Z2: Steel Soldiers

Pred cca 4 rokmi sa objavila na trhu hra Z. Išlo o prvý úspešný pokus urobiť realtime stratégiu inou formou, než nalinkovala Dune II. Žiadna stavba budov, žiadna ťažba surovín. Išlo len a len o dynamickú zábavu prešpikovanú humornými animáciami. Z-etko rýchlo rozdelilo hráčsku obec na niekoľko táborov. Niektorí boli hrou nadšení a dodnes je pre nich táto hra na oltári dynamického RTS hrania. Ďalší sa vyprofilovali do zarytých odporcov nového štýlu prezentovaného Z-etkom. Po niekoľkých rokoch sa práve v tomto období, objavila na pultoch predajní mladšia sestra legendárneho Z-etka. Pod názvom Z - Steel Soldiers sa znova hráč vracia na planétu, kde robotov od ľudí odlišuje len ich kovová schránka. Učite každého znalca bude zaujímať, ako vývojári zareagovali na vývoj nových technológií vo svete herného priemyslu a ako vlastne dopadol ich pokus o znovuoživenie legendy.

V prvom rade sa hra obliekla do 3D kabátu. A hoci krajina vyzerá pomerne šedivo, fádne a nezáživne, 3D priestor dal hre nové dimenzie a tak trochu aj strategický rozmer, pretože je možné využívať terénne nerovnosti. Napríklad skutočne platí, že z kopca je väčší dostrel. Napriek nízkym detailom má hra dosť veľké nároky na hardvér a preto je možné nastavením úrovne detailov a vypnutím niektorých prvkov hru prevádzkovať aj na slabších počítačoch. Ak sa prvý diel výrazne odlišoval od všetkých dovtedy (a čiastočne aj potom) zverejnených RTS hier, tak touto časťou sa k štandardom priblížil.

Neťaží sa síce žiadna surovina priamo, ale čosi sa ťaží. Každá herná mapa je rozdelená na sektory. V každom sektore je stavba s vlajočkou na ktorej je číslo od 1 do 5. To číslo signalizuje, akou rýchlosťou v tom sektore pribúdajú kredity (?) na stavbu jednotiek. Každá jednotka, ktorú chce hráč vyrobiť stojí určité množstvo kreditov. Teda platí, čím viac sektorov s čím vyšším číslom = väčšia šanca na výhru.

Ďalším prvkom, ktorý v prvom dieli autori obišli, bola stavba budov. V druhom dieli akosi rezignovali na originalitu a umožnili (v zásade prinútili, lebo skúste vyhrať bez toho) hráčovi stavať rôzne budovy. Nie je ich veľa, ale predsa. Ovládanie tých budov je navyše veľmi nepraktické a v tak dynamicky sa odvíjajúcej hre, kde hráč nemá, s prepáčením čas ani si ... hm... uprdnúť (dámy prepáčia), vyslovene obťažuje. Predstavte si budovu, ktorá vyrába nových bojových robotov. A vy chcete určiť, koško akých sa má vyrobiť. Treba vysvietiť budovu, kliknúť pravým tlačidlom myši, až potom sa objaví akýsi priesvitný panel a tam si hráč vyberá čo chce spraviť.

Čo sa týka variability zbraní, hráč v neskorších misiách bude mať na výber skutočne dostatočné množstvo peších jednotiek, obrnených vozidiel, vzdušných i námorných jednotiek. Hra sa pritom veľmi dynamicky vyvíja a hráč nemá čas na nejaké plánovanie či zhromažďovanie jednotiek. Náhodnému pozorovateľovi sa dokonca môže zdať že ide len a len o obyčajnú strielačku. Ale nie je to tak, pretože hra ponúka veľké množstvo strategických prvkov. Kladie na hráča vysoké nároky v rýchlom rozhodovaní a vyhodnocovaní situácie a v ešte rýchlejšej reakcii.Je výhodnejšie obsadiť sektor, kde má vlajočka číslo 5, ale je ľahko napadnuteľný a ťažko brániteľný, alebo sa uspokojiť so sektorom s nižším čislom, ktorý je strategicky položený? Je lepšie brániť sektor, na ktorý nepriateľ zaútočil, alebo ho je lepšie obetovať za cenu preskupenia síl a prípadne zisku iného sektoru?

Autori navyše hráčovi nič neodpustili, nedali mu žiadne barličky v podobe spomalenia (nedajbože zastavenia!) hry, alebo v tom, že by postupne zvyšovali náročnosť misií. Respektíve, náročnosť misií sa zvyšuje, ale hneď od prvej misie je čertovsky tuhá a mnohého menej otrlého hráča možno aj odradí.

Ozvučenie hry je viac ako dobré. Mne sa kovovo znejúce hlasy robotov veľmi páčili, hádom mi trochu vadilo, že nie vždy im bolo dobre rozumieť. Streľba a výbuchy mi však pripadali trochu umelé a nedokonalé.

Ak sa prvé Zetko vyznačovalo perfektne naanimovanými videosekvenciami medzi jednotlivými misiami s veľkou dávkou humoru, v druhom dieli autori zvolili odlišný štýl. Medzi misiami sa objavujú síce pekne nakreslené obrázky v komiksovom štýle, ktoré si zachovali obstojné množstvo humoru, ale vzhľadom na to, že behom necelého roku je to už tretia hra s podobne poňatými "medzihrami", postrádam náznak originality.

Umelá inteligencia protivníka sa mi videla niekedy až príliš dobrá. Nepriateľ prichádzal zo strán kde som ho nečakal, využíval taktické a strategické miesta takmer lepšie ako ja. Rozhodne sa nejedná o ľahkú hru. Už len z toho dôvodu, že celá je pekelne rýchla, hodne neštandardná, navyše s nepríjemne sa ovládajúcimi budovami. Fádna grafika je tiež po čase dosť unavujúca.

Všetky tieto zápory ale neuberajú hre na hrateľnosti, no na svoje si príde len tá vrstva hráčov, ktorá je schopná rýchleho strategického myslenia a improvizácie. Predpokladám, že to budú hráči, ktorí si obľúbili prvé Z-etko. Tí hráči, ktorí inklinujú skôr k hrám typu Command & conquer, Age of Empires či Original war, túto hru vemi rýchlo zavrhnú. Priznám sa, že patrím medzi nich a moje hodnotenie je ovplyvnené mojim nezáujmom. Aj keď však prižmúrim obe oči a veľmi sa odosobním, nedal by som hre viac ako 75%, pretože jej chýba značná dávka originality pôvodného Z a prebraním niektorých prvkov ostatných RTS, ktoré nie sú navyše dokonale spracované, vývojári ustúpili z pozície, ktorú si pred štyrmi rokmi vybojovali.