Bojím sa rád... ale nemám sa čoho báť

Je pol šiestej večer a tak ako každý deň, aj dnes beriem svoju cca trojročnú ovčiačku na podvečernú prechádzku. Vonku je tma (dedina samozrejme na osvetlení šetrí) a navyše tak hustá hmla, že by ju párom naostrených mačiet nerozsekal ani sám Jason Voorhees. Dusná atmosféra, ktorá ulicou zahalenou do nepríjemnej temnoty doslova preteká, sa derie pod moju kožu a ja sa začínam cítiť nesvoj. Studený vietor, ktorý mi znenazdajky strháva kapucňu z hlavy, mi na duševnej pohode taktiež nepridáva. Pes je však neoblomný a ťahá ma vpred. Prvé dva domy ktoré míňame, zívajú prázdnotou - zadebnené okná a dvere dávajú každému na známosť, že tieto pomaly chátrajúce budovy sa stali sirotami, ktoré náhle prišli o svojich rodičov a teraz smutne čakajú, až si ich niekto adoptuje. Nehrozí. V dnešnej krízou zdecimovanej dobe, nehrozí. V momente, kedy sa už pomaly pohýname ďalej, pes ale náhle skamenie. Vidí niečo, čo ja nie. Niečo prízemné, niečo rýchle, niečo "neľudské". Sekundy sa zdajú byť neznesiteľne dlhými a mňa pomaličky ale isto chytá panika a strach. Čo ak je to besné psisko, ktoré si práve našlo svoje nové obete? Sakra! Kiež by som si mohol túto hru zapauzovať a trošku to napätie vyventilovať! Ouch.. nedá sa. Som totižto v realite...

Holt, je veľká škoda, že obdobné stavy úzkosti dnes dokáže sprostredkovať len naprosté minimum hier. Žáner survival hororov, ktorý bol ešte pred nejakými piatimi rokmi v radoch hráčov mimoriadne obľúbenou formou zábavy, dnes vcelku nepochopiteľne upadá do zabudnutia a v podstate je možné povedať, že až na fantastickú záležitosť s názvom Amnesia: The Dark Descent sme tu za posledný rok nič obdobne nervydrásajúce nemali a zrejme ani v dohľadnej dobe nebudeme mať. Niektorí z vás teraz môžu namietnuť, že kde som vynechal Dead Space 2, avšak je treba si uvedomiť rozdiel medzi pojmom "survival horor" a pojmom "hororová akcia". Ako už správne tipujete, uvedená sci-fi pecka patrí do druhej kategórie, rovnako ako do nej patrí aj dajme tomu Alan Wake. Oba tituly totižto na nižších obtiažnostiach ani náznakom nevyvolávajú konštantný pocit úzkosti či neidentifikovateľného teroru, ktorý by udržiaval v hráča v strehu a napätí. Až hranie týchto bezosporu kvalitných akčných adventúr na tej najvyššej náročnosti dáva vzniknúť pocitom, typickým pre hry zo "škatuľky" survival horor.

Práve onen pocit strachu o svoje virtuálne "ja" je zrejme tým kľúčovým faktorom, ktorý dnešné hororové tituly odlišuje od žánrových kolegov rokov minulých. Silent Hill 2 a 3, Forbidden Siren, Fatal Frame, Kuon, Haunting Ground... to všetko boli echtovné survival horory, ktoré vás po celú dobu hrania nechávali v sústavnom napätí a obavách z toho, či sa vôbec dostanete za ďalší roh bez toho, aby ste neskončili s "game overom" na obrazovke. Z odstupom času je možné veľmi pekne určiť spoločného menovateľa, ktorý z uvedených titulov robil tak nesmierne atmosferické hororové záležitosti - tým menovateľom je jednoznačne kostrbatý súbojový systém. Ani jedna z hore uvedených hier totižto nedávala hráčovi v súbojoch navrch a tak sa každé stretnutie s nebezpečenstvom zvyčajne vyvíjalo tak, že hráč nemal pocit plnej kontroly a teda bol neraz nútený voliť cestu síce zbabelého, ale život zachraňujúceho úniku (Haunting Ground dokonca na útekoch pred nepriateľmi staval celý svoj koncept). Ak sa tento element hrozivej bezradnosti spojil s pomaly vyprávaným, avšak o to prepracovanejším a inteligentnejším príbehom (takým, ktorý si vyžadoval aj trošku toho vášho uvažovania), bol výsledný zážitok z hry naozaj tým pravým survival hororom. 

Dnes, kedy väčšina hráčov chce predovšetkým stláčať spúšť bez ohľadu na to, čomu čelí, je takáto komplexne štrukturovaná forma prezentácie hororu z hľadiska ekonomického potenciálu naozaj rizikovou. Tam, kde sme v minulosti doslova hltali tú až neznesiteľne ťažkú atmosféru čohosi neznámeho a teda  čohosi tajomne desivého, tam dnes namiesto kladenia si otázok radšej volíme cestu agresie, ktorá nedáva priestor pre žiadne vlastné interpretácie. Už nás skrátka nezaujíma, pred čím by sme to vlastne mali utekať, keďže my to radšej rovno odkrágľujeme a ide sa ďalej. Práve Dead Space je ukážkovým príkladom hry, ktorá síce preberá zo žánra hororov niektoré tradičné audio-vizuálne vyprávačské metódy (hra svetla a tieňov, šoky a pod.), avšak ako celok neoplýva ani zďaleka tak strašidelnou a bezútešnou atmosférou k tomu, aby ste sa u nej báli aj mimo všetkých tých lacných "ľakačiek". Alan Wake detto. Famózne spracovaný nočný les je síce fajn strašiak, ale keď tú posvätnú atmosféru osamotenia kdesi v horách náhle preruší párik akýchsi čiernych machúľ, ide všetká tá dovtedy majstrovsky budovaná atmosféra rovno do "kopru".

Nemožno sa mi preto čudovať, že z pomedzi toho mála hororového, čo sa nám v dohľadnej dobe na našich konzolách a počítačoch objaví, ma najviac láka práve HD remake druhého a tretieho Silent Hillu. Obe hry som totižto prešiel hneď niekoľko krát, avšak za každým som sa u nich bavil tak intenzívne, že aj dnes ich bez diskusií radím na prvé miesta v žánri survival hororov. Samozrejme, dám šancu aj Downpouru, avšak moje prvé dojmy s hrou neboli príliš pozitívnymi a preto čakám skôr sklamanie, než radosť. A čo ďalej? Nuž, to je ťažká otázka - survival horory bude v blízkej budúcnosti zastupovať len zatiaľ nešpecifikovaná novinka od režiséra Guillerma Del Tora, InSane, ktorá však s najväčšou pravdepodobnosťou zapadne prachom ešte skôr, než sa vôbec pozviecha na svetlo sveta. Pre mňa ako fanúšika tejto kasty hier preto ostáva len jediné východisko - zapojiť si moju starú PS2ku a vrátiť sa pokorne k titulom, ktoré boli skutočnými hororovými zážitkami. Je to smutné, ale súčasné trendy pojem horor naozaj v láske nemajú...