Je dobré byť màtvy

Posmrtných stuhlíkov sprevádza istá povesť. Tiahne sa za nimi ako poisťovací agent a je podporovaná poviedkami v štýle Dobro vítězí a Dutý plamen, poprípade ich aférami okolo votrelcov, ktorí sa maskujú za bochníky chleba. Rigor Mortis sú zväčša nechutní a úchýlní, no spravidla vtipní. A presne to som očakával aj od najnovšej zbierky z ich dielne, od "zombíckej" kolekcie Je dobré být mrtvý. Očakával som vtipnú morbiditu plnú nápadov a... zmýlil som sa.

Zbierku tvoria poviedky slávnych autorov. Účasťou je poctili osobnosti ako Ondřej Neff či František Novotný, no základ ostal na v rukách (a iných orgánoch) stuhlíkov. Kostru vytvorili Jiří Pavlovský s Markom Dobešom a práve v tom je ten háčik. Očividne ovplyvnili ostatných zúčastnených a tak sa v knihe nazbierala kopa rovnakých textov. Detektívky rozprávané v prvej osobe, s šesťkrát vylúhovaným odvarom z Marlowa, so živou sekretárkou a formaldehydom namiesto whisky. Sú to poviedky plné popkultúrnych hlášok, ktoré prestávajú byť vtipné (sú opakované po stý krát) a ktoré spomaľujú akciu. Poviedky, ktorým chýba iskra, nápad, originalita a... emócie. Viem, že je to v prípade zombíckych textov ťažké - màtvoly sú màtvoly - no od slávnych poviedkarov som čakal viac. O náznak citu sa pokúsil Jaroslav Mostecký, no jeho pokus skončil v aute práve na zombíckej tématike. Nič nové, lovy ľudí a lovy zombíkov - čo je už na tom originálne? Nudil som sa a zíval. Pri čítaní zbierky som sa uškrnul práve päťkrát a to je od rigormortisáckej knihy s rozmerom 400 strán primálo.

Okrem tej istej platne, ktorú ošúchali takmer všetci zúčastnení mi vadila "ukecanosť". Autori strácali dych s nápadmi a "kompenzovali" to tonami hlušiny podávanej ako zákusok. Hlavne Pavlovský s Dobešom prešpikovali text desiatkami narážok, ktoré by síce pôsobili vtipne, no zabíjaním akcie ma štvali. Umiernenejšie sa správal ich fanúšik Ďuro Červenák, no aj tomu akcia neplynula z pera tak ľahko, ako som čakal. Napriek tomu by bol jeho súboj Fulcistov a Romeristov zábavný, škoda len tej pointy, ktorá skončila v... riti. Bolo to nechutné a hlavne nelogické (môj dojem). A Ďuro tak skončil za hranicou vkusu - napriek dievčatku, ktoré prebehlo cez akčnú scénu s nápisom ZÁVEREČNÉ DEJSTVO. Škoda, čakal som viac.

Takže, kým sa dostanem ku svetlejším prvkom knihy, zhrniem ešte veci, ktoré som dostal namiesto príbehu...

Stanislav Švachouček sa musel zblázniť, keď prijal ponuku na účinkovanie v tejto knihe. Nechutnosti mu vyslovene nesedia, jemná irónia je lepšia (Pamätáte sa na Vnitřní život otvíráku na konzervy?). Poviedku odflákol a pokazil si meno, ktoré u mňa mal.

Od Vladimíra Šlechtu som sa dozvedel, ako to funguje v čističke odpadových vôd a prečo sú vietnamské džínsy také lacné. A - hlavne - dozvedel som sa, ako sa píše balast. Zaplnil 40 strán smerovaním k pointe, ktorá je jasná od začiatku a je - okrem iného - aj v názve knihy.

Jiří W. Procházka mi pripomenul, že nelogická poviedka je smiešna (trápne smiešna). Jeho "pointa" so subjektívnym a objektívnym časom je fúzatá a bradatá a keď na ňu neprišiel profesor, ktorý sa časom zaoberal celý svoj život, tak... Hmmm. Ešte trápnejšie potom vyznieva venovanie poviedky Ondřejovi Neffovi - za to, že kedysi dávno Procházkovi vysvetlil, že nie každý "blábol" je poviedkou. Hmm.

Iróniou literárneho osudu je, že text O. Neffa tiež nie je bohviečo. Je síce to originálna poviedka, no nedrží sa pravidla, ktoré pán Neff zaradil do svojho desatora (viď napr. antológia Lety na Měsíc, Nová vlna 1993). Tam totiž pán spisovateľ povedal, že: "...nemůžu plácat jakoukoli hovadinu, protože je to sci-fi." A práve to sa mu stalo, jeho Kargo o nemàtvych súdruhoch slávnej éry Sovietskeho zväzu je "blábol". Občas vtipný, no... zbytočný! Prečo ste to napísali, pán Neff???

Pavlovského s Dobešom je zbytočné komentovať, pretože len pokračujú v tom, čo robili vždy. Tvoria úchylné poviedky s úchylnými témami, občas akčné a vtipné, niekedy trápne a nudné. Teraz je to taký mix, skôr trápny a - hlavne - nudný. Ale aspoň viem, prečo sa Chandlerove romány (detektívky z tzv. drsnej školy) čítajú dodnes, kým poviedky P&D zapadnú prachom pár dní po publikovaní. To si píšte, že si "príbehy" o Frankovi Blomquistovi už v živote neprečítam! Chudák Marlowe, určite sa obracia v hrobe, aj keď nemàtvy nie je (alebo je?).

A na záver svetlé stránky knihy, ktoré ju vytrhli z pazúrov nulového hodnotenie - ktoré ma pokúšalo celú dobu čítania. V zbierke sú totiž dva texty, ktoré môžem zaradiť medzi nadpriemerné. Posledný zločin vo Wilsonove sa Michalovi Hvoreckému podaril. Aj keď skåzol do balastu zbytočných informácií a slov, je aspoň originálny. Príbeh z alternatívnej Bratislavy (Wilsonovo) je celkom svižný a má atmosféru, je vidieť, že inkvizícia nikdy nespí a diabol vystrkuje pazúry a incubus aj niečo iné. Hvorecký nedal do textu takmer žiadnych zombíkov a o to je poviedka lepšia. Určite som sa bavil viac ako pri stokrát opakovanej scéne z baru, kde si zombík objednáva formaldehyd (použili to okrem dvoch všetci autori). Má to aatmosféru, škoda len tej záplavy zbytočných informácií z alternatívnych dejín...

Vrcholom knihy je podľa mňa text Františka Novotného, zapadajúci do sveta Valhally (Dlouhý den Valhally napísal Novotný kedysi dávno, pod pseudonymom Frank. N. Skipper). Je to obraz alternatívnych dejín, kde Nemci prepojili náš svet so svetom severskej mytológie a výsledkom je fascinujúca freska. Poviedka Knihovna a chrám síce dejom nevyniká, no je úžasná silou imaginácie. Zakázaná knižnica v ponorke pod zemou (sic!), nemàtvy knihovník a hlavne chrám z kostí, chrám Uns're Frau - mrazilo ma, keď som to čítal. Temná pani a vízie sveta po Ragnaröku... Mňam! Kochal som sa morbídnymi scénami, ktoré boli desivejšie než akýkoľvek zombík. Kto chce, ten vie...

Takže, zbierka ako taká je slabá. Poviedky by zrejme viac vynikli oddelene - v časopisoch, niekde, kde by sa neprejavil ich stereotyp. Viete, byť màtvy je azda dobré (keď to tvrdia), no môže to byť aj poriadna nuda...

Hodnotenie - 6/10 (za chrám Uns're Fau a dievčatko s tabuľkou)