The Darkness 2

The Darkness II je hra, ktorá vás svojim PR neposadí na zadok, neohúri ani vás nepresviedča o tom, že od dôb dinosaurov tu nič lepšie nebolo. Lineárna FPS s príbehom, tak sucho a stroho znie popis niečoho, čo vyzerá ako škaredé káčatko, ale v konečnom dôsledku vám to vystrelí mozog z hlavy a vy máte chuť pánovi Carmackovi a ostatným idiotom, ktorí tvrdia, že príbeh do hry, poťažmo FPS nepatrí, alebo, že ho nie je možné spraviť pútavým, napľuť do ksichtu. Blbosť páni! Ide to a The Darkness II to jasne dokazuje. A to prosím pekne má druhé pokračovanie Temnoty sväté právo byť odfláknutou, zabudnutou budgetovkou bez štipky nápadu a invencie. Druhý diel totiž už nemajú na svedomí švédski Starbreeze Studios, ktorí už s napätím očakávajú ako celý svet prijme ich (ne)remake legendárneho Syndicate. Pokračovanie príbehov Jackieho Estacada dostali na starosti Kanaďania zo spoločnosti Digital Extreme, ktorých povedzme si to otvorene viac ako ich hry (Pariah, Dark Sector) preslávilo to, že vytvorili multiplayer BioShocku 2.

The Darkness bola vcelku solídna hra založená na komikse, ktorý má síce už svoje najlepšie časy dávno za sebou, ale prepadákom ho nazvať by bolo rúhanie sa. V Česko-Slovenských reáliách PC socializmu však čisto konzolová hra nemá prílišnú šancu na úspech (pokiaľ to nie sú megahypované tituly ako Gears of War, prípadne Uncharted), takže napriek svojej nespornej kvalite príliš veľa fanúšikov nemá. Prvý diel je taktiež možné nazvať lineárnou FPS, ale hra niesla určité prvky voľnosti, takže hráč mal pocit, že ho hra neťahá za ručičku a že hra pláva tak ako on kormidluje. Tomu je v dvojke koniec. V Digital Extreme sa rozhodli, že Jackiemu aj hráčovi zviažu ruky a plávať sa bude po prúde, tak ako zamýšľali vývojári. The Darkness II je lineárna FPS v tej najčírejšej podobe akú si viete predstaviť. Dokonca si trúfnem povedať, že aj v Modern Warfare 3, alebo Battlefielde 3 máte väčšiu slobodu, ako tu. Koridor je (až na skutočne maličké výnimky) uzučký tak, že keby v hre rozpažíte oboma rukami sa dotýkate jeho stien. Ale aj tak je Darkness II skvelou hrou.

Je skvelou jednoducho preto, lebo autori samotnú hrateľnosť a aj tisíce iných detailov podriadili jedinému - príbehu. Ten je tmelom a zároveň hnacím celkom celej hry. Vďaka nemu vám žiaden mechanizmus v hre nepríde zbytočne nedotiahnutý, ale pekne podriadený výslednému celku a tým je skvelý, priam filmový zážitok. Hoci, aby som pravdu povedal, svojou (až na záver hry) komornou výpravou mi Darkness II niekedy oveľa viac pripomínala divadelné predstavenie. Minimum hercov, minimum kulís, ale skvelé vypointované dialógy, zvraty a strhujúci príbeh, to je presne to čím mi hra evokovala atmosféru dosiek, ktoré znamenajú svet. Príbeh voľne nadväzuje na koniec jednotky, ktorú ak ste nehrali, nemusíte zúfať, autori vám na úvod v skratke rozpovedia jej pozadie. Treba ale popravde dodať, že vysvetlenie je skutočne stručné a tak ak nepoznáte hru a ani komiks spočiatku budete silno tápať a môže nastať aj menšie zdesenie a nechuť. Ale dajte hre šancu. Nebudete ľutovať.

Hra vám ponúkne dve línie, prvú v ktorej je Jackie Estacado Donom mafiánskeho klanu, žije v honosnej rezidencii, obklopenej svojimi gorilami a rodinou a stále sa nevie zmieriť so smrťou svojej milovanej Jenny. Samotný hráč vstupuje do Jackieho života v momente kedy je Jackie spolu s jeho kumpánmi, neznámymi útočníkmi napadnutý v obľúbenej reštaurácii. V ten večer Jackie na rázcestí medzi životom a smrťou opäť dáva priechod skrytému zlu, ktoré hlboko v jeho útrobách číha presne na takúto príležitosť a čeliac hlavni zbrane neznámeho agresora opäť prebúdza Temnotu. Zlo, ktoré v sebe už raz potlačil a ktoré mu dáva prakticky neobmedzenú moc opäť ovláda jeho telo a je len na vás a Jackiem ako sa s tým vysporiadate.

Druhá línia je oveľa prozaickejšia, no zároveň znepokojujúcejšia. Po útoku sa Jackie prebudí, ale nie vo svete kam patril. Prebúdza sa v liečebni pre psychicky chorých a vôkol neho ako pacienti, či dozorcovia/lekári fungujú všetci tí, ktorí sú mu v druhej línii rodinou. Až do konca hry pritom nie je jasné, ktorá realita je tou pravou, skutočnou a ktorú vytvorili Jackieho démoni. Až do úplného konca netušíte, čo je skutočnosť a čo fikcia a aj to dodáva celému tomu zamotanému klbku príbehov punc neobyčajnosti. Je len na vás čomu uveríte. Viac vám ale príbeh spoilovať nebudem, bola by škoda prezradiť čo i len minimum z neho, objavte, spoznávajte a nechajte sa prekvapiť jeho premyslenosťou. Cesta hlavného hrdinu za odhalením tajomného bratstva, pozadia útoku na neho samotného a pochopením vlastnej existencie, či pochopením čo je s Jenny stojí za námahu.

Cesta k zdárnemu koncu, ako som už spomenul vedie cez koridor. Trend je taký a tu tomu nie je inak. Ale netreba sa báť, hoci, čo sa týka samotného gameplayu, je hrateľnosť ohlodaná až na kosť, takže nečakajte žiadne rozsiahle možnosti interakcie s okolím, alebo predmetmi, to málo interakcie ktoré tu funguje, bez problémov stačí na to, aby vás udržalo sledovať príbeh až do konca. Dôležitým, ba povedal by som najdôležitejším prvkom, sú samozrejme schopnosti, ktoré Estacadovi dodáva Temnota. Predovšetkým teda dvojica chápadiel rašiacich z Jackieho chrbta, ktoré dopĺňajú konvenčné zbrane vo vašich rukách. Vďaka kombu zbrane + chápadlá ste doslova mašina na zabíjanie, ešte umocnená tým, že máte možnosť niesť v každej ruke jednu zbraň. V krajných situáciách tak na bojisku dokážete nezávislým ovládaním každej zo spomenutých možností, vytvoriť inferno až abnormálnych rozmerov. Častokrát hnaní adrenalínom a dokrvava sfarbenou obrazovkou dokážete veci, ktoré vám prídu po opadnutí berserku až abstraktné. Vaše chápadlá trhajú sekajú, ničia s neuveriteľnou ľahkosťou a len sami o sebe vám dávajú veľkú prevahu. Pozor si však treba dať na svetlo. Temnota sa s ním moc rada nemá a ani Jackie nie je z neho dvakrát odviazaný. Akonáhle na vás dopadne lúč svetla strácate všetky schopnosti temnoty a musíte sa spoliehať na chladné zbrane.

A vlastne zabudol by som ešte na jednu "zbraň" je ňou Darkling, Nepekné malé stvorenie s vyzážou impa, ktoré si okamžite zamilujete. Svojim milo barbarským správaním a temným humorom si vás omotá okolo prsta hneď ako sa prvýkrát stretnete. Nehnete sa od seba prakticky celú hru, takže verte, že puto medzi vami bude silné, až silnejšie ako sa zdá, dá sa povedať... K zbraniam ešte treba prirátať aj možnosť určitého vylepšovania vašich schopností, ktoré funguje jednoduchým spôsobom nákupu požadovanej schopnosti za essencie, ktoré vaša postava automaticky zbiera z tiel mŕtvych protivníkov. Tento mechanizmus mi však prišiel do hry akoby dodaný nasilu a hoci vyslovene neprekáža, asi by som sa vedel bez neho zaobísť.

Kombináciou vyššiespomenutého si razíte cestu vpred pomedzi paletu protivníkov, ktorí povedzme si úprimne mnoho rozmanitosti a inteligencie nepobrali. Je škoda, že sa autori nevenovali vaším súperom aspoň spolovice tak ako príbehu. Nie je to síce tragédia, ale dookola sa opakujúcich cca 7 archetypov protivníkov je zúfalo málo. Navyše ich inteligencia je skutočne veľmi nízka, takže ich najbežnejším útokom je frontálny nábeh proti vašim hlavniam a chápadlám. Hlavne v záverečnej časti hry vám, ale vďaka svojmu počtu, dokážu nepríjemne podkurovať. Tento aspekt hry by si však zaslúžil určite viac pozornosti od autorov. Hra síce s ohľadom na svoju (ne)dĺžku nestihne nudiť, ale pocit repetitívnosti a akéhosi déja-vu už ku koncu hry začína nebezpečne vŕtať v podvedomí. Berte to ale len ako moje hnidopišstvo, lebo ak nebudete chcieť tohto nedostatku si ani nevšimnete. Tieto problémy sú totiž vyvážené možnosťami útokov, brutalitou a tempom akcie, ktoré vás dokáže strhnúť a odpútať pozornosť od trocha špinavšieho "spodného prádla" hry. Ak som už pri brutalite, musím priznať, že hoci jej nadmiera mi v hrách vadí, tu som to za žiadny problém nepovažoval. Som konzervatívny až hanba, ale tu uznávam, že autori dokázali aj explicitné príklady brutality, násilia, či iných zvrhlostí zakomponovať do atmosféry tak, aby nerušili a nevyskakovali z kontextu. Nechcem zasa strkať hlavu do piesku, krvi ju tu skutočne veľa a zdravie regenerujete tak, že vytrhávate živým i mŕtvym nepriateľom srdce z tiel, takže akákoľvek mentálne nižšie vybavená redaktorka bulváru hru strhá a odsúdi, ale celé to nepôsobí nijakovo prvoplánovo a nechce to viditeľne šokovať a prikovať hráča k stoličke.

Svoj podiel na tom má aj grafika. Veľmi oceňujem rozhodnutie autorov pokračovať v myšlienkach prvého dielu a ísť opäť cestou cell-shadu. Komiksový nádych s hrubou čiernou linkou okolo postáv, výrazne zjemňuje brutálnosť boja a aj vyobrazenie niektorých výjavov, takže nemáte pocit, že sa pozeráte na niečo realistické, čo sa bežne stáva na ulici niekde v Nigérii, ale pekne v pokoji sledujete akýsi komiks, v ktorom je predsa možné všetko. Navyše ručne kreslená grafika umožňuje skryť to, že engine poháňajúci hru už je ľahko dýchavičný, veď svoje najlepšie časy zažil okolo roku 2008. S grafikou vynikajúco kooperuje aj audiostránka hry, predovšetkým dabing všetkých postáv je zvládnutý s bravúrou a nič iné ako potlesk si zaň autori ani nezaslúžia. A nejde tu len o všade vyzdvihovaného Mika Pattona z Faith No More, ktorý vdýchol dušu samotnej temnote. Ocenenie si zaslúžia všetci dabéri, ktorí v spojení so skúsenými rukami scénáristu dokázali z postáv vykúzliť viacrozmerné charaktery a nielen ploché figúrky. Dôkazom nech je postava Chefa, ktorý za celú hru nepovie jediné slovo, ale svojim vystupovaním a mrmlaním vám úplne automaticky naskočí v hlavne jeho kompletná charakteristika málovravného, loajálneho a maximálne spoľahlivého čističa a ochrancu Dona mafinánskej rodiny. Bravó a klobúk dolu!

Jednoducho autori dokázali navodiť hráčovi pocit, že v hre skutočne o niečo ide, dokázali vdýchnuť život nulám a jednotkám tak, aby ste sa z reality dostali do príbehu a žili ním. O to viac však zamrzí jediný skutočne podstatný nedostatok hry, ktorým je jej dĺžka. Chápem, že kvôli pointovaniu príbehu, jeho záverečnej gradácii (i keď úplný záver mi prišiel ako už zbytočné naťahovanie) a celkovo jeho konzistentnosti sa autori vydali cestou kratšej hernej doby. Navyše ku koncu už hre skutočne čo sa týka schonposti prekvapiť a zaujať dochádza dych. Ale aj tak mi príde 5 hodín na normálnej obtiažnosti ako málo. Osobne som hral na tretiu obtiažnosť zo  štyroch a dokončenie hry mi zabralo cca 7 hodín aj s tým, že som sa venoval zbieraniu relikvií a naháňaniu achievementov. Ako ospravedlnenie hernej krátkosti je možné brať do úvahy mód Vendetta, ktorý tak trocha nahrádza aj multiplayer, ktorý inak v hre úplne chýba. Ide o akési kooperatívne hranie, pričom hrať môžete offline aj online. Vendetta je veľmi tenučkou linkou prepojená s hlavnou príbehovou kampaňou a ide v nej predovšetkým o plnenie akýchsi úloh pre svojho Dona. K dispozícii sú vám 4 charaktery a je len na vás či do hry pozvete aj priateľov, alebo to skúsite všetko poriešiť na vlastnú päsť.

The Darkness II je prekvapenie, v období herného sucha je doslova studňou z ktorej sa vyprahnutý hráč môže osviežiť. Len škoda, že sa nemôže napiť dosýtosti, pretože inak by táto hra, búrajúca stereotypy o hlúpych FPSkách ašpirovala na hru roka vo svojej kategórii. Takto žiaľ zrejme doplatí na to, že vyšla na začiatku roka a časom sa na ňu v anketách zabudne. A bude to škoda, toto dielo si totiž pozornosť zaslúži.