Final Fantasy XIII

Predstavovať sériu Final Fantasy je niečo ako predstavovať Chucka Norrisa. Každý sa už s fenoménom tohto japonského RPG mal možnosť stretnúť. Majitelia Playstation sú tí šťastnejší a mohli si ich zahrať všetky. Majitelia PC žiaľ mali možnosť len pri troch tituloch z tejto série. Trinástka je v tomto smere inovujúca a okrem PS3 je možné hru hrať aj na Xbox 360. Takže sa rady fanúšikov môžu zase o kúsok rozrásť. Otázkou teda je, čím je Final Fantasy XIII taká prelomová. Ale poďme pekne po poriadku, spôsobom na aký som už zvyknutý, najskôr si porozprávame o hre...

FF XIII nás zavedie do sveta, ktorý je rozdelený na dve časti. Jedna sa nazýva Cocoon, druhá Pulse. V oboch častiach žijú ľudia, akurát že sú znepriatelení. Oba svety sú ovládané mechanickými božstvami zvanými fal´Cie. Tieto zasahujú do diania na svetoch nepriamo, cez svojich „avatarov“, alebo presnejšie cez obyvateľov, ktorým zadajú nejakú úlohu. Každý kto je takto postihnutý nájde na sebe špeciálne tetovanie a má predstavy, ktoré naznačujú čo je jeho cieľom. Stane sa l´Cie. L´Cie to majú vo svete Cocoon ťažké. Všetci jeho obyvatelia totižto vedia, že ich cieľom je samozrejme Cocoon zničiť. Preto v okamihu keď sa objaví správa o objavení sa fal´cie na povrchu Cocoonu, miesto sa uzatvorí a všetci ľudia, ktorí by mohli byť kontaminovaní sú deportovaní. Ak sa preukáže, že tam vznikli nejakí l´cie, armáda po nich vyhlási pátranie, či priamo lov na nich. To sa však stane aj ak sa na Cocoone objaví niekto z Pulse. Je automaticky prehlásený za l´cie. Na Cocoone žije technokratická vyspelá spoločnosť, ktorej vláda jednoducho nechce aby ich svet bol navštevovaný príšerami z Pulse. Pulse je pre zmenu svet ako z rozprávok, technicky pomerne zaostalý, ale s nádhernou prírodou a skutočne fantastickou flórou a faunou.

Ako je už v sériách Final Fantasy zvykom, dostaneme k dispozícii hneď niekoľko hrdinov. V tomto prípade šesť. V prvom rade treba spomenúť „hrdinu“ Snowa. Je snúbencom sestry ďalšej postavy – Lighting. Tretím v poradí je malý chlapec, Hope, ktorý hneď v úvode hry prichádza o matku. V poradí štvrtý je afrosamurai... ehm teda hrdina s tmavou pleťou a obrovským afro účesom, v ktorom si svoje hniezdo urobil malý chocobo, Sazh. Šesticu doplňuje pár hrdiniek z iného sveta, mladučká sexi lolitka Vanille a jej drsná takmer amazonská spoločníčka Fang. Každý z hrdinov má svoj príbeh a v prvej časti hry budeme mať možnosť nazrieť do minulosti jednotlivých postáv a pochopiť pohnútky a motivátory ich jednania. Rovnako pochopíme, prečo sa vlastne táto veľmi rôznorodá skupina dala dokopy a vytvoríme si sami citové väzby. Mne osobne niektoré postavy naozaj nesedia. Skvelo sa mi hrá napríklad s Lighting, alebo Fang, či Hope. Pomerne neutrálny vzťah mám k Snowovi, trochu mi vadí Sazh a vyslovene nenávidím Vanille. Vanille v podstate čiastočne rozpráva príbeh ako taký a vždy má nejakú časť monológu pri prechode do ďalšej kapitoly. Ale o Vanille si ešte popíšeme v sekcii zvukov. Ako som už hore napísal, máme teda šesť postáv a ako vidíte nie je ťažké si k nim vytvoriť nejaký ten citový vzťah. Či už kladný alebo záporný. A o to ide. Dokážeme sa čiastočne zžiť s hrdinami. Nie, nie je to rovnaká úroveň ako Cloud vo FF VII, nebude scénka, kde každému drsňákovi vybehnú slzy do očí, ako keď zomrela Aeris, ale je to aspoň niečo. Celkovo postavy hodnotím pozitívne. Všetkých šesť hrdinov sa stane l´Cie, pričom okamih ako sa to stane je veľmi dramatický. Práve nájdu snúbenicu Snowa, ktorá už l´Cie je, a ako im oznámi, že splnila svoju úlohu, premení sa na kryštál. Ešte im stihne povedať, že majú zachrániť Cocoon. Tu sa rozbieha zamotaný príbeh presne ako z japonského anime. Jediná vec, ktorá príbehu naozaj chýba je skutočný záporňák. Nejako som si to ani príliš neuvedomoval, jednoducho tam niečo nebolo, ale keďže hru nehrám len ja, tak pri jednej debate s kolegom padol od neho práve tento argument. A má pravdu. Ekvivalent skutočne vyšinutého Sephirotha, ktorý má svoje, pre neho úplne logické dôvody prečo zničiť svet tu jednoducho absentuje. Napriek tomu je príbeh celkom dobrý a dokonca v jednom momente naozaj prekvapí.

Herné mechanizmy prešli niekoľkými zmenami. Okrem toho, že sa používa nový engine, zmenil sa aj systém súbojov. Ale poďme pekne poporiadku. Súboje už nie sú náhodné ako bolo zvykom v predchádzajúcich dieloch. Vždy vidíme keď sa do nejakého hrnieme a veľakrát je možné sa mu vyhnúť alebo pred ním utiecť. Čiže náhodné pobiehanie po mape za účelom grindovania sa týmto dosť komplikuje. Najmä keď si povieme, že v prvej časti hry je aj respawn nepriateľov dosť komplikovaný, presnejšie žiadny. Samozrejme, že hráči pátrali a hľadali a našli spôsob ako to obísť, ale to si už nájdete na fórach. Faktom je, že v úvode hry je grind naozaj dosť zbytočný. Štýl boja je podobný predchádzajúcim, ale predsa len trochu zmenený. Máme akýsi action bar, ktorý sa postupne napĺňa. V okamihu keď je plný môže naša postava vykonať sériu úkonov. Tú si buď manuálne navolíme sami, alebo necháme systém, aby ju vybral za nás. Kolega, ktorý má Xbox vravel, že je výhodné používať manuálnu voľbu, pretože automat nikdy nezvolí tie úkony, čo zaberajú viac ako jedno políčko. Mne na PS3 bez problémov vyberá útoky cez 3 zo 4 políčok action baru. Takže ťažko posúdiť. Každopádne je dosť času vybrať si ako chceme útočiť. Postavy môžu mať niekoľko rozličných povolaní. Jedno majú vždy ako defaultne, ale časom sa dopracujeme k bodu, keď môžeme vyškoliť každého z nich na každé povolanie. Reálne je vhodné si správne vybrať dve povolania, ktoré následne pomocou paradigiem nakombinujeme v boji. Paradigmy sú niečo ako bojové formácie. Môžeme si ich preddefinovať a jednoduchým prepnutím sa zmení úloha postáv počas súboja. Ak vidíme, že sa nám postupne míňajú životy, nie je problém zvoliť paradigmu s healerom. Ak naopak nikomu životy neubúdajú, vyberieme relentless assault a útočíme plnou silou. Jednotlivé cesty povolania sa levelujú pomocou špeciálnych bodov, ktoré získavame za každý jeden boj. Preto je žiaľ vhodné grindovať, ale z praxe odporúčam počkať si s tým do 11tej kapitoly. Dovtedy to aj tak nie je príliš potrebné a v jedenástej kapitole sa grinduje oveľa ľahšie.

Celá hra je rozdelená do trinástich kapitol. Jedenásta je práve tá prelomová, kde sa mení celý zážitok z hrania. Prvých 9 sa v podstate stále učíme používať jednotlivé časti boja. Odkrývajú sa nám príbehy postáv a skupiny sa často menia len kvôli samotnému deju. Okrem toho sa pohybujeme v jasne preddefinovaných tuneloch, alebo inštanciách, bez akejkoľvek možnosti odbočiť niekam, či niečo zmeniť. Toto, spolu s kombinovaním party bez nášho možného zásahu ma po nejakej dobe dosť otrávilo, a seriózne som uvažoval, že hru prestanem hrať. Treba však vydržať. Po asi 25 hodinách herného času príde už spomínaná jedenásta kapitola, kde sa všetko mení. Máme už celú skupinu (to už v desiatej kapitole), máme plne otvorený svet, v ktorom môžeme behať a loviť, máme zrazu questy, ktoré môžeme plniť, jednoducho je to ako keby sme prešli do úplne inej hry. Faktom je tiež, že samotná jedenásta kapitola nám zaberie rovnaký herný čas ako všetky kapitoly pred ňou, takže sa netreba báť, že by sme boli nejako ukrátení o zábavu premrštene dlhým tutoriálom.



Grafika hry je jednoducho skvelá. Podpora plného HD je vidieť vo všetkých detailoch a rozdiely medzi vyrenderovanými animáciami a samotnými engine animáciami sú tak maličké, že často nepostrehnete, či sa jedná o engine hry, alebo prácu grafikov. Oba svety, či už Pulse alebo Cocoon sú perfektne vypracované, majú svoje zákonitosti, svoje charakteristické črty a tu je na mieste jedna veľká poklona ako ich návrhárom, tak i grafikom ktorí ich stvárnili. Square Enix zase raz vytvoril svet, v ktorom sa môže odohrávať príbeh, ktorý má svoje zákonitosti a jeho existencia je uveriteľná. Nepriatelia sú rovnako fantastickí, ako vo všetkých predchádzajúcich dieloch. Rovnako sa tu stretneme s agresívnou flórou, v zastúpení, či už kvetov alebo húb ako aj s fantastickými zobrazeniami fauny. Niektorí nepriatelia sú tak obrovskí, že im naši hrdinovia siahajú len po členky, no i tak sú nakreslení úplne detailne. Jednoducho, keď už nič iné, kvôli grafike sa oplatí si hru aspoň pozrieť u kamaráta ktorý si ju kúpil. (Xbox 360 verzia má v podstate rovnakú ingame grafiku, avšak predelové animácie majú dosť vysokú kompresiu. Toto je spôsobené šetrením miesta, ktorého je vďaka DVD médiám na Xbox 360 nedostatok. Pri porovnaní s PS3 majú predelové videá na Xbox 360 o dosť horšiu kvalitu, ktorá sa prejavuje pixelovaním a vyššou neostrosťou. Toto samozrejme platí hlavne na veľkých TV od 42" hore. pozn. DanKanFan)

Po zvukovej stránke je to s hrou trochu horšie. Hudba nie je zlá, ale nie je ani výborná. Na hudbu z FF VII jednoducho nemá. Hudba počas súboja mi pripomína výťahovú hudbu a naozaj nechápem prečo tam nie je niečo dynamickejšie, čo by podtrhávalo fakt, že práve bojujeme. Témy sa menia aj počas hrania v prvých kapitolách, kde mi naozaj prekážala hudba v parte, kde bol hlavným veliteľom Sazh. Jednoducho nie je to zlé, ale ani dobré. A ako som spomínal vrátim sa k Vanille. V podstate postavy sú nahovorené veľmi dobre. Takmer všetky. Sazh je trochu divný, a pôsobí ako keby ho nahovoril amatér, nie profesionál. Čiastočne to ale môže byť tým, že mu pripadla úloha klauna v skupine. Čo mi naozaj vadí je Vanille. Jej vysoký, takmer až kvičiaci hlas, s angličtinou, ktorá je ako keby nahovorená nejakou japonkou je naozaj nepríjemný, takže mám problém ju aj použiť v parte. Jednoducho mi jej postavička vôbec nesedí.

Napriek mojej averzii voči Vanille som sa po istom čase pristihol, že Final Fantasy XIII ma vrátilo do čias, keď som ešte hrával hry, ktoré neboli ako tie terajšie. Aké? Hry, ktorých prejdenie trvalo nejakú dobu. Nedali sa prejsť za pár večerov. A práve také je FF XIII. Samotná hra nám ponúka prinajmenšom 60 hodín čistého herného času, ktorý môžeme dohrávaním naozaj každého možného questu, prípadne levelovaním si postáv, aby sme to neskôr mali ľahšie natiahnuť natiahnuť kľudne aj na dvojnásobok. A to je naozaj poctivá porcia zábavy na jednú hru. A to že nenávidím Vanille, pche, aj tak ju nepoužívam :)