Historie Kouzelné hůlky

I zalesklo se stříbro, zavířil plášť, stekla krev...

Po ôsmich rokoch sa príbeh Čarovného žezla (Runestaff, česky ako Kouzelná hůlka) uzavrel. Prvé vydanie prvého dielu tetralógie totiž vyšlo v roku 1993, kým druhé vydanie, spolu s ostatnými dielmi príbehu vyšli až teraz - v lete 2001. Nuž, čakali sme... A myslíte, že sa nám to vyplatilo? "Hawkmoon sa choulil v loďce, zatímco D'Averc stál na přídi a pískal veselou píseň, přestože mu vodní tříšť bičovala tvář." Áno, presne tak - osem rokov sme čakali na vyvrcholenie príbehu hrdinov, ktorých nezlomí nepriateľ, počasie a ani osud. Aj keby tým osudom malo byť Čarovné žezlo - magický predmet z dávnych časov, spred Tragického milénia...

Podklad príbehu je jasný - v postkatastrofickej Európe (mágia sa mieša s vedou) útočí Granbretan na zvyšok civilizácie. Padá štát za štátikom, polia stoja v plameňoch a kameň hradov steká v páľave. Kosti černejú v popole a živí preklínajú bohov za to, že ich nechali nažive. Krutý a šialený Granbretan ničí a páli. Vzdoruje mu len jedno maličké grófstvo - Brass, vedené grófom rovnakého mena. Brass, jeho dcéra Yisselda a starý priateľ Bowgentle zakladajú osnovu príbehu, do ktorej sa časom vpletú iné nitky - biele, čierne, šedé, nitky krátke, dlhšie, zauzlené - osnova je základom príbehu, ktorý je typický pre Michaela Moorcocka (Elric z Melniboné).

Farebný svet, bizarný vo svojej veľkoleposti, nespútané postavičky, občas šialené vo svojom konaní - dáte si ešte kúsok tripu? Do príbehu sa pripletá kölnske knieža Hawkmoon, jeho nepriateľ na život a na smrť barón Meliadus z Granbretanu, trpasličí potomok bulharských obrov (paradox, čo?) Oladahn, duchaplný a nevypočítateľný Huillame D'Averc, a ďalší a ďalší... Divokú rieku deja stráži len Čarovné žezlo a jeho sluha - Rytier v Černi a zlate - ale ani oni neprispievajú k logike, vysvetleniu, alebo nebodaj zmyslu ságy. História Čarovného žezla je fantasy podobná knihe Jack, Pán Stínů Rogera Zelazneho - je to farebný príbeh s atmosférou, ale bez nosnej línie, zmyslu. Niekomu to chutiť bude, niekto bude sklamaný...

Prvý diel tetralógie načrtol základy deja. Ukázal šialený Granbretan a jeho protivníkov. Občas naznačil prítomnosť niekoho veľkého v pozadí - odhrnul pár závojov, ktoré chránili Čarovné žezlo. Ríše ako Muskovia, Asiakomuna, Amarehk lákali. A mágia v postkatastrofickom svete pôsobila chutne, čitateľ sa mohol tešiť na odhaľovanie tajomstiev v závere. No... nestalo sa tak. Druhá a tretia kniha boli o hľadaní čarovných predmetov (Červený amulet, Meč úsvitu), kniha posledná o finálnom strete. Autor však nevysvetlil, prečo boli predmety čarovné, prečo boli dôležité, prečo mali akúsi tajomnú moc, nevysvetlil... nič! Po dočítaní poslednej strany štvrtého dielu som ostal s tak trochu poklesnutou sánkou - takto TO skončilo?!!

Zdalo sa mi to nefér, rovnako, ako sa mi zdal nefér nedotiahnutý Jack, Pán Stínů oproti Amberu. Jednoducho, Michael Moorcock napísal príbeh pre efekt, atmosféru a nechal čitateľa naprázdno prehltnúť. Vzrušujúce bizarnosti sveta, ktorý prišiel po akejsi budúcej vojne (z nášho pohľadu), bizarnosti ostali neodhalené. Nedozvieme sa, ako sa prenášal hrad Brass do iných dimenzií, prečo v paralelnom svete požierali ľudí akési zvláštne roboty, kto ukryl do Meča úsvitu bojovníkov Légie úsvitu, kto... prečo... ako...? Veľa otázok, žiadna odpoveď. Bol som sklamaný - príbeh sám až natoľko kvalitný nebol. Škoda vyplytvaného potenciálu, i keď to LSD muselo autorovi chutiť ;-)