Miešanci 2: Kláštor

Príjemné prekvapenie

Prvý diel ohlasovanej trilógie Miešanci bol prijatý s rozpakmi. Celkom slušne vystavaný príbeh bol zasadený do fantasy sveta tak plného klišé, ako to len bolo možné. Počínajúc čarovným kryštálom a Temným pánom končiac. Celkom dobre sa to čítalo, no... Chýbali tomu kvalitné postavy, vývoj charakterov, silnejšia zápletka a - koniec koncov - záver.

A vo vzťahu k týmto skutočnostiam si skúste predstaviť moje prekvapenie - druhý diel Miešancov je totiž ďaleko lepší, ba dokonca výborný!

Prvý diel končil nekončil - Temnému pánovi ukradli obľúbený kamienok a on - chudáčik! - musel utiecť. Orys a Verbaska, hlavní hrdinovia, ostali pred Temnou vežou (ach klišé, klišé) - alebo ak chcete pred Ghurrgarrachom. Ostalo im len pár spolubojovníkov a... depresia. Orys sa nemohol spamätať zo smrti comrades a Verbaska nedokázala stráviť svoje rodinné tajomstvo. Nuž, byť potomkom Temného pána nie je med lízať... No a kým sa títo dvaja škrabali vo vlasoch dole na juhu, kdesi vyššie po prúde Veľrieky (originalita vytrvalo kríva) sa v Cárgrade užieral môj obľúbený elf Ellerig - obkľúčený škraťou armádou. Toľko k rekapituláciii - a týmto definitívne končí môj trápny výsmech ;-)

Z prvého dielu si našťastie druhá kniha nenechala takmer nič. Snaha o získanie druhej polovice kryštálu sa stala podružnou - Temný pán Šajdán po kameni síce túži, ale čitateľa to nemusí trápiť. Dej sa totiž sústreďuje na niečo úplne iné - na ľudské a neľudské vzťahy, v dvoch dejových líniách. V prvej okolo seba krúžia Orys a Verbaska - kde ani jeden nechce dospieť, prelomiť bariéru. Učia sa v prachu a krvi, na ostrí meča, no až príchod čínskej princeznej Lie nalomí patovú situáciu. V druhej línii sa zase trápi Ellerig, zahnaný do kúta v Cárgrade - bojuje márny boj a láska v troskách má príchuť smrti. Elf vidí v každej tvári Verbasku a má to len jednu výhodu - bojuje ako berserker.

Tieto dve hlavné línie sprevádza ešte jedna, dosť trápna - ktorá sa odohráva na severe, v akomsi kláštore, kde nie veľmi dôvtipní mnísi strážia druhú polovicu kryštálu. Našťastie pre kladných hrdinov je kláštor akousi pevnosťou Boyard - nedobyje ho nikto, aj keby sa postavil na hlavu. Len zrada a ľudská slabosť dokážu otvoriť brány - a aj týmto dvom necnostiam to bude trvať cez dvesto strán. Takže maju hrdinovia... dosť času na lásku. Chválabohu, vravím, pretože nebyť hrdinského konca dotyčných mníchov, neviem, neviem. Keď sa dej sťahoval na sever, z knihy bolo cítiť choroby prvého dielu...

Ale späť. Dve hlavné línie sa od seba výrazne líšia, iste zámerne, aby bol dej zaujímavejší. Kým Orys a Verbaska putujú v súlade s tradíciou fantasy hrdinov, Ellerig sa zakopáva stále hlbšie - do barikád a zúfalstva. Elfov boj o Cárgrad ma priam hladil na duši, pripomenul mi staré zlaté časy, keď som prvýkrát čítal Legendu Davida Gemmela. Zúfalý boj, náhľad na utrpenie z rôznych strán, akcia aj emócie. Spočiatku štyristo chlapov stojí proti záplave škratov, no počty sa postupne vyrovnávajú. A dochádzajú potraviny, lieky a napokon aj voda. Vygradované, emotívne - výborné!

Príbeh Verbasky a Orysa je úplne iný. Z prostáčika, ktorým bol Orys v prvej knihe, sa pomaly stáva muž (aj doslova), začína si viac všímať svet okolo seba - a potreby iných. Verbaske síce ešte nevie pomôcť, no po pár stranách si už dokáže zaviazať šnúrky na topánkach ;-) Jednoducho, rastie a vo finále je hrdinom, ktorému stojí za to držať palce...

Verbaska je ale opäť o niekoľko tried vyššie, tak ako bola už v prvom dieli. Miešanka človeka a temného elfa (prepáčte, ale výraz ghúl - používaný na dotyčnú rasu - stále mám z neho husiu kožu ;-), teda, potomok temného elfa to nemá ľahké. Užiera sa nepríjemným tajomstvom a ani noci nie sú vykúpením. Zdá sa, že Verbaska zabúda len v boji. Našťastie, príležitostí ma dosť - ich cesta vedie od škratov, cez obrovské netopiere až po vlkodlakov a samotných ghúlov. Pripletú sa mágovia, čínski utečenci, králi trpaslíkov, Krováci... Ešte chcete byť fantasy hrdinom?

Na pozadí akčného deja bez vaty som ocenil prepracovanosť vzťahov. Ellerigova nešťastná láska, ktorú si kompenzuje zúfalým vzťahom, bola veľmi reálna a vo svojej pointe kruto dojímavá. Rovnako bol elegantný aj milostný trojuholník Orys, Verbaska a princezná Lia - ani scenáristi amerických trhákov by to nezvládli lepšie. Dobre sa to čítalo a dobre sa držali palce - postavy spravili oproti prvému dielu najväčší pokrok.

Nebyť previazanosti so svetom Miešancov I (ktorý je neskutočne neoriginálny), druhý diel by bol vynikajúcou fantasy. Takto je to len dobrý, silný príbeh - aj keď vyrastá z prehnitého kmeňa. Snáď sa koruna v tretej knihe nezrúti - a ak autori dodržia slovo a napíšu tretie diely dva, paralelné, máme sa na čo tešiť...