Zlomený meč

Hra bohov a kráľov

Občas sa v argumentácii o kvalitnej fantasy objavia slová Zlomený meč. Tento temný príbeh je uvádzaný ako drsný protiklad tolkienovskej high fantasy - preto hádam nezaškodí, keď si ho trochu pripomenieme - veď nie všetci sa k tejto knihe, ktorá vyšla v roku 1993, dostali. "Jasný je den, a chladným nás vítr hlasem volá... na moře, kde duní ve hře obří vlny." Požiadajte otrokyňu o roh s pivom, sadnite si na vlčiu kožušinu k ohnisku a počúvajte: "Kdysi žil muž, zvaný Orm Silný, syn Ketila Asmundssona, svobodníka ze severního Jutlandu..."

Ak chcete vedieť, prečo je Zlomený meč taký oslavovaný, odpoveďou je jediné slovo. Originalita. Poul Anderson, známy milovník severských ság, sa totiž vyhol dnes už ohranému poňatiu fantasy - ktoré spôsobil profesor Tolkien. V Zlomenom meči síce nájdete elfov a trpaslíkov, no elfovia nie sú tými ušľachtilými bytosťami z Pána Prsteňov - sú to mocné a amorálne bytosti - sú takí, ako ich vykresľujú nordické legendy. Sú to elfovia, ktorí kradnú deti smrteľníkov z kolísok a nechávajú miesto nich podvržencov - škratov. Sú to elfovia, ktorých smrteľník nemôže nikdy pochopiť tak, ako nemôže nikdy pochopiť konanie žiadnej nesmrteľnej bytosti. Elfovia, v ktorých dlhý a pomalý život vypestoval cynizmus, ľahostajnosť a pohàdanie... Nudí ich láska a milujú zabíjanie.

Nad rodom Orma Silného visí kliatba - ktorú si privolal sám (vyvraždil rodinu čarodejnice). Jej dôsledkom je únos jeho prvorodeného syna - na ktorého padlo oko elfa Imrica. Ten vymení dieťa v kolíske za podvrženca (ktorého sám splodil so škraťou samicou) a tak obaja chlapci vyrastajú v cudzom prostredí - človek u elfov a škratí miešanec u ľudí. V tvári sú si podobní (ba rovnakí), no odlišné prostredie ich oboch sformuje do dvoch strán tej istej mince. Tam, kde sa zo Skafloca stáva u elfov bojovník a básnik, tam z Valgarda u ľudí vyrastá bezcitný berserker. A Norny držia v rukách vlákna ich osudu - protiklady sa priťahujú a Ragnarög sa blíži. Čarodejnica uzatvára zmluvu z diablom, ktorý sa pri odchode mení na jednookého chlapa, ktorému nad hlavou poletujú dva havrany. Bohovia a Obri sa snažia hrať svoje hry prostredníctvom ľudí, aby svojim zápasom nezničili svet - a tak sa v hmlou zaliatych krajoch stretávajú armády škratov a elfov, armády, v čelách ktorých stoja Skafloc (na strane elfov) a Valgard (bojujúci za škratov). No Skafloc je tým, kto nesie prekliaty Zlomený meč, ktorý Jötun Bolverk znova skul... Zlomený meč, ktorý prináša svojim majiteľom skazu... Čo myslíte, koľko hrdinov ostane stáť na konci knihy? Ak predpokladáte, že málo, tak sa nemýlite. Toto je drsná fantasy...

Na druhej strane, kniha má aj svoje nedostatky, ktoré spomína v úvode už sám autor. Zlomený meč je totiž jednou z prvých kníh mladého Poula Andersona a nenesie ešte skutočný rukopis majstra rozprávača. Zlomený meč je veľkolepou ságou, ktorá mrazí na duši, no občas čitateľa zahltí slovami, monotónnosťou - ktorá je typická pre ságy. Akcia je popisovaná, nie konaná - je to skutočne prepis toho, ako by mohol takýto príbeh znieť z úst rozprávača kdesi pod nízkymi stropmi, za dlhých zím, keď boli lode vytiahnuté vysoko na breh. Nie je to hra dialógov, akú očakávame dnes - no je to kus poctivého príbehu, ktorý svojim poňatím ďaleko prevyšuje knihy, ktoré chàlia emerickí pisatelia v desiatkach za rok. Zlomený meč je knihou, kde môžete stretnúť germánskych bohov, írskych polobohov (Mananaan Mac Lir bol pri ceste do Jötunlandu úžasný), škriatkov či džinov, je to príbeh, ktorý keď sa stal, smrteľníci videli iba víchricu, ktorá sa preháňala nad zasneženou pláňou. Trollheim ani Faeriu naše (vaše? ;-) oči neuvidia...

Probuďte se náčelníci,

padlí válečníci!

Skafloc vás volá,

vzbuďte se,

zaklínam vás

vraťte se třeba z pekla,

runami spoutaní mrtví,

Procitněte a odpovězte!