The Saboteur

No čo mladý, zvedavosť ťa zlomila? Ale som rád, že si trafil, polož tú fľašku sem a sadaj, myslím, že budeš spokojný. Si Američan však? Ako to viem? Nuž len Američania dokážu dve veci, naplánovať najväčšiu vojnovú operáciu na opevnenú pláž, kde ich majú Nemci ako na jatkách a dať si k whisky sódu, ale poďme k veci. Moje meno je Sean, Sean Devlin a v tých časoch, keď nám na Eiffelovke viala zástava s "hákenkrajcom" som tu bol celkom známa "firma", ale to si si asi zistil. Nuž pýtaj sa teda čo chceš a ja Ti budem odpovedať, kým to dopijem, som ti k dispozícii.

Čože? Aha, ako som sa sem vlastne dostal, keď som Ír? Heh, no to vieš, bol som polosirota, otca (nejaký Pandemic či čo) som si ani nepoznal, vraj zomrel ešte pred pôrodom a matka, nejaká EA sa na mňa krátko po pôrode vykašľala, takže som sa o seba staral sám. A keďže som si v Írsku v tej zasr... dobe, ktorú vaša mladá "multikulti" generácia nazýva "starými zlatými časmi", spravil pár nepriateľov, radšej som sa zbalil a vypadol odtiaľ. Síce som sa tu nejaký čas túlal, ale potom som sa dostal k Vittore Morinimu a on ma nechal robiť mechanika na svojich pretekárskych autách. Čo? Vodič? Jasné, ale najprv som robil mechanika, až potom ma Vittore "povýšil"a začal som aj jazdiť.

Celý tím vlastne tvorili štyria ľudia, ja, Vittore a Veronique s Julesom, mojim najlepším kamošom, ktorý mi pomáhal s autom. A narobili sme sa veru dosť, to, že sa nejakému mechanikovi podarilo dostať sa medzi jazdcov, sa mnohým z nich nepáčilo a dosť mnou opovrhovali, hlavne Nemec Kurt Dierker, to bol taký vtedajší Schumacher. Ten ma nenávidel až tak, že sme sa raz v Saarbrückene troška ručne-stručne pochytili. Saarbrücken vlastne môže za všetko čo sa stalo, Dierker tam podlo vyhral preteky a keď sme sa mu potom s Julesom trošku pohrali s autom, chytili nás jeho "nohsledi" a tá fašistická sviňa Julesa pred mojimi očami popravila.

Znenávidel som ho, znenávidel som celé Nemecko, s jeho hákovými krížmi, hnusnými šedými uniformami a aj s ich blbým prízvukom, chcel som odtiaľ len čo najskôr vypadnúť do Francúzska a odtiaľ potom čo najďalej preč, lenže už cestou naspäť som na ceste stretával invázne jednotky a zistil, že Paríž už patrí tým nacistickým beštiám. Prichýlili ma v La Belle de Neuve, vo vykričanom podniku, kam sa chodievali baviť nemeckí dôstojníci, čo bola celkom zábava, ale vieš ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšia tma. Nemyslel som, že sa zdržím dlhšie, nehovorím, že tam bolo zle, veď dvere do mojej tajnej komnaty som mal v šatni, kde sa prezliekali tanečnice a tie nahé potvory len čakali, kedy ma budú môcť zviesť a skúsiť trocha írskeho temperamentu, ale tieto veci ťa asi nezaujímajú, čo?

Ono to nebolo totiž vždy až také horúce, vieš, ak si myslíš, že som stále bojoval to nie, keď som práve nemal žiadnu misiu mohol som si chodiť kde som len chcel, hovorí sa tomu tuším otvorený svet či ako. Mohol som obdivovať pamiatky, len tak kradnúť autá, likvidovať nemecké ciele, mohol som čokoľvek. Nemcom to bolo jedno, nekontrolovali ma, aj keď som im ukradol auto pred očami, bolo im to fuk. Nesmel som im samozrejme ničiť majetok, to hneď začali hvízdať na píšťalke a spustil sa alarm. He he, keď som ich postrieľal veľa a nevedeli čo so mnou, volali na mňa vzducholoď a tá ma kropila guľometmi zo vzduchu. S Zeppelinom bola vždy sranda, ale aj s ním som si to vybavil.

Väčšinou bolo ale lepšie "frickom" utiecť, buď som sa vyšplhal na strechy a tam sa skryl do krytu, jasné, že len pokiaľ ma nikto nevidel, alebo, a to som mal radšej, som sa vrhol na nejaku okolostojacu dámu a dal jej francuzáka, našťastie boli dámy celkom povoľné a Nemci slepí, takže väčšinou len prebehli a ja som mal pokoj. Čo to? Jáj šplhanie, no celkom mi to išlo, vyšplhal som sa väčšinou po okenných rímsach kamkoľvek, podľa mňa to bolo v pohode ale niektorí ľudia frfľali, že to nie je moc prirodzené a že nejaký Ezio z Florencie, či odkiaľ, bol plynulejší. Heh to isto, chcel by som toho Mussolliniho pankharta vidieť. Hneď ako som bol na streche, tak bol väčšinou pokoj, lebo predstav si, žiaden vojak z toho slávneho Wehrmachtu nevedel šplhať, dokonca ani len po rebríkoch. Už sa nedivím, že Nemci nakoniec prehrali vojnu, keď mali v armáde takýchto kriplov. Misie? Čo o nich chceš vedieť ha? Boli celkom zábavné a rozmanité, až ku koncu sa do nich vkrádal stereotyp, aj to len do tých vedľajších. Ja som si ich totiž rozdelil na hlavné a vedľajšie. Tie hlavné smerovali k mojej pomste Dierkerovi, tie vedľajšie som robil pre to, aby som mal prachy, čierny trh bol totiž drahý. Jáááj, ty nevieš nič o čiernom trhu? Nuž ten fungoval jednoducho, tam kde mala svoj brloh nejaká odbojová skupina väčšinou stál chlapík, ktorý vedel, kde, čo a ako. K nemu si len prišiel a menil kontraband, teda cigarety, šampanské, alebo Absinth za napríklad kvalitnejšie zbrane. No, máš pravdu, ku kontrabandu nebolo ľahké sa dostať, ale sem tam sa dal nájsť aj v nejakej pohodenej krabici v meste. Väčšinou som sa k nemu dostal tak, že som splnil niekoho úlohu.

Dobre, dobre poviem niečo aj o úlohách, ako som už hovoril boli rozmanité. Raz si mal niekoho zastreliť, inokedy niečo vyhodiť do vzduchu, bola aj akcia, kde som ničil depo pre Zeppeliny, alebo kradol na objednávku. Sem tam to bolo husté, to mi ver, poviem ti nie je to med lízať utekať po idúcom vlaku. Niekedy sa nedalo inak len obliecť na seba tú prašivú nemeckú uniformu a infiltrovať sa v prestrojení medzi "náckov". Poviem ti, nato, že ich navrhoval Hugo Boss, boli pekne hnusné a škriabali. Náckovia ale neboli slepí, ak si mal na sebe rozstrieľanú uniformu, hneď spustili poplach. Musel som ich teda likvidovať pekne potichu holými rukami. V tom som bol dobrý a stále som sa zlepšoval, vždy keď som splnil nejakú takúto miniúlohu, napríklad keď som zahlušil 10 Nemcov holými rukami dostal som za to akýsi Perk a cítil som, že sa moje schopnosti zlepšili. Takto som si postupne mohol vylepšiť až o tri stupne viacero vlastností, napríklad mierenie sniperkou, jazdu autom a podobne. Bola to celkom zábava a bavilo ma to.

Väčšinou som ale používal zbrane, jasné, že keď sa bolo treba dostať niekam potichu tak som sa snažil nestrieľať, ale aj tak to väčšinou dopadlo tak, že sa spustil alarm a potom už lietalo olovo. Zbrane? Používal som klasiku, pištole, samopaly, granáty, ale sem tam sa našla aj "chuťovečka" ako plameňomet, alebo nemecké delo. Okrem toho samozrejme ešte dynamit na ničenie nemeckých inštalácií. Dali sa mierne vylepšovať, keď si si na čiernom trhu dokúpil väčší zásobník. Hmm dobre sa pýtaš mladý, spolubojovníkov som mal veru málo, väčšinou som len niekoho zachraňoval a to veru neboli žiadne výhry, rovnako ako Nemci nevedeli šplhať a tak miesto úniku do výšok som sa s nimi musel prestrieľavať cez davy tých fanatikov. Keď som ale už bol fakt v úzkych dalo sa privolať auto z ktorého vyskákalo pár ľudí z odboja a pomohli mi. To som si samozrejme najprv musel zaslúžiť, zo začiatku som bol každému ukradnutý. Misie mi väčšinou zadávali vodcovia odboja, v Paríži bolo totiž viac skupín, ktoré medzi sebou vychádzali raz tak a raz zasa onak. Sem tam ma ale kontaktovali Briti, teda Angličania, aby som bol presný. Tých som neznášal rovnako ako Nemcov, vieš že som Ír, a pre mňa je rozdiel medzi anglánom a fricom len v uniforme, ale nechválim sa tým a ani ty to tam radšej nepíš. S britskou tajnou službou spolupracovala aj Skylar, zvodná slečna St. Claire, tajná agentka, ktorú by si chcel mať v posteli každú noc, iskrilo to medzi nami, čo ti budem hovoriť. Tá mi sem tam pomohla, ale inak som šiel väčšinou na vlastnú päsť.



Vieš ale na čo sa najviac pamätám? Najviac mi v pamäti utkvelo to, že keď do Paríža napochodovali "frickovia" celé mesto zahalil akýsi čierny závoj. Úplná tma, všade kde vládli Nemci. Možno to bolo iba v našich hlavách, neviem, ale bolo to také skutočné, že keď som šiel cez mesto vnímal som ho ako keby bolo ponorené do noci. Najlepšie na tom ale bolo to, že keď sa mi podarila nejaká akcia, keď som splnil misiu, tak ten závoj akoby odišiel a oslobodený kúsok Paríža zrazu zasa hral farbami. Ešte som to nikde inde nevidel a už asi ani neuvidím, ale bolo to super. Vlastne celá atmosféra vtedajšieho Paríža bola skvelá a doslova to na mňa sálalo z každej strany. Aj hudba bola vtedy akási lepšia, stačilo sadnúť do auta a hneď som sa ponoril do tónov dobovej muziky. Akurát ma prekvapovalo, koľko hrajú vo Francúzsku britských pesničiek, veď som za celý čas snáď nepočul jedinú domácu. Ale to je len detail inak to bolo v uliciach skvelé, život síce nebol najveselší, ale pomaly si plynul a ulice bývali celkom plné. Že čo sa mi nepáčilo? Jasné, boli aj také veci. Nebolo všetko také skvelé, napríklad Nemci videli snáď aj za roh, vôbec si nemusel byť v ich zornom poli ale akonáhle si spravil nejaký podozrivý pohyb spustil sa alarm. O tých rebríkoch a šplhaní som ti už vravel, niekedy som mal pocit, že sem Wehrmacht vyslal armádu telesne postihnutých. Nebavilo ma ani to, že som mal autá, ktoré boli nerozbitné, jasné, že som to často využíval, keď som brzdil tak, že som to napálil priamo do oproti idúceho auta, ale tak, no nevyuži to, keď sa to dá. Moc reálne to ale nebolo a dnes už by si také autá ťažko hľadal. Vlastne celý ten jazdný model bol vtedy veľmi zjednodušený, niekedy to hádam aj odporovalo fyzike čo som s tými autami stváral.

No, mladý, ako vidíš whisky došla, a už je aj pokročilejší čas.. a keďže zajtra musím zavčasu vstať, aby som si došiel po dôchodok, kým tam ešte nie je kopa tých tmavších prisťahovalcov, poberiem sa domov. Ak budeš chcieť vedieť viac tak sa niekedy zastav, samozrejme môžeš prísť aj s kamoškou fľaškou dobrej whisky. Vieš kde ma nájdeš. Maj sa.

No, keďže Sean už odišiel pridám ešte ja svoj pohľad na jeho príbeh. The Saboteur sa hrá veľmi príjemne, hra pekne, plynule odsýpa, príbeh vás drží, misie nenudia a tak jej sem tam odpustíte aj to, že je to celé až zúfalo neoriginálne a vyskladané z herných mechanizmov, ktoré sme videli v iných hrách. Zamrzí to, že grafika je len priemerná , hodila by sa do hry tak spred dvoch, troch rokov, ale časom si na to človek zvykne a jej dosť hrubé rysy už mu až tak neprekážajú. Všetko vynahradí vskutku solídna hracia doba, cca 20 hodín, príjemná atmosféra a tak mi neostáva nič iné len vám s pokojným svedomím túto hru odporučiť. S Devlinom sa určite nudiť nebudete.