Scenár - achilovka hier

Je to už pár dní, čo som dopozeral vynikajúcu old-schoolovú detektívku Tinker, Taylor, Soldier, Spy, avšak ten film mi proste stále nedáva spávať. Dôvod je prozaický - brilantne napísaná story, ktorá nevedie diváka za ručičku ale nadmieru sofistikovane a inteligentne mu podsúva všetky indície k tomu, aby si v závere vedel SÁM v pohode dať dve a dve dokopy a teda aj rozlúsknuť príbeh, ktorý predchádzajúce dve hodinky sledoval. No a teraz si položte zopár zásadných otázok: kedy naposledy ste boli motivovaní (alebo aspoň teda donútení) u nejakej hry rozmýšľať nad jej dejom? Kedy vás herný príbeh zaujal natoľko, že ste jeho analýze boli ochotní venovať aj svoj voľný čas? Kedy naposledy vám herná story vyvolala na chrbte to povestné "mrazenie"? Nuž, ja nech sa snažím ako sa snažím, až na Maxa Paynea 3 ma prakticky nenapadá nič, čo by stálo naozaj za moju a teda aj vašu pozornosť. Drvivá väčšina hier totižto po stránke príbehu operuje s hromadou dookola sa opakujúcich tematík, ktoré síce navzájom fungujú, ale žeby vytvárali nejaký nezabudnuteľný zážitok, to povedať určite nemôžem.

Samozrejme, je potrebné rozlišovať mieru významnosti príbehu u filmov a hier - tam, kde u prvej menovanej kategórie ide o jeden z kľúčových aspektov zážitku, tam je to v prípade tej druhej len jedna z mnohých premenných, dotvárajúcich celok hry ako takej. Veď to istotne poznáte veľmi dobre - nejaká gamesa XY má o hovne dej, avšak svojim fantastickým gameplayom to krásne vykompenzuje. U filmov ale také niečo nehrozí a preto sa nemožno čudovať, že dnes sa za kvalitné scenáre platia doslova a do bodky milióny dolárov. Nedávna E3 však opätovne vrátila do povedomia nás, hráčov, žáner, na ktorý má v súčasnosti monopol prakticky len spoločnosť Quantic Dream. Na uvedenej výstave odprezentovaná novinka Quanticku, interaktívny film Beyond: Two Souls, však jasne poukázala na základný problém a v podstate, achilovku herných príbehov - scenár. Ten sa totižto opäť javí byť deravý ako ementál a aj napriek nespornej snahe štúdia ponúknuť hráčom zážitok, nie nepodobný tomu filmovému, sa odprezentovaný segment hry až nezdravo často potýkal s tak brutálnymi logickými lapsusmi, až sa to nedalo poriadne ani dopozerať.

Istotne sa teraz pýtate, kde leží kameň úrazu - nuž, odpoveď je jednoduchá: David Cage. Vizionársky vývojár s kopou brilantných nápadov, totižto nie je vyštudovaný scenárista a tak aj keď má hromadu skvelých nápadov, chýba im akákoľvek ucelená koncepcia, ktorá by ich dokopy spájala bez toho, aby sa muselo variť z vody či používať tzv. oslie mostíky. Skrátka a dobre, Cage ako developer nedokáže podchytiť všetky detaily príbehu a tak sa u jeho hier často stáva, že práve tie detaily tam akosi chýbajú, alebo čo je ešte horšie, akosi nedávajú zmysel. Lebo viete - mať skvelú nosnú ideu je síce cool ale obklopiť ju uveriteľným prostredím, postavami, dialógmi a miliónmi ďalších detailov.. to už chce aj trošičku znalosti z oblasti písania scenárov a nie len také to tradičné hráčske nadšenie a zanietenie. Pozor! Toto nie je téma zameraná na kritiku Davida Cagea! Ten si totižto môže ruku podať s ďalším podobným vývojárom, Hideom Kojimom, ktorý najmä svojim posledným PS3kovým Metal Gear Solidom dokázal, že síce má dobré vízie, ale podať ich vo forme záživných príbehov mu už rozhodne až tak dobre nejde. Kto vydržal zhliadnuť scénu, kedy Johnny v rámci prestrelky požiadal Meryl o ruku (aj napriek tomu, že spolu počas celej hry prehodili maximálne pár slov!), do konca, ten má z mojej strany naozaj hlbokú poklonu... ja som na ten bullshit skrátka nemal dostatok síl ani dostatočne silný žalúdok.

Je taktiež dôležité si uvedomiť, že zatiaľčo u filmov musí scenár svojim obsahom pokryť cca 2-3 tri hodinky stopáže, u hier je tomu nepomerne viac. Z toho dôvodu je preto u hernej produkcie zaužívanou praxou, že príbehy sa zvyknú naťahovať ako sople. Pridávajú sa vedľajšie dejové osy, postavy a dialógy tak, aby príbeh nestál dlho na jednom mieste ale aby zas príliš neodbáčal od hlavnej nosnej myšlienky. Problém -ako už asi tušíte- je ale opäť v scenári, ktorý pokiaľ nemá aspoň priemerné kvality, ľahko niektorý z uvedených nadstavbových dejových prvkov dobačuje. Postavy tak napríklad riešia totálne nepodstatnosti, dialógy sú zamorené kopou klišéovitých hlášok, sekundárne príbehové línie odvádzajú hráčovú pozornosť od toho dôležitého a v podstate, to hlavné, čo by malo držať jednotlivé herné prvky pokope, sa rozpadá ako domček s karát. Samozrejme, u objemných RPGčiek je prítomnosť side-questov so svojimi príbehovými odbočkami pochopiteľná, ale pokiaľ sa takéto scenáristické chyby objavia aj u nepomerne lineárnejších žánrov, je to len a len dôkaz toho, že tvorcovia skrátka príliš toho scenáristického umu nepobrali. Ako príklad uvediem tituly Call of Juarez: Cartel (3 rozdielne ale totálne nezaujímavé a šablonovité postavy), LOTR:War in the North (stupídne dialógy a klišé príbeh, ktorý nudil od začiatku do konca) či Heavy Rain (z hľadiska gradácie deja totálny mess - btw, viete o tom, že autori svojim prvým trailerom k hre nechtiac vyzradili totožnosť vraha? Tomu sa hovorí stupidita na n-tú!).

Súdiac podľa predchádzajúcich riadkov by sa teda zákonite mohlo zdať, že napísať kvalitný scenár k hre je doslova nadľudským činom. Pravda je však niekde úplne inde - stačí totižto netlačiť príliš na pílu, neísť silou mocou po komplexnosti a nechať priestor na vlastnú interpretáciu a rázom máte príbeh, ktorý aj keď nemusí byť až tak nápaditý či zaujímavý, dokáže pohltiť. Príkladom nech je v úvode spomínaný Max Payne 3, originálna romantická záležitosť Catherine či prvé Silent Hilly, ktoré nechávajú na hráčovi, čo si z ich príbehu odnesie. Veď predsa, nie nadarmo sa hovorí, že v jednoduchosti je krása. Jasné, zložitý príbeh -ak je vďaka kvalitnému screenplayu dobre podaný- dokáže zanechať v človeku nepomerne väčšiu dávku myšlienok a emócii, avšak vzhľadom na to, že dobré scenáre sú v oblasti digitálnej zábavy zriedkavým javom, vždy radšej uvítam story, ktorá je síce jednoduchšia, ale aspoň tak nedáva priestor pre všakovaké logické chyby a prešľapy. Skrátka a dobre, niekedy menej je viac, pričom u herných príbehov to platí rovno duplovane!