýta sa nás na pár ďalších otázok. Hra sa tým naozaj adaptuje a ovplyvňuje to nie len samotný koniec, ale aj dej hry, či postavy ktoré stretneme. Svojim spôsobom to je aj možnosť ako si hru zahrať znova. Keď odpovieme inak, zmenia sa podmienky. Druhým celkom je samotné pobiehanie, chodenie a hľadanie po Silent Hille. Silent Hill je temný, takže často je osvetlený iba baterkou čo máme po ruke. Snažíme sa vždy dostať niekam ďalej, ku svojej dcére, ktorú neustále hľadáme. Občas sa dostaneme k miestu, na ktoré sa viažu nejaké veľmi silné emócie. Vtedy nám začne blikať baterka a začneme počuť zvuk statického rušenia v reproduktore. Ak sa nám podarí tento bod ofotiť telefónom, dostaneme odkaz na záznamníku, ktorý nám povie zase niečo zo sveta Silent Hill.



Tretí celok sú nočné mory. Zo zeme vyrazia ľadové kryhy a vytvoria bludisko z ktorého vedie von iba jediná cesta. My ním musíme prebehnúť, preliezť, preskákať a celý čas sa za nami ženú príšery. Tie sa nedajú zabiť, jediné čo môžeme robiť je striasť ich zo seba, keď sa už na nás vrhnú. Žiaľ vždy keď nás chytia, uberie nám to niečo zo života. Ak nás zabijú skôr ako nájdeme východ, bežíme znovu... A znovu... A znovu... Áno, túto časť hry nemám rád. Je otravná, svojim spôsobom nudná a frustrujúca... Jednoducho nepasuje do Silent Hill hry.

Po grafickej stránke je hra spracovaná priemerne. Nič čo by ohúrilo v nej nenájdeme, ale ani nič čo by vyslovene nahnevalo. Animácie sú urobené plynulo, len občas mám pocit, ako keby príliš nahrubo, najmä ak sa bavíme o šikmých čiarach, ktoré vyzerajú ako keď som kedysi programoval na didaktiku M.

Hra je výborne nadabovaná. Zaradil by som ju medzi top hry v tejto oblasti a aj sprievodné zvuky a hudba pridávajú na atmosfére a nálade. Keby bola taká vynikajúca aj grafika, máme tu hru za 10 bodov.

Teraz sa vyjadrím k ešte niečomu, čo pri hrách nie často spomínam, pretože v súčasnosti to už je dosť absentujúce... Atmosféra. Nový Silent Hill ju má tiež. Nie je to tá desivá, priam panická atmosféra predchádzajúcich dielov, ale je tu. Je to pocit, že niečo je nesprávne, pocit neustáleho napätia z toho čo sa stane o chvíľu, veľmi nepríjemný pocit, keď kráčame mestom a stále čakáme, že sa na nás niečo vyrúti. Jednoducho sme v neustálom napätí a takmer strachu, takže Silent Hill je v tomto takmer verný svojej značke. Akurát tie nočné mory atmosféru nemajú. Iba frustráciu...

Celkovo je Silent Hill dobre odvedená hra, ktorá keby nebola pokazená frustrujúcimi sekvenciami a mala by o trošku lepšiu grafiku, asi by bola hodnotená na 10 z 10. Takto ju hodnotím slabšie, pretože predsa len to kazí celkový dojem z hry. Ale aj tak je to nadpriemerná hra, ktorú sa oplatí si zahrať, i keď jej prvé prejdenie je tak na 7 – 10 hodín herného času...