Fairyland

Sú knihy, ktoré sa hodnotia veľmi ťažko - a toto je jedna z nich. Sú to knihy, v ktorých cítite håbku myšlienok, fascinujú vás predkladané obrazy, kocháte sa detailami - no napokon neviete, či sa vám kniha páčila. A ja to skutočne neviem, napriek hodinám, ktoré som s ňou strávil. Z Krajiny víl som cítil som genialitu Gibsona, Dicka a Sterlinga, no zároveň ma občas pekelne nudila? - tak že som až zatínal zuby. Zahlcovala ma myšlienkami a nápadmi, ktoré som nedokázal rýchlo stráviť - a keď som sa s nimi trápil príliš dlho, zahadzoval som ich ako nepotrebné. A potom som sa k nim vracal. Hmm. Toto je kniha, ktorá sa veru nedá čítať v rýchliku. Napriek akčnému deju...

V podstate je to vízia blízkej budúcnosti. Našej budúcnosti, v ktorej kybernetika, bio- a nanotechnológie zájdu ďalej, než sa dnes odvažujeme dúfať. Virtuálna realita prejde do bežnej reality, prírodné drogy sa stanú prežitkom a pod vplyvom pokroku si ľudia začnú nárokovať práva Stvoriteľa. Genetickými manipuláciami vzniknú najprv ľudskí mutanti a neskôr aj tzv. bábky (česky loutky), ktoré už majú s homo sapiens pramálo spoločného. A je potom už len otázkou času, kedy sa nájde Mesiáš, ktorý sa rozhodne bábky priviesť na cestu Poznania. A neostane len na nej, je predsa bioJežišom a jeho kalich je plný nanorobotov. Začína sa krížová cesta novej rasy. Víly prichádzajú...

Ak sa vám predchádzajúci odstavec zdá chaotický, tak máte pravdu. Pretože v chaose pokroku sa zrodili aj Víly - takmer hlavní hrdinovia knihy Fairyland. Okrem nich však do deja vstupujú aj ľudia, pretože v centre pozornosti pána McAuleyho je obraz našej spoločnosti. Jeho román je predovšetkým štúdiou ľudstva a odhadovaním cieľa našej cesty. McAuley tuší priekopu, v ktorej raz určite skončia naše cesty. Technológie, ktoré nás vedú k stále silnejšej manipulácii s vlastnou ľudskosťou, nás raz zavedú na scestie. A naša rasa skončí. Pretože to bol možno jej cieľ. Vychovať niekoho, kto bude dôstojnejším pokračovateľom Božieho plánu. ažko povedať, no možno to bude niekto z McAuleyoho Víl...

Kniha je nabitá poznatkami, zahlcuje čitateľa pomerne jednoducho podávanými informáciami z oblasti kybernetiky, bio- a nanotechnológií. Všetko je to premiešané v koktejli z Blade Runnera a Neuromancera: horúce počasie, vlhko, drogy, zločin a skorumpovaná polícia. Bohatí sa vyžívajú v stále exotickejších zábavách (ich základom je vražda) a chudobní sa vyživujú stále exotickejšími jedlami. Keď nemôžeš zjesť chlieb, zahryzni sa do krabice a tvár sa, že ti chutí. Vlákniny má predsa dosť... Budúcnosť je pochmúrna, prirodzený ekosystém Zeme je dávno zničený a na jeho miesto nastupujú mutujúce organizmy z ľudskej (spočiatku) produkcie. Jednoducho, je to raj pre narkomanov. A nové rasy. Na popísanom podklade vyznieva genéza Víl veľmi logicky a presvedčivo. Vznikli, pretože prišiel ich čas...

Knihe vyčítam v podstate len jednu vec - formu. Myšlienky a podávané obrazy sú super, no samotný dej sa občas stratil pod záplavou informácií. A niekedy aj pod záplavou slov - zbytočných slov. Škoda, že McAuley nedokázal vyrozprávať príbeh ľudí, mutantov a Víl v ľahkom a poetickom štýle Neala Stephensona alebo Dana Simmonsa. Dej sa občas stratil v kľučkách a bolo strašne namáhavé sa z nich dostať. Skutočne nezávidím prekladateľovi (inak, preklad je výborný, aj redakčná práca) - plne sa sústrediť na každé slovo a uchovať si v hlave aj líniu bolo občas nemožné. Fascinujúce no nemožné. Ak by som knihe venoval viac času a čítal ju dva - tri týždne, možno by som si ju vychutnal viac - no tri dni s ňou ma iba vyčerpali. Mám o čom premýšľať, no som unavený. Toto veru nie je kniha, pri ktorej si oddýchnete...