Na vine je distribútor!

Mnoho herných veteránov si posledné roky kladie niekoľko zásadných otázok - kam sa podeli všetky tie originálne a inovatívne hry? Kam sa vytratila všetká tá snaha ponúknuť hráčom niečo osviežujúce, niečo, čo sa nevidí každý deň? Kde zmizli všetky tie štúdia, ktoré v začiatkoch éry digitálnej zábavy udivovali ojedinelými konceptami svojich "diel"? Nuž, odpoveď na všetky uvedené dotazy nie je jednoduchá. Herný trh od svojho vzniku totižto prešiel toľkými trendmi a zmenami, že akákoľvek generalizácia by bola na tomto mieste naozaj škodlivou. Je preto potrebné sa na problematiku zdanlivého zániku originality v hrách pozrieť sekvenčne - tzn. vykonať čiastkovú analýzu na jednotlivých vývojových obdobiach tak, aby aj tí najkonzervatívnejší z vás pochopili, že ten spomínaný "úhyn" originality nie je len následkom zlenivenia spoločnosti, ale aj logickým vyústením súhry hneď niekoľkých, čiste ekonomických faktorov. Ak vás teda zaujíma, čo viedlo k súčasnej stavu herného trhu, po okraj naplneného derivátmi a generikami, rozhodne čítajte ďalej.

Aby som teda zachoval istú logickú nadväznosť, vrátim sa teraz na moment späť do obdobia posledných 80tych a počiatočných 90tych rokov minulého storočia, kedy hry ešte ani zďaleka neboli tak spoločensky rozšírené a akceptované, ako je tomu dnes. Prístup k novinkám zo sveta digitálnej zábavy bol obmedzený len na pravidelne vychádzajúce herné magazíny a keď sa k tomu navyše pridala aj skutočnosť, že v danej dobe titulov nevychádzalo ani zďaleka toľko koľko dnes, bola to éra, kedy si herná obec naozaj vážila každý jeden herný produkt. Samozrejme, je taktiež potrebné zobrať do úvahy aj ďalšie, predovšetkým ekonomické faktory, ktoré odlišujú dnešnú hernú produkciu od tej minulej  - v minulosti nebola tak hustá konkurenčná sieť ako je dnes a to dávalo vývojárskym štúdiám výrazne viac právomocí a kompetencií, najmä čo sa konceptu a náplne titulov týkalo. Distribučné spoločnosti totižto nemuseli vynakladať tak obrovské peniaze na vývoj (vtedajšie gamesy nepoznali pojem fyzika, high-res textúry či high-poly modely) a tak nechávali svojim developerským tímom voľnú ruku v tom, ako zo svojim pripravovaným materiálom naložia. A reklama? Žiadne billboardy, žiadne TV Spoty, žiadne developer-diary videá, žiadne oficiálne webové stránky, žiaden merchandising... nič. Iba zmienka v spomínaných časopisoch, ktorá stačila na to, aby fanúšikovia boli dostatočne informovaní o tom, čo a kedy majú očakávať. V skratke teda - pasívna propagácia.

Dnes, keď sa pozriete na Americkú spoločnosť, pochopíte, že hry už nie sú záležitosťou úzkej skupiny hráčov, ale že sa z nich stal biznis, svojimi finančnými tokmi pomaličky prekonávajúci aj ten filmový. S pribúdajúcimi rokmi, ako rástol výpočtový výkon počítačov, sa herný svet či chcel, či nechcel, musel  adaptovať a to zo sebou prinieslo celý rad prevážne ekonomických neduhov. Už nestačilo na vývoj hry len tých pár povestných "drobákov", už tú hru nebolo možné dať dokopy s malým štúdiom, už tá hra nemohla byť len zmesou pár pixelov, už nebolo možné spoliehať sa len na tlačené periodiká - distribučné spoločnosti, ktoré vývoj hier z veľkej miery financujú, totižto boli (a sú) nútené do tohto procesu vrážať čoraz väčšie sumy. A keďže s informatizáciou spoločnosti prišla aj jej vyššia miera informovanosti, hry sa dostali do povedomia tak veľkého počtu obyvateľov, že sa logicky stali zaujímavými aj pre ľudí, pôvodne pracujúcich v úplne inom softvérovom odvetví. Firmy ako Acclaim, Electronic Arts, Apogee, Interplay či Accolade, tak behom krátkeho časového obdobia museli rapídne zvýšiť tok peňazí do vývoja, vďaka čomu si zákonite vypýtali aj svoju daň - daň v podobe zásahov do vývoja, tzn. čím väčšie investície, tým vyššia kontrola nad finálnym produktom. Nemožno sa preto čudovať stavu, v akom sa ocitol súčasný herný trh  - v snahe o čo najefektívnejšiu návratnosť vstupov tieto distribučné domy skrátka nie sú ochotnými riskovať vývoj hier, ktorých komerčný úspech nie lenže nie je zaručený, ale dokonca je aj diskutabilný.

Budúcnosť samozrejme neveští žiadnu zásadnejšiu zmenu. Blížia sa nám nové next-gen konzoly, trh s PC hardvérom napreduje raketovým tempom a ak sa teda štúdiá chcú zapáčiť dnešnému, krásnou grafikou a úderným audiom zmlsanému hráčovi, musia holt svoj titul vyvíjať s takými nástrojmi, ktoré budú prednostne útočiť na "prvú signálnu". Príbeh je dnes "už len" na druhom či nižšom mieste v rebríčku priorít a keďže konzumná éra si žiada niečo ľahko stráviteľné, nemožno sa čudovať, že tejto požiadavke sa distribučné spoločnosti snažia vyhovieť. Nechcem teraz pôsobiť ako Nostradamus digitálneho veku, avšak pokiaľ nedôjde k zmene v uvažovaní súčasnej generácie hráčov, je naozaj zbytočné si nahovárať, že sa situácia zmení. Nemyslíte si však, že ta mnou spomínaná "zmlsanosť" je len a len výsledkom pohodlnosti dnešných gamerov - dôvod, prečo je dnes forma vo väčšine prípadov dôležitejšia než samotný obsah a prečo tomu tak bude aj do budúcnosti, je vcelku prozaickým: konkurenčný boj o zákazníka. A čo je z hľadiska marketingu atraktívnejším? No predsa to, čo pochopí aj malé decko, to, čo vyrazí svojim audio-vizuálom dych. Nie to, čo v sebe skrýva prepracovaný príbeh či náročné herné mechanizmy... Polopatisticky povedané, za odklon od originality a príklon k derivátom môžeme teda vďačiť prednostne publisherom, ktorí si nás proste tak vychovali, že už nám dnes vedia ulahodiť naozaj len tým "pozlátkom".

Originalitu či nejakú tú inovatívnosť preto v masovej veľkoprodukcii nehľadajte. Ak hľadáte niečo osviežujúce, radšej sa obráťte smerom k indie developerom. Ja viem, znie to dnes už ako klišé, ale práve nezávislé štúdia majú dokonalú kontrolu nad tým, čo produkujú. Žiadne normatíva, žiadne regulácie, žiadna kontrola - iba číry tvorivý duch, ktorý dáva takýmto malým tímom do rúk tak veľké zbrane, že nejaký ten sto-miliónový projekt sa po stránke hernej satisfakcie s takýmto lacným "podpultovým" konkurentom nemôže zrovnávať. Chcete nejaké tie príklady? Limbo, Braid, Flower... a to spomínam naozaj len tie spoločensky najznámejšie!