Medal of Honor

Druhá najlepšia 3D strieľačka na PSX. Nič menej, nič viac. (aj keď nie že by mala ktovie akú konkurenciu :))

Téma vojny (či už prvej alebo druhej svetovej) sa v literatúre vyskytuje pomerne často. Len námatkovo diela Remarque-a, ...doplnit... . Keby sme však takúto tematiku hľadali v hrách (myslím tým 3D akcie, NIE simulátory), museli by sme načrieť dosť hlboko do histórie. Najznámejšou takouto hrou je asi Wolfenstein 3D, ktorý, keďže bol naprogramovaný pomerne dávno, nemohol verne zobraziť udalosti, ktoré sa tam odohrávali (koniec koncov to tak či tak bolo len pobehovanie po bludisku a stieľanie do náckov a ich psov). S dnešnou technikou to už našťastie ako tak ide, čo dokazuje aj hra na PSX pomerne nezvyklá, totiž 3D strieľačka. Konkurencia na tejto platforme "veškerá žádná", takže by sa dalo čakať, že pôjde o ďalšiu úbohú zlátaninu hodnú akurát tak na opľutie, alebo ako podložka pod kývajúci sa stôl. Našťastie predošlá veta pre MOHU neplatí, takže môžte s kľudom spinkať ďalej. Ústrednou postavou celej hry je členka francúzskeho odboja, Manon, ktorá podstupuje rôzne záškodnícke misie

namierené ako inak proti nemcom. Jedná sa o strategické ničenie kanónov, krádeže dôležitých spisov, zabíjanie archeológov (áno, aj taká misia vás čaká), ničenie dôležitých zariadení alebo prekutrávanie Himmlerovho tajomného hradu. Veľkým plusom, čo sa misií týka je, že majú vždy svoju logiku a opodstatnenosť a s radosťou uverím, že niečo podobné sa dialo aj za vojny. Navyše vás neposielajú do neznáma, ale v briefingu pred misiou vždy detailne popíšu situáciu, okolnosti, vašu úlohu a poskytnú aj nejaké tie priateľské rady, ktoré sa vždy hodia. No a po krátkom loadingu ste surovo vhodený do misie. Na úvod treba poznamenať, že zadané úlohy sú v rámci hry len takou "zámienkou" pre zabíjanie

všadeprítomných náckov, ale iné sa od čistokrvnej strieľačky ani čakať nedá. To znamená, že nad zadanými úlohami netreba dlho dumať, vždy stačí len niečo zobrať alebo maximálne stlačiť tlačítko. Aby ste hneď neboli v siedmom nebi, že MOHU je ktovie aká super strieľačka, musím uviesť jeden dosť nepríjemný fakt, totiž MAXIMÁLNU (dúfam, že som to tými veľkými písmenami dostatočne zdôraznil) lineárnosť tak misií, ako aj jednotlivých levelov. O nejakých odbočkách v deji môžte snívať ďalej, lebo tu sa žiadnych nedočkáte, tobôž nie viacerých koncov. To by sa ešte dalo prekusnúť. Ale to, čo hra predvádza ďalej, je niečo "úžasné". Spomínaná lineárnosť sa prejavuje v absencií akejkoľvek odbočky, skratky, a pod (výnimky samozrejme potvrdzujú pravidlo). Celú hru som sa cítil ako v múzeu. Veď to poznáte: máte vymedzenú cestičku, ktorou postupujete ďalej a pozeráte si jednotlivé exponáty. Hranicu tvorí klasické červené lano, za ktoré je "vstup zakázaný". Niečo podobné sa odohráva aj v hre. Stále postupujete dopredu, namiesto prezerania si exponátov tu sprchujete náckov olovom a úlohu červeného lana tu preberá či už rad domov, klasický nepreskočiteľný múr, "zázračný" nepreniknuteľný krík, alebo iba uzavretý systém chodieb. S takýmto dizajnom levelov som sa ešte pravdupovediac nestretol, takže som bol zozačiatku trochu zaskočený. Oproti krásnym rozľahlým a komplikovaným úrovniam z Tomb Raidera je to úbohá bieda. No a totálne ma dorazili rečičky v briefingu typu: hlavná cesta je zahataná neporaziteňou strieľňou, takže budeš musieť nájsť nejakú inú cestu.

Ale vtip je v tom, že JA TÚ POONDIATU CESTU NEMUSÍM HĽADA, PRETOŽE SA TAM VĎAKA LINEARITE TAK ČI TAK DOSTANEM (jednoducho niet kam odbočiť a niet sa kde stratiť). Túto linearitu priam geniálne vidno z mapky niektorých levelov, ktoré nám autori ponúkajú na zhliadnutie v položke "making of". Ale v prospech MOHU musím predsa len podotknúť, že ako na všetko, aj na toto sa dalo zvyknúť a neskôr to už proste beriete ako fakt a basta. Hlavným zámerom, o čom som bol po pár misiách presvedčený, bolo vytvorenie dokonalej vojnovej atmosféry. Celé to začína už hlavným menu, ktoré je tvorené dobovými miestnosťami, každá s inou funkciou (ako save, load, new game a pod.). Pokračuje to samozrejme autentickými zbraňami (žiadne M-16 ani dokonalé sniperky s laserovým zameriavaním), štýlovou grafikou (ošarpané domy, zákopy, strieľne, vraky tankov) až po absolútne neskutočné ozvučenie, ktoré má dľa môjho názoru najväčší podiel na vojnovej atmosfére. Pre hudobnú kulisu bol dokonca vytvorený špeciálny orchester (ktorý tiež môžte vidieť v položke "making of") a treba uznať, že odviedol naozaj prvotriednu prácu. Striedajú sa tu pomerne kľudné pasáže s jemnými popevkami s nádychom víťazstva až po tvrdé burácajúce tóny vojnovej vravy.

Proste hudba pre pamätníkov :). Ešte sú tu samozrejme aj iné faktory starajúce sa o odbrý dojem z hry. Prirodzene, že sa zvukovo vyjadrujú aj náckovia, ktorým som síce veľa nerozumel (asi ťažko budete niečo rozumieť vojakovi, ktorému to práve utrhlo gule), ale bolo možné rozoznať, že sa jedná o nemčinu. Poteší aj rozhlas, ktorý je počuť takmer celú hru a v jednej misií tam nejaká hepa spieva nemecké optimistické piesne, ktorým som ale tiež veľmi nerozumel (asi ťažko budete niečo rozumieť žene, ktorej to práve utrhlo gule). V hre sa náckovia bavia aj jazdením na motorových vozidlách. Sú to ako ináč sajtkáry, halftracky a tanky, ktoré priam volajú:" streľ si do mňa Panzerfaustom". Tu mohli autori hru spestriť a dať aj vám tú možnosť nasadnúť do tankoch a kosiť maď, teda nemcov. Fajnový je aj efekt dualshock, ktorý najlepšie pocítite pri streľbe z ťažkého guľometu, kedy sa môžte ovládačom rovno masírovať (ženy majú aj inú možnosť :)). Ďalšia vec je zameriavanie. V jednom českom periodiku (L***L) v recenzií na túto hru isté individuum ako mínus uviedlo "klamavé zaměřování". Neviem, či daná osoba spadla z Topoľa alebo či je to mimozemšťan, ale asi mu nedošlo, že toto "klamavé zaměřování" tam je asi naschvál (koniec koncov softwareovo nie je ŽIADNY problém spraviť zameriavanie na pixel presné), pretože zbrane z druhej svetovej ešte neboli tak presné ako dnes. Samotné okolie, v ktorom sa budete pohybovať, vyzerá aj napriek priamočiarosti dosť reálne, čo je pre dobrú atmosféru nevyhnutné. Navštívite rozdielne krajiny s rozdielnymi protivníkmi a rozdielnymi zbraňami. Pri opise žiadnej strieľačky sa nedá vyhnúť AI protivníkov, ktorá má na hrateľnosť dosť veľký vplyv. Poviem len jedno: Bravo!

Už tušíte? Áno, umelá "inteligencia" sa naozaj podarila. Nepriatelia predvádzajú grify doteraz v hrách nevidené. S radosťou využívajú rohy ako úkryt pred projektilmi a v pravidelných intervaloch vám streľbu opätujú (pričom iba natiahnu ruku so zbraňou a naslepo vystrelia). Vedia dokonca aj prebehnúť z jedného úkrytu k úkrytu momentálne výhodnejšiemu, sem-tam sa hodia na zem v domnienke, že ich ťažšie trafíte. Keď im pošlete pozdrav v podobe granátu, tak vám váš pozdrav odhodia späť a vy len tupo čumíte, ako to dokázali (takto to znie čudne, ale takéto grify NIEsú v hrách bežné). Ako vy, aj oni musia raz za čas nabiť a to je ideálny čas pre vás, osprchovať ich projektilmi. Ale zatiaľ čo vy sprchujete jedného, vás mydlia rovno dvaja, o ktorých ste dovtedy nemali ani tušenia (celkom sa to podobá na opis praktík nejakých gayov, len si to skúste predstaviť, fuj). Našťastie je tu možnosť ozdraviť sa rôzne účinnými lekárničkami. Ale vo všetkom je háčik, takže ani tu nie je AI dokonalá. Po čase sa ich grify začnú očividne opakovať a to teda riadne bije do očí. Ich správanie vo vás vyvoláva otázku, či to všetko nie sú klony (nie sú, iba sa riadia tými istými skriptami :)). Najlepšou taktikou je postaviť sa za roh a čakať, až nedočkaví nemčúri pribehnú pozrieť smrti do očí. Dosť zábavné je aj sledovať, ako nácek odhodí váš granát pred seba, ale pritom aj tak pribehne na miesto, kam ho odhodil, načo z neho po sekunde ostane iba impotentná kaša. Spôsoby odoberania sa do večných lovíšť sú vskutku pôsobivé. Obzvlášť efektným (ale nie efektívnym) je postupné podlamovanie kolien a posledné strieľanie do prázdna zakončené pádom na zem.

Niekedy sa aj stane, že nácek padne na zem a ešte sa odstrkáva preč. S touto témou súvisia dve ale teda PORIADNE nelogickosti. AD 1: V hre neuvidíte ani kvapku krvi a to je pri počte zabití idúcich do stoviek prinajmenšom diskutabilné. Neviem, ale podľa môjho názoru, keď vám celý hrudník rozstrieľa guľomet takej ráže, že aj tank by sa pred ním mal mať na pozore, taký litrík-dva by ste asi vypustili. AD 2: Niektorí jedinci vydržia ENORMNÉ množstvo zásahov. Veď posúďte sami: Asi meter predomnou vyskočí poondený nácek. No nič, poviem si a nafutrujem mu to brokovkou rovno do ciferníku. Ale čo nevidím. Náckovi iba odpadne helma a bojuje ďalej, ako by sa nechumelilo (nehovoriac o tom, že taký náraz by ho minimálne omráčil). No tak nič, šijem to do ňho ďalej. Po dvoch-troch zásahoch do hrude (teraz si ale PORIADNE uvedomte, ČO to sú dva-tri zásahy do hrude) sa náckovi konečne podlomia kolená a ja v domnienke, že sa už konečne lúči so životom, prestávam strieľať a iba sa prizerám, čo sa bude diať. Ale chlapčisko jedno nepodarené je ešte stále pri živote a dokonca je to schopné aj strieľať. No nič, poviem si po tretí raz a revolverom ho tromi ranami (tri rany...TRI RANY, pre Pána Jána, veď to by zabilo aj koňa!) dokončujem. Keby malo Nemecko takýchto rambov aj v skutočnosti, no- neviem, neviem, ako by to celé dopadlo. Ale našťastie na headshot sa nezabudlo, takže takéto situácie sú zriedkavé (ale objavujú sa).

Deathmatch patrí k strieľačkám ako riť k šerblu, takže ho nájdete aj tu. Síce len vo forme head to head cez splitscreen, ale lepšie ako drôtom do oka (aj keď...no, nerozmazávajme to). Aby vám hra vydržala dlhšie, nemôžte si hru počas misie uložiť (vďaka Bohu). Je to koniec koncov logické, veď ani radový vojak takúto možnosť (aspoň myslím) nemal (to by bolo, keby si Hitler po prehratej vojne loadol a začalo by sa odznova). Na koniec som si nechal porovnanie s predošlým dielom. Ja som ich prešiel v opačnom poradí, ako vyšli. Spočiatku som MOHU nemal s čím porovnať a chcel som mu dať 80%. Ale po zahratí si prvého dielu mu musím žiaľ trochu ubrať, lebo jednotka je o dosť lepšia. V prvom rade je tu menšia linearita. V druhom je zas prostredie hry o 100% zaujímavejšie (ponorka, elektráreň, bunker Schmerzen, cintorín a pod.) a tým pádom je hra hrateľnejšia. Preto jednoznačne radím: berte jednotku. Tak. V tomto momente viete o hre všetko dôležité, takže som vám snáď vaše rozhodnutie uľahčil. Záver bude tak či tak úplne jednoduchý. Pokiaľ strieľačkám holdujete a izbu máte ovešanú plagátmy z DOOMA a QUAKE-a, niet čo riešiť, MOHU (ale hlavne prvý diel) sa vám bude aj napriek občasným chybám (linearita, občasné chyby v AI, zasekávanie sa o prekážky, trochu nemotorné ovládanie spôsobené dizajnom gamepadu a hlavne absenciou myši) páčiť, navyše 29 misií vám vydrží príjemne dlho. Do žánru síce neprináša nič nové, ale staré (okrem dizajnu levelov) doťahuje k dokonalosti. Pokiaľ sa ale násiliu vyhýbate, ste blízky príbuzdný Hitlera, bojíte zabiť aj komára a radšej sa necháte doštípať alebo keď hrávate skôr miernejšie gejmy, ruky preč. Nevylučujem, že vás MOHU chytí, ale je to nepravdepodobné. Taaaakže. Svoje závery už poznáte, ostatné je len a len na vás.