Battlefield: Bad Company 2

Ak ste si podobne ako my mysleli, že štyria chlapci, ktorými sa U(ltra)S(uper) Army príliš nechváli si už dnes po úspešne splnenej misii z prvého dielu užívajú svoje „poctivo“ nadobudnuté zlato niekde v Karibiku, poriadne ste sa mýlili. Do Karibiku sa chlapci možno pozrú, ale v rámci dovolenky to nebude. Ale nepredbiehajme.

Začnime pekne od plávajúcej podlahy. Kde bolo tam bolo, pred mnohými diktátorskými režimami a ešte dlhšími čakaniami trnavských fanúšikov na titul, bola jedna druhá svetová vojna, v ktorej tí dobrí (rozumej Ultra Super) vysvetlili tým zlým (rozumej ryžojedom), že zhadzovať lietadlami bomby na ich mierumilovne odparkované vojnové lode sa nevypláca. Lenže ešte predtým ako istá Enola Gay, alias B29 urobila z Hirošimy „hadr“ japonskí inžinieri vymysleli niečo, čo sa vcelku dosť podobalo nákladu spomínanej Enoly. Bystrí americkí Coca Colou a zemiakmi odchovaní mládenci však ich strašlivé tajomstvo odhalili a podujali sa pod názvom Aurora podniknúť operáciu, ktorá mala použitie tajomnej zbrane zabrániť. Že prečo tu vám, štyrikrát v Normandii vylodeným a trikrát triumfálne vlajku nad Reichstagom vztyčujúcim veteránom, meliem o druhej svetovej vojne, keď s chlapcami z B-Company vtedy ešte ich otcovia len obcikávali ploty? Nuž preto milá militantná mládež, že úvodná misia Bad Company 2 sa odohráva práve za druhej svetovej na jednom z japonských ostrovov, kde sa štvorčlenná jednotka po stretnutí s informátorom pokúsi spomínanú superzbraň minimálne vyradiť z prevádzky. Asi vám však ani netreba veľmi napovedať, že sa niečo kardinálne poser...kazí a misia končí..., no veď vlastne nechajte sa prekvapiť.

Ale nie je všetkým dňom a ničivým zbraniam koniec. Po zhruba polstoročnom oddychu sa zrazu hrozba zbrane (ktorá je tentokrát už v rukách Rusov) opäť vynára a môžete (opäť) hádať, kto to má všetko naprávať. Áno je to tak, Marlowe, Haggard, Sweetwater a Redford na scénu. Vitajte v Bad Company 2. Dej (a nielen ten), ako máte sami možnosť čítať, nie je ničím originálny. Rusi (zasa raz) chcú ovládnuť svet (rozumej Ameriku, inak by to bolo amíkom jedno, pravda ak by zasa náhodou nepadlo pár bômb aj na mierumilovné lode hliadkujúce pri Hawaji) a vy im v tom musíte nejak zabrániť. Mimochodom celkom by ma zaujímali pocity ruských hráčov, ktorí chudáci musia už snáď po stý krát bojovať proti ich matičke rusi a tváriť sa pri tom hrdinsky. Aby som ale neodbočoval, určite si pamätáte prvý diel Bad Company, jedna východoeurópska, silne proruská krajina, takmer úplná sloboda pohybu a váš respawn po zabití, čo najbližšie k nepriateľovi. Nuž na všetko toto v dvojke zabudnite. Do kancelárií švédskych DICE, totiž zrejme vstúpila silná ruka (no možno skôr noha, ale neznelo to tak drsne) vydavateľa z EA a povedala (odkedy ruky rozprávajú?): „Chlapci prvý diel bol super, ale druhý diel bude iný, chceme, aby vyzeral ako Modern Warfare 2, ale samozrejme nesmie to tak navonok vyzerať.“ No a chlapci z DICE splnili čo svojmu distribútorovi na očiach videli.

Dvojka BC je teda prakticky úplne novou hrou a jediné čo ju spája so svojim predchodcom je ústredná štvorica hrdinov, ktorí svoje zadky zasa raz dostali tam, kde ani oni sami nechceli. Ako to teda vlastne teraz vyzerá? No nebojte sa, nie je to nič hrozné, predsa len ani to MW2 nebol až taký odpad :o) Voľnosť pohybu síce vystriedala koridorová linearita, ale väčšinou máte aspoň na výber či sa k nepriateľovi dostanete priamo po ceste (kde vás samozrejme privíta olovom a chlebom), alebo to skúsite obísť cez budovy, prípadne poza ne. Na budovy ale opäť pozor. Pár striel konštruovaných z nejakého prieraznejšieho materiálu a z murovanej chalúpky vám ostane len kopa prachu a zbytočné splátky na hypotéku. Autori sa chvália, že deštrukčný systém prešiel výraznými zmenami k lepšiemu, ale pravdupovediac v single playeri si toho ani nevšimnete.Čo si ale všimnete určite, je využívanie skriptov. Nie je to síce až také do očí bijúce ako u konkurencie, ale nejaké to budovanie atmosféry a pár menších wow zážitkov vám tieto vývojárske barličky prinesú. Osobne mi to vôbec nevadilo, naopak som si väčšinu z nich užíval. Vlastne tak ako celú hru. Tá vás síce vedie za ručičku ako strachom pokakaného predškoláčika prvýkrát do školy, takže nejaká možnosť čo i len maličkého zaseknutia je nulová, ale dynamickosť akcie vás nenechá rozmýšľať nad tým, že prekročením nejakého neviditeľného bodu hentam pri tých drevách spustí prvú vlnu nepriateľov.

Bohužiaľ nie všetko sa dá prehliadnuť len tak jednoducho. Veľkú inšpiráciu u konkurencie (loading obrazovky v podobe satelitných máp, plno skriptov, linearita) už som spomínal, to by sa dalo prežiť, bohužiaľ mi značne vadilo, že DICE prebrali aj také veci, ako sú skoky v príbehu, raz tam, raz onam a jeho celkovú necelistvosť. V MW2 to ešte ako tak fungovalo, v BC2 to však má za následok to, že častokrát jednoducho neviete prečo ste teraz práve tam kde ste, prečo máte robiť to, čo máte robiť a hlavne PREČO sa akoby náhodou objavíte v meste, na ktorom si zlý ruský geroj skúša účinok vyššie spomínanej zbrane Made in Japan. Našťastie veľa situácií zachraňuje naša podarená jednotka a jej jednotliví členovia. Čierny humor (ale aj ten úplne obyčajný) k tejto sérii neodmysliteľne patria a ani teraz tomu nebude inak. Mal som síce pocit, že vtipy už nie sú vypointované až tak, ako v jednotke, ale niekedy sa jednoducho neudržíte a vaša drsná rusobijná grimasa sa zmení na široký úsmev. (Presviedčanie Haggarda, že vlasť je potrebné brániť už kvôli cheerleaderkám Dallasu Cowboys ma dostalo do kolien, God save the cheerleaders). Priznám sa, že hoci príbeh niekedy, hlavne v strednej časti, stráca dych, práve títo štyria chlapíci + ich nový externý kolega v podobe ružovozmýšlajúceho komunistického hipíka tváriaceho sa ako pilot BlackHawku ma dokázali udržať pri TV v stave, že som sa nenudil. Jednoducho nech sa Call of Duty nehnevá, ale ich Soapovia a Roachovia, na Marlowa, Haggarda, Sweetwatera a seržanta Redforda, čo sa týka charizmy nemajú ani zďaleka. Nebudem klamať, keď poviem, že byť v zlej spoločnosti je sranda. Len škoda, že hre sem tam tvorcovia hádžu polená pod nohy. Napríklad vyslovene tupou AI nepriateľov, ktorí navyše trpia „hollywoodskym“ syndrómom (to znamená, že sa zosunú k zemi simulujúc smrť, aj keď im guľka preletí 20 centimetrov od hlavy). Celkovo to potom vyzerá ako na hojdačke, keď sa najprv hrešiac trápite s bandou tupých hláv s ruským prízvukom, aby vás následne dostal do extázy nádherný súboj s dvoma Cobrami (dobre tak to možno neboli Cobry, ale keď po mne niekto páli všetkými dostupnými palubnými zbraňami na ŠPZ a typ stroja nehľadím). Vynikajúci nápad bola aj misia, akoby vystrihnutá z filmu Deň potom, kedy ste sa v nízkej teplote museli po vonku pohybovať od jedného domčeku s ohňom k druhému. Bohužiaľ potom opäť príde akýsi útlm a všetko sa zasa rozbehne až v závere, z ktorého adrenalín len tak prýšti.



Ale aby som sa zasa len nesťažoval a nestaval prvý diel na piedestál, minimálne v jednej veci sa dvojka posunula ďalej. Rozmanitosť prostredia je omnoho väčšia. Oproti jednotvárnej krajine v jednotke sa tentokrát pozriete na mrazivú Čukotku, do pralesa niekde v Chile, cudzie pre vás neostanú ani končiare Ánd, aby ste sa cez púšť Atacama (áno to je tá čo sa na nej jazdí Dakar) dostali až do zničenej juhoamerickej metropoly. Len ma troška mrzelo, že som sa po týchto (aj na xboxe) nádherne vyobrazených scenériách často nemohol povoziť žiadnym dopravným prostriedkom, ale musel som si ich (zrejme v rámci poznávacích zájazdov) odšlapať pešo. Teda niežeby sa v celej hre nevyskytovali žiadne približovadlá, ale oproti (ach jaj zasa raz to porovnávam) predchádzajúcemu dielu, kde prakticky pred každým domom stálo jedno auto, je tu vozidiel poskromnejšie. Možno to chceli tvorcovia trocha vykompenzovať vrtuľníkovými časťami, v ktorých sa ujmete pozície palubného strelca, ale to je od doby, čo sa podobná akcia objavila v Delta Force: Black Hawk Down už celkom prevarené klišé. A klišé je asi to najčastejšie, čo vás bude celou hrou sprevádzať. Oproti jednotke tu nenájdete jediný originálny prvok. Dokonca niektoré vymizli. Zabudnite na pichanie si liečivých injekcií, alebo na opravovanie vozidiel vŕtačkou. V single playeri nič také nenájdete. Hra sa výrazne zjednodušila a snaží sa zapôsobiť na čo najväčšie publikum. To jej samozrejme nikto nemôže mať za zlé, ale spôsob, ktorý zvolili autori, teda nahádzať všetky známe akčné scény z ostatných hier do kotlíka, troška prevariť, premiešať a následne ponúknuť, nemusí vyhovovať všetkým.

Napriek tomu však musím skonštatovať, že som sa pri Bad Company 2 tých zhruba 8-9 hodín, ktoré vám bude dokončenie hry trvať na strednej obtiažnosti, bavil. Možno nie kráľovsky, ani viac, ako pri iných hrách, ale nuda nehrozí. A naviac som vedel, že to všetko je len predkrm. Hlavný chod je predsa len multiplayer, ale o tom až v ďalšej recenzii.