The Elder Scrolls 2: Daggerfall

Čas beží veľmi rýchlo. Kde sú tie doby keď neznámy hrdina zachránil celú ríšu od tyranie Jagara Tharna, a vrátil tak mier a pokoj do tamrielského impéria. Dávno zabudnuté. Ako dávno to bolo, keď som ako mladý, začínajúci mág, pomohol cisárovým príbuzným, a získal si tak jeho priazeň. Dávno zabudnuté. Mocná ríša za zachvela v základoch, a tieň Jagara bude ležať na jej planinách až do horkého konca. Zabudnime však, na chvíľu, na Jagara Tharna, ten bol porazený a poďme na audienciu k cisárovi Urielovi Semptimovi VII.

Daggerfall je zjav z čistého a jasného neba. Pravda už vynikajúca Arena, predznamenala, že ľudia v Bethesde vedia čo robia, ale až Daggerfall to dotiahol takmer až k dokonalosti, ktorá dodnes nebola prekonaná, a to ani jeho priamymi nasledovníkmi. Už len intro, veľmi štýlové intro, kedy sa hráč stretáva so samotným cisárom, a vypočuje si jeho prosbu, úlohu, ktorú vám pri všetkej dobrej vôli dáva. Úvodný príhovor cisára k hráčovi, patrí určite medzi najlepšie momenty a intrá v hernej histórii. Ak by sa rozdávali Oscary za účinkovanie v hrách, tak tento človek, ktorý si zahral cisára, by si ho určite zaslúžil. Od tohto momentu človek nemohol robiť nič iné, než byť absolútne verný cisárovi Urielovi Septimovi VII. Jednoducho je to moment, ktorý sa zaryje hlboko do pamäti.

#pic1#

Cisár bol mojim dobrým priateľom, a tak keď ma jednej noci požiadal o tajnú schôdzku, prišiel som. Pomoc priateľovi sa neodmieta, nie to cisárovi. A tak som sa vydal na cestu do kráľovstva Daggerfall. Nastúpil som na najbližšiu loď. Lenže, náhoda chcela, že počas krutej búrky naša loď stroskotala. Nepamätám si ako, ale podarilo sa mi prežiť...

Hra sa odohráva v časti nazvanej Illiac Bay, a hráč ma k dispozícii niekoľko provincií, v ktorých sa môže túlať ako sa mu chce, a kde môže robiť čo sa mu chce. To je to hlavné kúzlo The Elder Scrolls. Ako sa píše v manuály, hráč je protagonista, hrdina hry a príbeh je taký, ako si ho on sám vytvorí. To je to skutočné jadro hry. Aj keby ste sa vykašlali na hlavný quest, tak sa nič nestane. Príležitostí je naozaj mnoho, rovnako ako spôsobov ako sa zabaviť.

Hľadaním artefaktov, kradnutím čohokoľvek, vraždením ľudí a plnením rôznych questov. Niektoré z nich sú jednotvárne a mení sa len miesto a čas, niektoré sú zaujímavejšie. Ako vtedy, keď ma neprávom obvinili z krádeže. Keby toho dotyčného išlo zabiť, verte mi už je màtvy. Alebo nie, nebolo v povahe môjho charakteru zabíjať nevinných. Nakoniec som však všetko vyriešil, ale moju kladnú až hrdinskú reputáciu to už nenapravilo.

Arena bola prvá, ale skutočný základ série, resp. princípov, ktoré zdedili i ostatný súrodenci, bol až Daggerfall. Vytváranie si vlastných kúziel, alebo magických predmetov, to je to čo dnes ponúkajú i ostatne TES hry. Ak chcel však človek nejaký ten predmet či kúzlo vytvoriť, nuž musel mať v guilde nejaké to postavenie. Veď kto by dal také možnosti do rúk obyčajnému amatérovi. Chytanie duší do drahokamov je samozrejmosť. A tak sa človek mohol baviť vytváraním rôznych kombinácií kúziel, efektov, ktoré potom navliekal na zbrane, brnenia a rôzne predmety. Verte, nie je nad kvalitnú očarovanú daedrickú dai-katanu.

Získal som Aurielov luk. Zaujímavá zbraň, ale je mi úplne na nič. Nebýva to také jednoduché, o väčšine artefaktov sa dozviem od deadra lordov. A tých treba vyvolať. Stalo sa a ja mám luk. Bol som si pre neho len tak zo športu. Povedal som, je mi na nič. Teraz sa vraciam do môjho domu v Northmoore. Obľúbil som si túto krajinu, ani neviem prečo. Ale už to tu nie je ako kedysi, odkedy ma neoprávnene obvinili z krádeže, ľudia na mňa pozerajú cez prsty. Nepopieram, sem — tam som niečo ukradol, ale vždy zásadne mimo Northmooru.

#pic2#

Ach áno, možnosť vlastniť dom a loď, to sú veci, ktoré nový hráči TES Morrowind nepoznajú. Ten pocit mať domov, niekam sa vrátiť, a samozrejme bankový systém. Pôžičky, vklady, úroky, to všetko do toho platí. Máte u seba množstvo peňazí, ktoré už ťažia váš batoh? Nie je nič ľahšie ako uložiť ich do banky a namiesto nich si zobrať len kus papiera, ktorý platí ako vaše peniaze. Loď, rovnako ako kôň umožňujú lepšie a rýchlejšie cestovanie po celom priestore Illiac Bay. Okrem toho, rovnako ako v dome, môžete i na lodi skladovať svoje krvopotne nazbierané poklady. Nestačí vám miesto v inventári? Máte príliš veľa ťažkých vecí? Nie je nič jednoduchšie, ako si kúpiť vozík, do ktorého zapriahnete koňa. Problém zo záťažou vyriešený, dokonca v dungeone stačí ak prídete k východu, hra sa spýta či chcete ísť von alebo uložiť veci do vozíka. Nuž, ak je človek zaťažený a chce pokračovať v prehľadávaní dungeonu, tak len nahádže nepotrebné veci do onoho vozíka. Jednoduché a šikovné, pretože dungeony v Daggerfalle, to nie je prechádzka ružovou záhradkou. Myslím, že niečo tak obrovské, ešte v žiadnej hre nebolo a už asi ani nebude. V týchto obrovských priestoroch sa dalo veľmi ľahko stratiť a bez teleportačného kúzla nájsť cestu von, nuž pekná fuška. Mnohokrát sa stalo, že človek zatuhol v dungeone na nejakú tú hodinku, dve a to len z jednoduchého dôvodu – zablúdil. Po čase sa už dali jednotlivé časti dungeonu rozoznávať, a starý veteráni už aj po slepiačky vedeli kde sa nachádzajú, pretože podzemné časti Daggerfallu sa náhodne generovali, z rôznych kusov, a tieto kusy boli neskôr už ľahko rozpoznateľné. Takže človek aspoň vedel, kde je z ktorej miestnosti východ. Keď sa už začína vkrádať zúfalstvo z blúdenia, je vždy dobré mať u seba nejakú tú knižku. Pretože čítanie miestnej literatúry je naozaj osviežujúce a zábavné, a nie je tam len tak, pre nič. Z kníh sa dozvedáme kedy, ktorého daedra princa vyvolať, dozvedáme sa niečo o mytológii, histórií, nielen Daggerfallu, ale i celej ríše Tamriel. Naozaj je si z čoho vyberať, a nejeden z hráčov skončil ako knihofil, ktorý sa snaží zozbierať celú knižnú produkciu Tamrielu. Atmosféra, to je to čo robí Daggerfall, taký príťažlivý. Atmosféra a voľnosť.

Jeden večer som takto sedel v krčme U zeleného goblina a rozmýšlaľ, čo by sa stalo keby som si včas nevšimol toho upíra. Videl by som sen, dievča, po lícach jej stekajú krvavé slzy, a krátko na to by som umrel, aby som vstal ako nemàtva príšera? Mal som šťastie, ale musel som ho riadne zapiť.

#pic3#

Upíry a vlkodlaci, choroby a sviatky, to sú všetko veci, ktoré sú nedielnou súčasťou Daggerfallu. Áno, ak si človek nedal pozor, za pár mesiacov mohol vyť na mesiac, alebo sa stať alergickým na slnko. Je toho mnoho, čo v hre je, ale rovnako je toho veľa toho, čo v hre byť mohlo, ale nakoniec nie je. Chýba niekoľko frakcií, na ktoré sú priamo v hre referencie, dokonca i dialógy. Chýbajú Nekromanceri, Order of the Lamp (čo sú strážcovia magickej guildy), rovnako ako Prostitútky. Áno, hráč mal mať možnosť sexu z NPC-čkami, je to presne tak ako to znie. Pre túto udalosť bola dokonca aj hotová scéna, ako hovorí Tod Howard: „Jedna z vecí v Daggerfalle, na ktorú si spomínam, je animácia, keď ste mohli mať sex s ľuďmi, ktorých ste stretli. Neskôr bola táto scéna z hry vyradená, ale stále mám v skrini originál. Bolo to vkusne spravené, samozrejme.“ Ďalšou zaujímavosťou, ktorá sa do konečnej hry nakoniec nedostala, mala byť fungujúca politika. Kedy jednotlivé regióny uzatvárajú spojenectvá, bojujú proti sebe a obliehajú mestá. Je toho veľa čo v hre mohlo byť, ale rovnako je tam toho dosť, na to, aby bol Daggerfall jednou z najlepších RPG hier, ktoré boli kedy vytvorené.

Do dnešného dňa nebol Daggerfall prekonaný, a to ani svojimi súrodencami (i keď ťažko porovnávať, však). Je to jedinečná hra (spolu so 6 možnými zakončeniami hlavného príbehu), ktorá i keď má svoje muchy – a pamätníci by mohli o tom rozprávať celé legendy – ostáva rozsiahlou, zábavnou a atmosférickou hrou, kde je veľká váha kladená práve na ten „role-play“. Všetko čo chýba Morrowindu, a Oblivionu, to všetko Daggerfall má, v miere viac ako hojnej, len nie je tak graficky na výške, ale za to už môže len jeho vek. Myslím, že nebudem vedľa, keď Daggerfallu pripíšem i prvenstvo použitia „mouselook-u“ v RPG, áno XnEngine, dokázal vo svojej dobe zázraky. A ak sa človek dokáže odpútať od závislosti na kvalitnej grafike, má mu čo Daggerfall ponúknuť aj dnes. Pretože jeho najväčšou výhodou je, že i po deviatich rokoch hrania, vám dokáže vtisnúť pocit výnimočnosti. Navštívite miesta kde ste ešte neboli, nevadí, že všetko vyzerá strašne podobne, ale jednoducho ten pocit, že v tejto dedinke som prvý raz, čo Daggerfall hrám, tak ten pocit stojí za to. Daggerfall je jedinečný, a pokiaľ ma pamäť neklame, tak ostáva nenasledovaný dodnes (ak samozrejme nepočítam hry, ktoré spravila sama Bethesda).

#pic4#

Kde začala Aréna, tam končí Oblivion (zatiaľ)

The Elder Scrolls ponúka za svoju dlhoročnú existenciu mnoho príbehov. Prvý z nich bol ten z Arény, a práve tu sa po prvý krát stretávame so svetom Tamriel, a prvý (a rovnako i posledný) raz sa môžeme po ňom voľne pohybovať. Rozsiahli svet na preskúmanie, rozsiahli svet na hranie. Striedanie dňa a noci, striedanie ročných období, rôzne podnebné pásma, detailné vytváranie postavy – to je len niekoľko vlastností tejto klasickej RPG hry.

Arénu nasledoval Daggerfall, a po ňom prišla prvá odbočka od hlavnej série s názvom The Elder Scrolls Legends: Battlepsire. Battlespire bola tréningová škola pre Battle mágov, ktorá sa nachádza v Oblivione. Náš hrdina tentoraz vstupuje bez vedomia niečoho nebezpečného, v podstate si myslí, že sa bude jednať len o neškodný test. Bol však uväznený v pevnosti, ktorá je plná daedier, všetci ostatní sú màtvy. Battlespire nebol dvakrát pozitívne prijatý ani kritikou ani hráčskou obcou. Jednak to bolo vďaka chorobe známej už z Daggerfallu – veľké množstvo chýb, a jednak jeho technické spracovanie nebolo práve na najvyššej úrovni. Napriek tomu, vo svojom jadre nie je BS zlá hra, je zameraná viac akčnejšie než predchodcovia, ale to bol aj zámer autorov. Rozhodne však patrí k najslabším hrám v dejinách Elder Scrolls.

Ďalšou odbočkou, tentoraz i žánrovou, bola hra (zo zamýšľanej série) Elder Scrolls Adventures: Redguard. Príbeh sa odohráva v Druhom veku histórie Tamrielu. Tiber Septim sa práve stal Cisárom a začal dobývať provinciu za provinciou, aby zjednotil celý kontinent pod svojou vlajkou. Ale redguardi sú hrdý národ, a vynikajúci bojovníci a Septimovi tvrdo odolávali. Ale na nešťastie pre ľud Hamerfellu, kráľ Thassad II. Umiera, a Hammerfell sa ocitá v občianskej vojne o trón. Nakoniec po ťažkých bojoch a zradách zvíťazili cisárske vojská a obsadili Hammerfell. Náš hrdina Cyrus je žoldnier, ktorý musel opustiť Hammerfell, pretože zabil manžela svojej sestry. Dostáva list od svojho dávneho priateľa Tobiasa, v ktorom mu píše, že jeho sestru už tri mesiace nikto nevidel. Napriek tomu, že by sa nemal vracať, rozhodol sa, že sa vydá na Stros M'Kai, hľadať svoju sestru.

Iný žáner (akčná adventúra), rovnaký svet. Tentoraz sa nachádzame na ostrove Stros M'Kai, ktorý patrí provincii Hammerfell. Musím povedať, že táto hra sa Bethesde mimoriadne vydarila. Pravda, človek mohol mať trochu problémy so súbojmi, ale keď si na ne zvykol, už nič nebránilo prežiť zaujímavý príbeh, ktorý táto hra ponúka. V niektorých recenziách jej bola vytýkaná slabšia grafika, ale čo si ja pamätám, tak na mňa vtedy príjemne zapôsobila. Nebol to žiaden high-tech zázrak, ale grafika mala svoju osobitú atmosféru. Okrem príbehu bol, ďalším pozitívom hry aj výborný soundtrack a veľmi malý výskyt nepríjemných bugov (čo bol po Daggerfalle a Battlespire malý zázrak). Ak by som mal vysloviť nejakú tu prognózu do budúcnosti, myslím si, že tento žáner, resp. The Elder Scrolls Adventures, bude ešte niekedy v budúcnosti oživený samotnou Behtesdou, pretože je celkom vhodný pre ich zameranie sa na konzoly x-box, a podľa môjho názoru by to prospelo aj PC hráčom. Jednoducho, ak Bethesda jedného dňa ohlási, že pracuje na ďalšej TES hre, ale že to nie je TES V, tak bude dosť pravdepodobné, že by to mohla byť hra, ktorá bude ťažiť z odkazu Redguardu.

Zatiaľ predposledná hra zo sveta Elder Scrolls, a zároveň pokračovanie línie Daggerfallu je Morrowind. Priveľmi sa o nej rozpisovať by bolo nosením šupín drakovi. Ale predsa..., Morrowind je provincia nachádzajúca sa na severovýchode Tamrielu. Veľkú časť provincie tvorí ostrov Vvardenfell, ktorému kraľuje veľká Červená hora (Red Mountain), alebo tiež Dagoth Ur. Vvardenfell nie je pekné miesto, je to vlastne púšť ošľahávaná mnohými piesočnými búrkami. Impérium sa snaží už niekoľko rokov Morrowind kolonizovať, a darí sa mu to, tu viac a tu menej. Dunmeri, alebo Temný elfi, sú príliš nezdolní národ. Na ostrove sa mieša mnoho kultúr. Pôvodný obyvatelia si hovoria Ashlanderi – sú to kočovné kmene, ktoré sa príliš nezaujímajú o okolitú politiku a intrigy vládnucich rodov. Majú však proroctvo, čakajú návrat reinkarnovaného lorda Nerevara, ktorý by mal povzniesť svoj ľud opäť k starej sláve a vyhnať všetkých cudzincov zo zeme Dunmerov.

No a na samotný koniec Oblivion, dlho očakávaný, v očiach niektorých, konečne hra, ktorá prekoná tieň Daggerfallu. Nuž, ťažko povedať, či prekonal alebo nie, pravda je taká, že je to vynikajúca hra, ktorá v dnešnej dobe nemá konkurenciu, žiadnu. Veď i tých pravých RPG je v dnešnom krutom svete :) málo. Večná vďaka za každý Oblivion, či Daggerfall.

#pic5#

Príbeh sa ešte nekončí, on sa len začína. TES si dnes môžeme zahrať na mobile (séria The Elder Scrolls Travels, Dawnstar a Stormhold, v podstate sú to klasické štvorčekové dungeony, onedlho vyjde Oblivion), plnohodnotnú hru ponúka na handhelde n-gage (rovnako TES Travels, s podtitulom Shadowkey), a kto vie, čo im budúcnosť prichystá. To snáď ešte netuší ani Bethesda. A tak so všetkou slávou ukončujem toto rozprávanie o veľkosti a jedinečnosti Daggerfallu, ktoré by bez spomienok na jeho predchodcu a potomkov nebolo úplné. Daggerfall je, bez pochýb, veľkou legendou hernej scény, i keď trochu zabugovanou :)

#tab#