Film Runner 1/2000

Arnoldov Koniec
(END of DAYS)

Ach veru, mnohí z nás sa nechali zblbnúť monštróznou mediálnou mystifikáciou a na Silvestra 1999 sa zúčastnili predčasného pohrebu druhého tisícročia. Ale čo tam po jednom sprostom dátume. Pre potreby tejto recenzie je omnoho dôležitejší fakt, že k údajnému miléniu sa viažu dve proroctvá ďalekosiahleho významu. To prvé pochádza zrejme od nejakého senilného, divými hubami sa živiaceho a suchým konope si podkurujúceho stredovekého pustovníka a tvrdí zhruba niečo v tom zmysle, že "keď sa naplní tisíc rokov, Satan príde na Zem splodiť s vyvolenou ženou Antikrista". Druhá veštba je omnoho stručnejšia. Znie "I`ll be back!" a jej autorom je Arnold Schwarzenegger, ktorý týmito svätými slovami viackrát ohlásil svoj návrat na plátna kín. Hollywoodski šéfi oslovili pána menom Andrew W. Marlowe a dali mu za úlohu obe tieto predpovede skombinovať. Tak vznikol scenár filmu KONIEC DNÍ.

Navrhujem rovno dupnúť umierajúcemu na krk, nech sa zbytočne netrápi. Tak teda: l00-miliónový KONIEC DNÍ mal byť Arnoldovým triumfálnym comebackom. Namiesto toho sa stal prepadákom a rovno vám poviem, že je to jeden z najslabších Švarcových filmov. V čom je problém? V nesúrodosti. My, čo sme sa tešili na Arnoldov návrat k starej dobrej tvrdej akcii, s vytreštenými očami hľadíme na jeho hrdinu Jericho Canea, ktorý je depresívny alkoholik, len horko-ťažko potláča svoje samovražedné sklony a navyše každých desať minút dostane od niekoho ukrutnú nakladačku. Postavy tohto typu, teda niktošov, ktorých až krízová situácia prinúti vzopäť sa k hrdinskému výkonu a sebaobetovaniu, dokáže presvedčivo zahrať napríklad taký Bruce Willis. Schwarzenegger síce od dôb, keď púlil oči pri sekaní nepriateľov v Conanovi, urobil viditeľný pokrok, avšak v psychologicky vypätých momentoch je aj tak smiešny. Bývalému Terminátorovi jednoducho neuveríte, keď plače nad fotkami svojej tragicky zahynuvšej rodiny či zbožne hľadí na krucifix v kostole a následne v záchvate náboženskej pokory odhodí svoju veľkokalibrovú zbraň. Takže v konečnom dôsledku sa táto čudesná kombinácia akčného filmu a temného satanského thrilleru stala v Arnoldovej kariére rovnakým úletom ako jeho komediálne pokusy. A nedostatkov je tu omnoho viac. Napriek vysokému rozpočtu obsahuje film len jednu veľkú akčnú scénu (súboj v metre), a aj tá je skoro doslovne okopírovaná z Nebezpečnej rýchlosti. Triky sú zastaralé, opozerané a vo väčšine prípadov rovnako nezvládnuté ako v Likvidátorovi. Celé finále je (podobne ako v hrozivo mnohých tituloch z nedávneho obdobia) nezmyselné a nudné, takže v divákovi zabije aj tých pár kladných dojmov z predchádzajúcich cca 90-ich minút. Aby sme sa o tých pozitívach nezabudli zmieniť: scenár predpísal Arnoldovi niekoľko skutočne vydarených hlášok, Gabriel Byrne ako Satan je neodolateľný (z pohľadu ženských postáv filmu doslova) a celkovo KONIEC DNÍ nie je žiadny vypreparovaný produkt pre mladistvé publikum, teda krvou a nadávkami sa nešetrilo.

Ale tak mi treba, že som od Arnoldovho zmŕtvychvstania očakával príliš veľa, a pritom som vedel, že režírovať ho bude Peter Hyams. Tento chlap má povesť remeselníka. Súdiac podľa jeho výtvorov Timecop, Náhla smrť či Relic, ide o remeselníka zo seriálu A je to!. Ale aby som mu nekrivdil, KONIEC DNÍ je nasnímaný a zostrihaný celkom zručne, takže dramtické scény majú šmrnc a stále máte dobrý prehľad o tom, čo sa na plátne deje. Problém je len v tom, že tu niet invenčnosti, ani čo by sa za detský nechtík vošlo. Hyams vizuálnym poňatím dôsledne kopíruje Sedem - všetko sa odohráva v tme, daždi a zatemnených interiéroch, kužele svetiel z bateriek neustále blúdia po špinavých, krvou popísaných stenách. To všetko tu už bolo, a lepšie.

KONIEC DNÍ je skrátka sklamanie a ak si chcete pozrieť kvalitnú akčnú sci-fi, odohrávajúcu sa na Silvestra `99, radšej si zožeňte na video Cameronove Zvláštne dni. Nám, Arnoldovým oddaným fanúšikom, opäť zostáva len čakať na Majstrov návrat ku klasickej akcii. Zdá sa, že fyzickej kondície má na to ešte stále dosť.

Krvavý darček od Ježiška
(Stigmata)

Frankie je obyčajná mladá Američanka. Tým nemám na mysli, že sa podobá na hrdinky seriálov typu Sunset Bitch, ktoré sa celé dni zaoberajú ľúbostnými intrigami a hľadaním nejakých poondiatych stratených šperkov. Uveríte, že takáto žena môže niekde v Pittsburghu skutočne žiť. Pracuje ako kaderníčka, je bez záväzkov, večery trávi s kamoškami pri poháriku v štýlovom klube, kde duní tvrdé techno a tvrdé gitary. A, aby som nezabudol, jej matka je na dlhodobej dovolenke v Brazílii. Asi sa spýtate, načo to sem pletiem, ale ide o podstatný dejový prvok. Pani matka totiž na rušnom juhoamerickom trhu kúpi od malého chlapca ruženec (netušiac, že nezbedník ho ukradol počas pohrebného obradu z truhly nedávno zomretého miestneho kňaza) a pošle ho v darčekovom balíčku do Štátov. Keby vedela, čo dcéra vďaka ružencu zažije, určite by sa na poštu neobťažovala. Večer po otvorení mamkinho pozdravu totiž Frankie zažije nemilé prekvapenie. V pohodičke sa čľapká vo vani, keď jej zápästia odrazu prederavia hlboké rany. Krv strieka, Frankie sa zmieta v bolestiach. Vidiny, v ktorých neľútostne dopadajúce kladivo zatĺka do kohosi rúk masívne klince, asi nebudú náhodné...

Stigmy, alebo takzvané Kristove rany, sú pozoruhodný úkaz. Avšak nikdy v histórii sa nestalo, aby sa objavili na tele ateistky ako je Frankie. Vždy to bola "výsada" katolíckych fanatikov. Do Pittsburghu prichádza otec Andrew Kiernan, akýsi vatikánsky agent Mulder, skúmajúci rozličné nadprirodzené javy náboženského charakteru. Prípad mladej stigmatičky ho fascinuje, a ako sa ukáže neskôr, objekt jeho výskumu mu nie je ľahostajný ani po tej stránke, ktorá by ho ako kňaza zaujímať nemala.

STIGMATA je veľmi zvláštny film. Je totiž postavený na ostrých kontrastoch. Predovšetkým je tu hlavná hrdinka, ktorá namiesto do kostola chodí na diskotéku, avšak "dar" Kristových rán a schopnosť písať texty v 1900 rokov nepoužívanej aramejčine ju nútia prehodnotiť svoje postoje. Otec Kiernan je oddaný služobník Vatikánu, ale pritom je to pragmaticky uvažujúci vedec. Film obsahuje (ne)príjemne krvavé scény, ale pritom v ňom nikto nezomrie násilnou smrťou a vlastne tu nie je ani vyložene záporný prvok. Je to religiózny horror, avšak zaobišiel sa bez ošúchaných démonicko-diabolských rekvizít. Je to pomalý, atmosférický, väčšinou na dialógoch postavený príbeh, pritom ho však režíroval videoklipový režisér Rupert Wainwright a soundtrack obsahuje také delovky ako Chumbawamba, Massive Attack či Björk. Tieto protiklady z neho robia nezvyčajnú záležitosť, film s celkom špecifickým vyznením. Je to skrátka niečo úplne iné, než v kinách bežne vídavame. Scenár síce mohol byť lepší, a nájde sa tu aj zopár zbytočných, nudných naťahovačiek, ale čas, ktorý tomuto dielku venujete, rozhodne nebude stratený. Ja osobne síce nemám rád polopatistické dohováranie, akým na moju bezbožnú dušu zaútočil záver filmu, ale spôsob, akým sú tu prezentovaní niektorí vrcholoví predstavitelia katolíckej cirkvi, mi ulahodil. Vzhľadom na originálny námet, dokonalé vizuálne spracovanie a veľmi slušné herecké výkony Patricie Arquettovej a Gabriela Byrnea v hlavných úlohách mi nezostáva než konštatovať, že ak sa naladíte na správnu vlnovú dĺžku, STIGMATA sa vám môžu zadrieť hlboko pod kožu. Amen.

Záhada Blérskej Viče
(Blair Witch Project)

Amatérske filmy, natočené po víkendoch partiami nadšencov za smiešne peniaze, majú v horrorovom žánri dlhú tradíciu. Takto George Romero Nocou živých mŕtvych odštartoval vlnu zombíckych brutalít, Sam Raimi svojím Evil Dead prakticky katapultoval splatter z undergroundu do popredia úchylného diváckeho záujmu a Peter Jackson si mimozemsko-kanibalistickou komédiou Bad Taste vyslúžil povesť najzábavnejšieho sadistu, aký kedy zasadol na režisérsku stoličku. Greenhornami v tomto spolku sú Daniel Myrick a Eduardo Sánchez. Na rozdiel od vyššie menovaných sa však títo páni pustili ešte ďalej: a síce úplne sa vykašľali na tradičnú formu vyrozprávania filmového príbehu. ZÁHADU BLAIR WITCH prezentujú ako zostrih autentického záznamu troch mladých filmárov, ktorí sa vydali do lesov nakrútiť dokument o miestnej legende. Všetko šlo dobre, dokiaľ Heather, Mike a Josh nezablúdili. Už cez deň to v sychravom jesennom lese, opradenom báchorkami o čarodejnici, vrahovi malých detí a tajomných obetných rituáloch nie je žiadna sranda. Keď však padne tma a v blízkosti stanu našich stratencov zaznejú kroky a z tmy počuť detské hlasy a strašný krik, až vtedy začína skutočná hrôza. Psychika hlavných aktérov sa začína zosypávať. Obyčajný víkendový výlet končí tým, že sa traja mladí ľudia stratia bez stopy. Neskôr sú v opustenom dome nájdené ich veci a obrazový materiál, nakrútený na 16-milimetrovú kameru a video. Tak sa dívajte, čo sa v tom prekliatom lese vlastne stalo...

Celá tá mystifikačná kampaň okolo filmu, podporovaná hlavne internetom, je nechutná a mnoho divákov sa vyberie do kina s tým, že očakáva efekt spľasnutej bubliny: teda že uvidia niečo, čo si toľko pozornosti vôbec nezaslúži. A skutočne, zo začiatku je to celkom nuda. Lenže ejha, asi po dvadsiatich minútach sú tu prvé zimomriavky, a s pribúdajúcimi metrami filmu sa úzkosť stupňuje, aby sa pred záverom zmenila na surový, živočíšny strach. Zdanlivo zbytočné a nezaujímavé kecy z úvodu dostávajú hrozivý význam a keď vychádzate z kina, srdce vám búši a hladina adrenalínu je poriadne vysoká. Aspoň ja osobne, a to som skúsený horrorista, som sa takto v kine nebál najmenej desať rokov. Páni Myrick a Sánchez sa síce dušovali, že celé nakrúcanie bola vlastne iba improvizácia, ale neverím im. Ich film je totiž čertovsky dobre vymyslený a remeselne veľmi zručne natočený. Jeho sila spočíva v šokujúcej autentickosti. Tú tvorcovia napodiv dosiahli tak, že porušili prakticky všetky tradičné horrorové postupy. Nie sú tu žiadne efekty, nijaká nervydrásajúca hudba, ani jediná "ľakačka". Taktiež chýba obvyklý zlatý klinec všetkých dobrých horrorov od Psycha až po Vreskot či najnovšie Šiesty zmysel, a síce prekvapivé záverečné odhalenie. Nedozvieme sa, kto vlastne tých troch úbožiakov celý čas prenasledoval, a u diváka dochádza k zaujímavému efektu - primitívny strach z neznáma, z čohosi strašného skrývajúceho sa v nočnej tme, pretrváva i po odchode z kina. Vďaka nezodpovedaným otázkam vám vždy, keď si spomeniete na tento film, prebehnú zimomriavky na chrbte. Pre milovníkov strachu niet väčšej slasti. Aby som to zhrnul, ZÁHADA BLAIR WITCH je dokonale fungujúci horror s vy-ni-ka-jú-cimi hereckými výkonmi a záverečné šialenstvo v ošarpanom dome (napriek zdanlivej chaotičnosti precízne natočené a perfektne zostrihané) sa zrejme zaradí medzi klasické strašidelné scény.

ZÁHADA BLAIR WITCH nie je len úlet a krátkodobá móda. Je to jedinečné a bez preháňania majstrovské dielo žánru, jasne dokazujúce, že filmový horror nie je odsúdený navždy uviaznuť v slepej uličke teenagerských vyvražďovačiek. Škoda len, že jeho pozoruhodný (hoci zaslúžený) úspech určite odštartuje obludnú komerčnú mašinériu. Jej prvou lastovičkou je televízny seriál (!) na motívy filmu. Na ďalšie pseudodokumentárne tiežhorrory určite nebudeme čakať dlho. Potom si vždy spomeňte, že ZÁHADA BLAIR WITCH bola prvá.